V dnešnom období oslabovania suverenity Slovenskej republiky priniesol bruselský summit prezidentov a predsedov vlád členov Európskej únie zo začiatku júla 2019, čo do reálneho výsledku, trojnásobnú prehru (zjemnene to možno nazvať neúspech). Je to predovšetkým prehra nových členských štátov EÚ, prehra V 4 a osobitne prehra samotnej Slovenskej republiky.
Prehra nových členov EÚ znamená faktické potvrdenie, že nové členské štáty EÚ zo strednej a východnej Európy sú v bruselskom ponímaní štátmi druhej kategórie. Bruselská byrokracia pomocou „cukra“ (eurofondy) a „biča“ (hrozba sankcii a krátenie eurofondov) si myslí, že bude naďalej ovládať tieto členské štáty. Prehra V4 spočíva v tom, že i pod predpokladaným „ženským“ vedením Európskej komisie bude silný podpredseda Európskej komisie Timmermans nezmenšene „právnou a ekonomickou palicou“ biť do Orbána, Kaczynského, Babiša a ďalších. Slovenský neúspech znamená popri nepresadení slovenských kandidátov tiež akési postavenie Slovenska typu „ani ryba, ani rak“ s ďalším výrazným oslabovaním slovenských pozícii. Každý malý štát musí aktívne hľadať vo svojom záujme mnohé spojenectvá a výber spojenectiev sa Slovenskej republike výrazne zúžil.
Prehru navyše tu obdržala aj celá Európska únia, ktorá sa viac ako kedykoľvek predtým rozdelila na starých a nových členov Európskej únie, ktoré prinesie aj pre dnešných domnelých víťazov bruselského summitu veľké riziko dlhodobej krízy dôvery medzi západom a východom Európskej únie.
Možno schopný a inovatívny politik by inicioval zvolanie zhromaždenia zástupcov nových členských štátov EÚ trebárs s heslom: Nechceme byť štátmi druhej kategórie EÚ, žiadame rešpekt a svoj inštitucionálno-personálny podiel na vedení orgánov Európskej únie. Účasť minimálne 11 štátov – členov EÚ by mohol byť politicky významný. Ale to od premiéra Pellegriniho asi nemožno očakávať.
Vráťme sa teda späť do reality.
V Bruseli bola viac riešená ženská otázka (parita v počte žien a mužov vo vrcholových funkciách) ako otázky odborné, demokratické a proporčné z hľadiska spravodlivého zastúpenia členov EÚ a jednotlivých častí Európskej únie. Základnou otázkou riešenou na bruselskom summite bolo však vytvorenie personálnych predpokladov pre hlbšiu integráciu Európskej únie. Po bruselskom summite vznikla ideovo pomerne jednotná skupina vrcholových funkcionárov EÚ (v Európskej komisii a v Europarlamente), ktorá spoločne a bezpodmienečne bude chcieť presadenie federalizácie EÚ takpovediac za každú cenu. Spolu s návratom k povinným utečeneckým kvótam, so „slniečkarským“ hodnotovým programom, spoločnou armádou EÚ, a s premysleným a systematickým oslabovaním suverenity členských štátov. Avizovaná reforma EÚ ma odstrániť už dnes ojedinelú jednomyseľnosť v hlasovaní v EÚ (čo je jedinou reálnou zárukou ochrany práv a záujmov Slovenska a iných) v záujme rozšírenia väčšinového (mainstreamového) hlasovania na všetkých úrovniach Európskej únie. Osobitne vznikne delená suverenita a to s oficiálne potvrdenou suverenitou Európskej únie.
Samotné reálne výsledky summitu prezidentov a predsedov vlád k personálnym otázkam v základných orgánoch EÚ možno zhodnotiť aj nasledovne.
Začneme Nemeckom.
V mediach sa objavili niektoré názory, že prvá nemecká predsedníčka Európskej komisie (Ursula von der Leyenová), pokiaľ ju schváli Európsky parlament je Merkelovej prehrou. Je to málo logický záver, vzhľadom na to, že je to Merkelovej najbližšia spolupracovníčka v spolkovej nemeckej vláde, ktorá bude šéfkou Európskej komisie. Aj pre silné Nemecko sa predseda EK významne počíta. Predchádzajúcim vývojom oslabená (a asi nielen politicky unavená) Merkelová však nie je najväčším víťazom, tým je nepochybne francúzsky prezident Macron. Posiluje ho tiež nový vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku zo Španielska a to z jemu blízkeho južného krídla EÚ, ktorého má ešte formálne potvrdiť Európsky parlament.
Taliansko, ktoré na prvý pohľad vehementne podporovalo V 4 proti holandskému kandidátovi na predsedu EK nakoniec dosiahlo po bruselskom summite svoje. Talian je opätovne novým predsedom Európskeho parlamentu a bolo oznámené, že EK nebude trvať na sankčnom konaní proti Taliansku za nadmerný deficit.
Štáty V 4 a tiež všetky nové členské štáty EÚ zostali po bruselskom summite výrazne oslabené. Nielen preto, že nemajú žiadneho zástupcu vo vrcholových funkciách po Tuskovom odchode z funkcie predsedu Európskej rady. Osobitne na V 4 prídu asi ešte ťažšie časy. Časom sa možno bude nostalgicky spomínať na viac menej racionálneho a už odchádzajúceho predsedu EK Junckera a možno aj na predčasne odhodeného spitzenkandidáta bavorského konzervatívca Webera. Mentálne mali obaja bližšie k strednej Európe ako ich dnešní nástupcovia. Za čo sme v tom Bruseli úporne bojovali…? (Povie nám to niekedy Pellegrini ?) Poliak Tusk aj pri svojich mnohých nedostatkoch bude nahradený promacronovským liberálnym eurocentralistom z Belgicka. Najväčším víťazom je jednoznačne francúzsky prezident Macron, ktorý odstavil spitzenkandidáta Webera a nastolil svoju vernú centralizačnú a v budúcnosti veľmi akčnú a súdržnú eurofederalizačnú a ultraliberálno – hodnotovú skupinku v orgánoch EÚ. Takáto mentálno-hodnotovo-mocenská situácia tu ešte nebola s hrozivými dôsledkami pre suverenitu a tradičné hodnoty Slovenska.
Macronovi sa podarilo zoskupiť skupinu osôb (možno tím, možno akúsi rýchlu federalizačnú rotu), ktorá rozhodne, dôrazne a urýchlene (takpovediac bez pardonu) pôjde do budovania reálnej federalizácie EÚ. A to za pomoci centralizačných prístupov novej Európskej komisie a vedenia Európskeho parlamentu. Navyše tu zostáva (aj V4 „nenávidený“) Timmermans, ktorý ako ešte vplyvnejší podpredseda EK bude pokračovať vo svojej tvrdej centralizačnej politike. Nemka Ursula von der Leyenová – budúca šéfka EK je známa ako skôr kozmopolitná liberálka než tradičná konzervatívka s jej dlhodobou a mnohokrát prezentovanou podporou federalizovanej EÚ a s hlbokou toleranciou k utečencom v EÚ a upevňovania realizácie liberálnych hodnôt. Pripomeňme, že nádejná nemecká kandidátka od roku 2013 verejne obhajuje adopciu deti homosexuálnymi pármi a bola neraz v Nemecku kritizovaná za manažérske zlyhania. Španielsky socialistický zástupca pre zahraničnú politiku EÚ a liberálny belgický premiér (ako predseda Európskej rady) sa dlhodobo netaja svojimi zásadne kladnými postojmi k eurofederalizačným projektom spojeným s akýmsi „hodnotovým kladivom“ na V 4 a na nové členské štáty EÚ. V tom bude ďalej podstatne pomáhať aj dnešný a budúci podpredseda Európskej komisie Timmermans a iní. Napríklad novozvolený socialistický predseda Európskeho parlamentu z Talianska. Macron si môže mädliť ruky, keď porastie vplyv južnej Európy s ich záujmom na proinflačnej politike Európskej centrálnej banky – ECB. Južné krídlo EÚ (už vrátane Francúzska) potrebuje federalizáciu EÚ, predovšetkým ako „finančný dáždnik“ celej EÚ, vrátane nás a našej ručiteľskej zodpovednosti, do ich predpokladanej budúcej ekonomickej nepohody. Finančne zodpovedný sever a východ EÚ zaplatí cez stabilné euro juhu EÚ za ich dlhy, deficity a finančnú benevolentnosť (finančnú ľahkomyseľnosť) vo federalizovanej únii. Veď po Grécku, Španielsku, možno príde na rad Taliansko a iní dlžníci. Nakoniec ani zadlžené Francúzsko tiež nie je bez budúcich rizík. Macron tu ma navyše Francúzsku na čele Európskej centrálnej banky – ECB. Lagardeová je svojou históriou političkou v oblasti financií a nie bankárkou, ktorou ani nikdy nebola.
Súhrnne možno nazvať pre niekoho oslavované tzv. víťazstvo V 4 v júlovom Bruseli na summite Európskej rady za minimálne „Pyrrhovo víťazstvo“. Slovensko zo štátov V 4 prehralo najviac. Ako jediné zo štátov V 4 malo aké také nádeje na prijatie nejakého svojho kandidáta do vrcholových funkcii. Iné štáty V 4 nemali takéto možnosti. Nakoniec Slovensko, ani stredná a východná časť EÚ nemá žiadneho vrcholového zástupcu.
Orbán mal svoje osobné spory s Weberom a Timmermansom a Poľsko s Timmermansom a český Babíš predpokladá spor s Timmermansom vo vzťahu k jeho Agrofertu v rámci prešetrovania jeho konfliktu záujmov. Slovensko nemalo doteraz otvorené spory s Timmermansom, čo sa však už môže čochvíľa zmeniť. Ostatné štáty V4 verejne a jasne nepodporili slovenských kandidátov, ale hrali v Bruseli svoje individuálne hry pritom využívalo slovenskú solidaritu. A Slovensko bude politicky (možno i doslovne) platiť za iných a za spoločnú politickú prehru. Slovensko mohlo dosiahnuť viac pre seba a pre nové členské štáty EÚ. Po Tuskovi nebude mať stredná a východná časť EÚ svojho zástupcu t.j. podporovateľa ich špecifických záujmov. Prichádza (skôr už tu bol) akýsi postkolonializmus, mentorstvo a ostré presadzovanie záujmov starých členských štátov voči novým členským štátom EÚ. Mocenské, quasi demokratické divadlo, pokračuje pravda vo vyšších obrátkach ďalej.
A ešte k premiérovi Pellegrinimu. Hovoriť z jeho strany, že chce byť predsedom Európskej rady a zároveň hovoriť, že nechce aktívne preto nič urobiť je čistým politickým amaterizmom. Buď sa ide naplno do politického personálneho boja alebo sa to nechá vopred tak. Asi si myslel, že to bude ako v Smere a, že príde hypoteticky nejaký druhý Fico povie nechceš byť predsedom Európskej rady. Ja to zariadim. Aspoň v Bruseli toto vôbec neplatí. Inak Pellegrini sa stal premiérom protekčne z vôle svojho „politického tatka“ Fica. Ale čo stačí v Bratislave, vôbec nestačí v Bruseli. Pellegrini nie je ešte medzinárodne zdatný politik, tým menej štátnik. Po júlovom Bruseli už ťažko bude mať šancu na politický reparát, ale treba sa aspoň poučiť.
A čo povedať na záver.
V súčasnosti veľmi oslabená suverenita Slovenskej republiky bude oveľa viac ohrozená.
Bruno Čanády
