Prevzaté z Denníka Pravda, ktorý pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Začíname sovietskymi gulagmi, kam boli odvlečené tisícky slovenských občanov.
Do sovietskych gulagov odvliekli tisícky slovenských občanov.
Vysilená mladá Ilonka s námahou šikuje koníka, ktorý ťahá vozíky s uhlím. Práca tvrdá, no proti krutej zime vonku je v bani aspoň teplejšie. Oveľa horší ako zima je však hlad. Už si zvykla na vlažnú vodu s dvoma pásikmi kapusty alebo so zelenými rajčinami. Aj na rozmočený chlieb, čo chutí ako blato. Kedy sa toto peklo skončí a prečo som vlastne tu? Pýtala sa v duchu nielen ona, ale aj ďalších vyše 130 ľudí z Vyšného a Nižného Blhu, ktorí sa znenazdajky v roku 1945 ocitli ďaleko od svojho domova. V sovietskych pracovných táboroch, neslávne známych ako gulagy. Na útrapy, ktoré zažila, 91-ročná Ilona Simonová nikdy nezabudne.
V dedinkách pri Rimavskej Sobote už znela ruština. Nadšenie z príchodu osloboditeľskej Červenej armády vzápätí vystriedali rozpaky a obavy. „Hneď v ten deň, keď prišli, podvečer sme počuli bubnovanie. Vraj tí a tí sa majú sústrediť do jedného takého domu v dedine, už je zbúraný, zobrať so sebou nejaké jedlo, teplé oblečenie a obuv. Bola som medzi nimi aj ja s otcom,“ spomína pani Simonová z terajšieho Veľkého Blhu, predtým to boli dve obce Vyšný a Nižný Blh. Rovnako to bolo aj v neďalekej Uzovskej Panici.
Vtedy mala 19 rokov, svoje meno a predstavu o šťastnom živote so svojím nápadníkom. V sovietskom tábore Delta v Buhaivke sa z nej stalo číslo bez dôstojnosti, bez budúcnosti. Domov sa v zúboženom stave vrátila po 34 mesiacoch. Mala sotva 45 kilogramov.
Len „málenkaja rabota“
Viac ako 150 ľudí z troch gemerských dediniek sa vydalo na pochod do neznáma 19. januára 1945. „Ešte v našej dedine nás dali do jednej miestnosti. Na zemi bola slama. Tam sme mali spať, ale nikto nezažmúril ani oko. Nevedeli sme, čo s nami bude. Ráno nás zobudili, vyhnali na dvor a „davaj, po četyre“, nastúpiť do štvorstupu,“ blúdi spomienkami Ilona Simonová.
Príslušníci sovietskej tajnej polície NKVD sústredili dedinčanov v žandárskom veliteľstve v Bátke. „Všade okolo boli stráže. Útek bol nemožný. Povedali im, že idú odpratávať ruiny do Miškolca. Bude to vraj len ,málenkaja rabota‘, malá prácička, a onedlho sa vrátia domov,“ približuje Vladimír Lehotai z Uzovskej Panice, ktorý sa zaoberá témou odvlečených z Gemera. Počas uplynulých rokov zozbieral informácie od 70 bývalých väzňov, dnes ich žije len zopár.
Prvých desať dní ženy naozaj odpratávali ruiny v Miškolci. Muži na železničnej stanici zhotovovali prične do tzv. dobytčích vagónov. Ani vo sne im nenapadlo, že pre seba. V posledný januárový deň 1945 všetkým povedali, že idú na pol roka pracovať do Sovietskeho zväzu. Vo vagónoch sa tiesnili stovky ľudí.
„Prišli sme do lágra. Keď nás uvidel sovietsky komandant, povedal: Nie takýchto sme čakali. Oni chceli silných chlapov, čo by robili v baniach, nie slabé ženy, chorľavých ľudí alebo 16-ročné deti. Brali nás ako nemeckých zajatcov, a tak sa k nám aj správali, kým nezistili, že sme obyčajní, narýchlo kdesi pozbieraní ľudia,“ pokračuje pani Simonová.
Ťažký život v stráženom lágri, tvrdá pričňa na spanie, zavšivavené oblečenie, vysiľujúca robota, neprestajná zima, neutíchajúci hlad. A najmä túžba po domove. „Mama nevedela, kam nás až zavliekli. Dozvedela sa to od môjho priateľa, ktorý bol tiež v tom istom lágri. Vozík v bani mu prešiel cez koleno. Nemohol pracovať, tak ho vrátili späť. Už na Vianoce v štyridsiatom piatom bol doma. On jej to povedal,“ dodáva Ilona Simonová.
Kto neposlúchne, bude zastrelený
Zajatci pri odchode z lágrov dostali výstrahu, že bude lepšie, ak o tom nebudú nikde hovoriť. V opačnom prípade pôjdu naspäť. Všetci navrátilci o gulagoch hovorili málo alebo vôbec. Aj po návrate domov stále niesli biľag odstrkovaných a nepohodlných. Spolu s rodinami sa museli životom ťažko pretĺkať.
Masové odvlečenie ľudí postihlo vo veľkom rozsahu vtedajšiu Podkarpatskú Rus, najmä obce z terajšieho Trebišovského okresu. Rovnaký osud zasiahol aj niekoľko dedín v Gemeri.
„Pôvodne na nútené práce mali ísť občania nemeckej národnosti v rámci akejsi kolektívnej viny. Nebolo ich dosť, tak ich dopĺňali ľuďmi maďarskej národnosti. Malo ísť o mužov od 17 do 45 rokov a ženy od 18 do 30 rokov. Tieto limity sa nedodržiavali, a aby naplnili kvóty, brali aj mladších a starších. Kto neposlúchne, bude zastrelený a rovnaký trest postihne aj jeho rodinu,“ vysvetľuje Vladimír Lehotai. Pred piatimi rokmi navštívil oblasti, kde boli ľudia z Veľkého Blhu a Uzovskej Panice v pracovných táboroch.
Do gulagov smerovali aj tí, ktorí verejne prisluhovali počas vojny fašistom, no tiež obete udavačov, keď si potrebovali s niekým vybaviť vlastné účty, a mnohí bez akéhokoľvek dôvodu.
Keby si niečo urobil, dostaneš viac
Rodina Tekeliovcov z Hrabušíc o svojom synovi Jozefovi nevedela 3 232 dní.V januári 1945 ho ako odvedenca slovenskej armády nemeckí nacisti odvliekli na kopanie zákopov. Vojna sa skončila, no 20-ročný mladík sa nevracal. „Ako ostatní, aj som chcel ísť domov. Pri návrate zo Záhoria, kam nás zavliekli Nemci, som sa s tromi kamarátmi dostal do Rajca. Tam nás zaistili príslušníci NKVD. Pýtali si od nás doklady. Aké sme im mali dať, veď nám Nemci všetky zobrali! Nemáte dokumenty, ste zatknutí. Postavili nás k múru sýpky, ruky hore. Oľutoval som všetky svoje hriechy a čakal na smrť,“ spomína na 1. máj 1945 dnes 93-ročný Jozef Tekeli, žijúci v Spišskom Podhradí.
Zatvorili ich do malého domčeka a začalo sa vypočúvanie. „Dôstojník NKVD nám dával stále tie isté otázky. Koľko mostov sme vyhodili do vzduchu, koľko sme pozabíjali sovietskych vojakov a prečo sme neušli domov. Odpovedal som: Ako sme mohli zabíjať, keď sme nemali zbrane a trhaviny som nikdy nevidel?“ vracia sa do krušných chvíľ svojej mladosti.
Odsúdili ho na desať rokov v nápravno-pracovných táboroch v Sovietskom zväze. „Spýtal som sa, za čo, veď som nič neurobil. Dostal som odpoveď: Za to, že si nič neurobil, za to si dostal desať rokov. Keby si bol niečo urobil, tak dostaneš oveľa viac, aj 25 rokov,“ tlmočí nezmyselné vysvetlenie. Prišili mu špionáž pre nemeckú armádu a diverzné akcie.
Prešiel viacerými lágrami, prežil útrapy, úraz nohy, maláriu, krutú zimu, tvrdú robotu a neľudský hlad. Pracoviská boli obohnané ostnatým drôtom, napusteným elektrinou, strážené ozbrojenými hliadkami. „Pred ohradou boli zakázané pásma, kam sme nesmeli vkročiť, inak nás zastrelia. Boli ľudia, ktorí sa sami v zúfalstve vrhali na plot, aby ich zastrelili a smrť ich vykúpila z toho pekla,“ dodáva Jozef Tekeli. Domov sa vrátil v decembri 1953.
Zmrznutých vytrhávali z vagónov
Strastiplnú cestu do sovietskych lágrov a späť priblížil v dokumente Ústavu pamäti národa Prežili sme gulag dnes už nebohý Anton Felber, rodák z Rudnian. Obvinili ho za neúčasť na povinnej brigáde. Do gulagu Nuzal, kde pracoval v baniach na olovo, ho odvliekli v roku 1945. Vrátil sa v roku 1948. „Na deviaty deň zastavil náš vlak vo Vladikaukaze. Preberali nás takí mladí 17-, 18-roční ruskí chlapci. Vo vagónoch asi tridsať percent ľudí bolo zmrznutých. Oni ich vytrhávali ako kúsky dreva a hádzali k vagónom,“ opísal cestu do gulagu.
Ani návrat domov v roku 1948 nebol o nič lepší. Mnohí podvyživení, ťažkou prácou, zimou a chorobami vysilení ľudia sa ho nedožili. „Začiatkom februára sme išli 22 dní do Čopu. Dvakrát sme cestou stáli. Za tých 22 dní sme vyložili 311 mŕtvych z toho vlaku. Podarilo sa mi urobiť súpisky mŕtvych a odovzdal som ich Červenému krížu. A mŕtvoly sme tam, na dvoch miestach, vyložili,“ povedal Anton Felber.
Najprv gestapo, potom sovietska NKVD
Do výchoslovenskej Kurimy 18. januára 1945 vstúpila osloboditeľská Červená armáda. Ľudia sa tešili. Aj Juraj Švec, ktorý v dedine vlastnil malý obchod so zmiešaným tovarom. Ani len netušil, že ho čakajú ďalšie hrozné dni a mesiace. Ešte nedávno ho kruto vypočúvalo nemecké gestapo. Počas vojny zásoboval partizánov, ukryl rodinu židovského lekára, viacerým židovským rodinám pomohol utiecť z dediny a okolia pred nacistickým prenasledovaním.
Len dva dni po príchode Červenej armády ho rovno na ulici zatkli. „Nevedel som, o čo ide. Odvliekli ma do Giraltoviec a odtiaľ deportovali do Sovietskeho zväzu, kde som pracoval jedenásť mesiacov v tábore v Donbase,“ napísal vo svojom životopise, dnes už nebohý, Juraj Švec. Robil najťažšie práce v kameňolome.
„Rodina nevedela, kde je, iba to, že ho zatkla NKVD. Bol som ešte malý, ale každý deň som sa chodil ku kaplnke oproti nášmu domu modliť, aby sa otecko vrátil. Prišiel 8. decembra 1945. Mama vtedy povedala, že som si jeho návrat vymodlil,“ hovorí 74-ročný syn František Švec, žijúci v Nitre.
Dodnes si pamätá, ako ho otec po návrate nosil na rukách. Chlapča drobnou rukou hladkalo otcovu tvár s hlbokou jazvou na líci. „Raz som sa ho opýtal: Otecko, to čo tam máš? On mi na to: Jeden zlý ujo ma kopol okovanou topánkou, keď som sa naťahoval cez ostnatý drôt po zemiak, lebo som bol hladný,“ pokračuje.
O živote v gulagu Juraj Švec rozprával rodine až v staršom veku. „Ten kopanec sprevádzali slová: Pogibneš, sabaka – zhynieš, pes. Spomínal tiež na cestu do lágra. Viezli ich vlakom v tzv. dobytčákoch. Vo vagóne boli takí natlačení, že keď vedľa seba na zemi spali a chceli sa obrátiť na druhý bok, museli to urobiť naraz. Kto sa neotočil, bol mŕtvy. Doteraz sa mi nepodarilo vypátrať, prečo vlastne otca zatkli. Nevedel to do smrti ani on,“ dodáva František Švec.
Zdroj: http://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/410956-sovietske-gulagy-nicili-zivoty-nevinnych/
