Priznám sa, že vnáša napätie do mojej osobnosti skutočnosť, že toľko rôznych foriem extrémizmu sa dnes šíri po celej Európe, ale aj mimo nej.
Predovšetkým mládež je čoraz viac vystavovaná vplyvu dezinformačných kampaní, ktoré sa s úspechom zdieľajú cez sociálne siete . Mnohé štúdie potvrdili, že táto náchylnosť mladých je do vysokej miery podmienená aj tým, že rodičia nehovoria zodpovedne so svojimi deťmi o politických témach, čím sa určité presvedčenia prenášajú z generácie na generáciu. Prikláňam sa k názoru politológa ktorý tvrdí, že extrémizmus je ideológia, ktorej základom je, že smeruje proti princípom liberálnej demokracie a právneho štátu. Je založená na odmietaní princípu rovnosti, naopak, nerovnosti medzi ľuďmi vyzdvihujú. Na základe týchto nerovností nazerajú na seba ako na vyvolenú časť spoločnosti, naopak tých druhých znevažujú kvôli ich odlišnej (rasovej, národnostnej, či náboženskej) príslušnosti. Dalo by sa dlho o tom.
Problém vidím tiež v tom, že dnes máme takýchto ľudí v najvyššej politike.
Samozrejme , že to nie je len náš problém, ale európsky a svetový. Vnímam to ako dôsledok veľkej nezodpovednosti ľudí, ktorí riadia tento svet. Bežní občania si uvedomujú, že mnohé z toho, čo sa deje, je zlé, ale nevidia serióznu alternatívu. Začínajú preto prijímať lacné riešenia, ktoré ponúkajú ľudia, nehodní toho, aby mali v spoločnosti nejaké slovo. Ak sa v spoločnosti objavujú nenávistné prejavy, napríklad vo verejných vyjadreniach politikov, tak potom ľudia náchylní k extrémizmu pochopia, že je dovolené prejavovať nenávisť a útočiť na nepriateľa. A v kontexte potreby patriť k skupine s rovnakými nenávistnými prejavmi extrémisti rýchlejšie priľnú k politikom, ktorí im to umožnia. Práve preto niektorí politici chápu šírenie nenávisti ako veľmi účinný prostriedok, ako získať moc. Samozrejme, že nie je však extrémizmus ako extrémizmus. Je predsa rozdiel medzi extrémizmom lásky a extrémizmom nenávisti, medzi extrémizmom obrany tisícročných hodnôt a extrémizmom presadzovania deviácií. Byť extrémistom v mene dobra je fajn, byť na druhej strane je zločin. Tomu zločinnému extrémizmu sa nedá čeliť silou, pretože o tú mu ide. Jeho cieľ je konflikt. Extrémizmus lásky má za cieľ lásku samu. Na druhej strane aj extrémizmus lásky musí siahnuť po donucovacích prostriedkoch, ak extrémizmus zla hrozí úplným zničením lásky, alebo už zaútočil ako prvý. Poďme ešte hlbšie v tejto téme , ktorá nesie v sebe aktualizačný prvok.
Čo je teda živnou pôdou pre extrémizmus ?
Živnou pôdou pre extrémizmus je podľa môjho názoru ľudská nespokojnosť, frustrácia, zlý životný pocit, či už objektívny, alebo subjektívny. Nespokojnosť s politickým vývojom a spoločenskou situáciu samé o sebe nie sú extrémizmom, často môže ísť o legitímne a oprávnené pocity. Extrémizmus sa na týchto pocitoch iba snaží priživovať a ponúka také riešenia, ktoré v sebe vždy obsahujú nehumánne, nenávistné a násilné prostriedky, zväčša v podobe programového šliapania na základné ľudské práva určitých skupín obyvateľstva.“ Môžu aj sociálne siete vplývať na tento druh demagógie ?
Sociálne siete, ale aj populárne masmédiá , ktorému už pomaly nikto neverí, vytvárajú podhubie pre demagógiu, xenofóbiu, neznášanlivosť, nenávisť. Ak mám byť úprimný, obávam sa, že reálna ekonomická nesloboda a informačný pretlak, ktoré charakterizujú súčasné obdobie, môžu potláčať zdravý úsudok. Ale všetko bude mať v rukách predovšetkým mladá generácia. Tá rozhodne, akú cestu si zvolí. Ako bojovať proti extrémizmu ?
Ja osobne zdôrazňujem neprispievať k vytváraniu podmienok, ktoré k nemu vedú.
Aké to sú? Individualizmus, bezohľadnosť, maximalizácia zisku bez ohľadu na externality ( Je to prejav nedokonalosti trhu ) , zameranie na kvantitu, nie kvalitu, povrchná spotreba, ignorovanie marginalizovaných skupín spoločnosti, neschopnosť viesť dialóg. Veľa môže závisieť aj od pokračujúceho verejného diskurzu na túto tému, a schopnosti demokratickej časti politického spektra mobilizovať občanov v akciách proti extrémizm .
Dušan Piršel
