KOMUNISTI a ŠTBáci oslavujú. Vysoké dôchodky im zostanú

spracred 6. marca 2024 Komentár

Predstaviteľom bývalého komunistického režimu a niekdajších bezpečnostných zložiek sa mohli znížiť dôchodky.

Mohli ale neznížia. Parlament síce prijal v roku 2021 zákon, ktorý im dôchodky znížil ale Ústavný súd SR rozhodol, že zákon o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu je v rozpore s ústavou. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 2/2022-119 z 20. decembra 2023 vo veci vyslovenia nesúladu zákona č. 283/2021 Z. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bol publikovaný v Zbierke zákonov dnes (06.03.2024) a prinášame ho naším čitateľom v úplnom znení na konci článku.

Nižšie prinášame aj základné ustanovenia dôvodovej správy návrhu zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu, ktorý predložila v júni 2021 skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s Programovým vyhlásením vlády.

Jednou z hlavných charakteristík komunistických režimov v 20. storočí po celom svete bola skutočnosť, že v masovom meradle porušovali nielen ľudské práva a slobody, ale aj svoje vlastné zákony. Výnimkou nebolo ani Slovensko, kde komunistický režim vládol v rokoch 1948 − 1989. Výsledkom boli desaťtisíce nevinných ľudí, ktorí sa stali obeťami širokej škály zločinov, za ktoré bol režim zodpovedný.

Štátny prevrat vo februári 1948 znamenal, že komunisti prevzali do svojich rúk totálnu moc. Roky 1948 − 1953 boli obdobím najhoršieho teroru voči skutočným i domnelým odporcom režimu. Život slovenskej dediny negatívne poznačila násilná kolektivizácia poľnohospodárstva, likvidujúca tradičné dedinské štruktúry. Tisíce ľudí, ktorí odmietali vstup do roľníckych družstiev, režim odsúdil na dlhoročné väzenie, nútené práce v pracovných táboroch, vyhnanie z rodných obcí, ich deti vyhadzovali zo škôl. Rovnakými metódami prišlo k likvidácii ekonomickej elity Slovenska – podnikateľom a veľkostatkárom boli zoštátnené súkromné podniky a hospodárstva, a v dôsledku znárodnenia prišlo k násilnému zániku drobných živnostníkov. Režim v 50. rokoch neustále hľadal a „nachádzal“ vnútorných nepriateľov. Postupne prikročil k čistkám medzi inteligenciou, ktoré sa týkali advokátov, úradníkov, pedagógov na školách všetkých stupňov a aj študentov. Mnohí boli násilne vysťahovaní v rámci Akcie B z miest (najmä z Bratislavy) na vidiek. Proti cirkvám a veriacim režim bojoval tými najostrejšími prostriedkami: odsúdením biskupov a vyššej cirkevnej hierarchie, priamou likvidáciou reholí a gréckokatolíckej cirkvi, uväznením stoviek kňazov, podriadením cirkví sériou tzv. cirkevných zákonov a systematickou spoločenskou diskrimináciou angažovaných veriacich.

Formy zločinov proti skutočným aj domnelým odporcom boli rôzne – zahŕňali najširšiu škálu represií: mimosúdne postihy, ako vylúčenie z účasti na verejnom živote, stratu zamestnania, pokuty za neplnenie kontingentov u roľníkov, zákaz štúdia detí obvinených; cez tvrdšie represie v podobe obmedzovania osobnej slobody, či vysídlenia nepohodlných z trvalého bydliska, zaraďovania do táborov nútenej prác, brancov do pomocných technických práporov, až po až po najtvrdšie formy, ktoré mali za následok nevinné obete politických procesov. Tie nezriedka sprevádzalo fyzické aj psychické mučenie obvinených. Výsledkom politických procesov boli tresty v podobe dlhoročného väznenia, až po postih najvyšší – popravy, ktoré boli v skutočnosti justičnými vraždami.

Hoci sa režim počas 60. rokov zmiernil, zotrvával na prenasledovaní svojich potenciálnych oponentov a zastrašovaní obyvateľstva. Po vstupe vojsk štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968, v čase tzv. normalizácie, sa komunistický režim vrátil k tvrdému uplatňovaniu marxisticko-leninskej ideológie a vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti. Poslušnosť občanov si zabezpečoval spoločenským šikanovaním, zastrašovanie širokých vrstiev a adresnými perzekúciami vybraných jednotlivcov. Tieto metódy systematicky porušovali základné ľudské práva a slobody. Až pád komunistického režimu v novembri 1989 priniesol obyvateľom možnosť uplatňovať základné ľudské práva v praxi a každodennom živote.

Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky, reprezentujúci občanov Slovenskej republiky, od ktorých pochádza všetka štátna moc, sa v minulosti uzniesla na zákone č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (ďalej len „Zákon o protiprávnosti komunistického systému“).

Podľa § 1 ods. 1 Zákona o protiprávnosti komunistického systému bol režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od

25.02.1948 do 17.11.1989, nemorálny, protiprávny, odsúdeniahodný a smeroval k potlačeniu základných práv a slobôd.

Podľa § 1 ods. 2 Zákona o protiprávnosti komunistického systému Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska boli zločinnými a odsúdeniahodnými organizáciami, ktoré sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948 až 1989, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov či za zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva.

Podľa § 1 ods. 3 Zákona o protiprávnosti komunistického systému komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali,

–upieral občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútil ich skrývať vlastné názory na dianie v štáte, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným, ich rodinám a blízkym,

–systematicky a trvalo porušoval ľudské práva a slobody, pričom obzvlášť závažným spôsobom utláčal niektoré skupiny občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

–postavil vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony,

–používal k perzekúcii občanov všetky mocenské nástroje,

–popravoval, vraždil a väznil občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe väznenia používal brutálne metódy vrátane fyzického mučenia a psychického mučenia a vystavovania neľudským útrapám,

–zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny,

–zabraňoval občanom slobodne vycestovať do zahraničia a taktiež vrátiť sa späť do svojej vlasti,

–zbavoval občanov svojvoľne majetku a porušoval ich vlastnícke práva, a

–na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali.

Kľúčovú rolu pri vyššie uvedených činoch zohrávali vrcholoví predstavitelia komunistickej štátnej moci, ktorí tieto činy nariaďovali, schvaľovali, riadili, kryli, tolerovali a/alebo ignorovali, a ďalšie osoby vo vymedzených organizáciách, inštitúciách a zboroch (najmä tzv. Štátna bezpečnosť, ďalšie tajné služby komunistického režimu, niektoré ozbrojené zložky) (ďalej tieto organizácie, inštitúcie a zbory len „bezpečnostné zložky“), ktoré ich vykonávali.

Totalitná moc komunistického režimu a jej vrcholových predstaviteľov bola založená na rozšírenej sieti bezpečnostných zložiek. Udržanie tejto moci a podpora zločinného komunistického režimu bola pritom hlavným poslaním a mandátom bezpečnostných zložiek. Toto svoje poslanie a mandát zabezpečovali práve pomocou vyššie uvedených protiprávnych činov, nezákonných metód a porušovania ľudských práv a slobôd.

Za týmto účelom boli tieto bezpečnostné zložky vybavené rozsiahlym personálnym aparátom. Ich funkcionári, príslušníci a zamestnanci boli za služby, ktoré v prospech týchto bezpečnostných zložiek odvádzali, nadštandardne odmeňovaní – a to nielen prostredníctvom nadpriemerných platových podmienok, ale aj vo forme (oficiálnych či neoficiálnych) spoločenských výhod pre nich samotných, ako aj pre ich rodinných príslušníkov (napr. možnosť rýchlejšieho kariérneho napredovania, privilegované zaobchádzanie v kontakte so štátnymi úradmi a podnikmi, možnosť cestovať do zahraničia, možnosť študovať na spoločensky prestížnych univerzitných odboroch), a v neposlednom rade tiež vo forme garancie vyšších starobných a/alebo výsluhových dôchodkov a príplatkov pre nich samotných, a od týchto dôchodkov odvodených, nadpriemerných vdovských a vdoveckých dôchodkov pre ich rodinných príslušníkov.

Tieto privilégia, nadštandardné odmeňovanie a vyššie starobné a/alebo výsluhové dôchodky a príplatky, resp. od nich odvodené nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky, boli zamestnancom bezpečnostných zložiek, resp. ich rodinným príslušníkom, poskytované zo strany komunistického

režimu práve a len preto, lebo činnosť týchto bezpečnostných zložiek bola kľúčová pre udržanie totalitnej moci a režimu, v ktorom boli potláčané ľudské práva a slobody. Podobné privilégia, výhody a nároky náležali tiež vrcholovým predstaviteľom komunistickej štátnej moci, vrcholovým straníckym funkcionárom a ich rodinným príslušníkom.

Všetky tieto privilégia, nadštandardné odmeňovanie a z toho plynúce vyššie starobné a/alebo výsluhové dôchodky vrcholových predstaviteľov komunistickej štátnej moci, resp. funkcionárov, príslušníkov a zamestnancov bezpečnostných zložiek, ako aj nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných príslušníkov odvodené od týchto vyšších dôchodkov, boli – a sú – z pohľadu spoločnosti, ktorej najvyššou ašpiráciou je sloboda jednotlivca a vláda práva, nezaslúženými, nespravodlivými a nemorálnymi benefitmi ich príjemcov.

Po páde komunistického režimu a návrate k slobode a demokracii v roku 1989 došlo k založeniu Ústavu pamäti národa a sprístupňovaniu dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek, čo umožnilo slobodný výskum politickej represie, vyvodenie zodpovednosti voči osobám, ktoré sa v tomto období na udržiavaní totalitného režimu porušujúceho základné ľudské práva a slobody podieľali a ktoré za to požívali a dodnes požívajú rôzne materiálne alebo nemateriálne benefity, sa však obmedzilo iba na symbolickú mieru.

V Slovenskej republike, na rozdiel od viacerých iných postkomunistických štátov, teda nedošlo k vysporiadaniu sa s pretrvávajúcou spoločenskou nespravodlivosťou.

Cieľom a hlavným účelom tohto zákona je preto odobratie nezaslúžených benefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci a jej aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkom, funkcionárom a zamestnancom týchto zložiek) – tj. osobám, ktoré sa podieľali na riadení a výkone politicky motivovanej represie v období komunizmu, resp. pracovali v inštitúciách a organizáciách, ktorých hlavným poslaním bolo udržať totalitný komunistický režim pri moci za každú cenu. Zákon má zároveň slúžiť aj ako aj varovanie do budúcnosti, že porušenia základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebudú tolerované a osoby, ktoré taký režim podporujú, nebudú za svoju službu v prospech neho žiadnym spôsobom privilegované.

Účelom tohto zákona nie je žiaden akt pomsty voči dotknutým osobám, ale je nim nastolenie základnej spoločenskej spravodlivosti. Dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkov, funkcionárov a zamestnancov týchto zložiek) je totiž aj v súčasnosti vysoko nadpriemerné, zatiaľ čo dôchodkové zabezpečenie osôb, ktorých komunistická moc a jej bezpečnostné zložky prenasledovali a obmedzovali na ich právach a slobodách, je typicky podpriemerné, až veľmi nízke. Tento istý princíp sa vzťahuje aj na časť dôchodkového zabezpečenia ich pozostalých rodinných príslušníkov, keďže výška vdovských a vdoveckých dôchodkových dávok sa priamo odvíja od dôchodkov ich zomrelých príbuzných.

Táto spoločenská nespravodlivosť je pritom priamym následkom perzekúcie zo strany komunistickej moci a jej bezpečnostných zložiek. Prenasledované osoby boli totiž v dôsledku činov represívneho aparátu komunistického režimu často nútené vykonávať nekvalifikované, spoločensky zaznávané, a preto nízko ohodnotené práce a zamestnania. Museli stráviť časť svojho života v „pracovných“ či iných sústreďovacích táboroch (princíp fungovania ktorých bol podrobne popísaný vo viacerých odborných historických prácach či umeleckých dielach, najznámejšie vo svetoznámom diele Súostrovie gulag od A. Solženicyna), resp. boli časť svojho života (často niekoľko rokov) uväznení vo väzniciach ako politickí väzni.

Pritom to boli práve tieto osoby – prenasledovaní účastníci protikomunistického odboja, ktorí aktívne vystupovali proti zločinnému komunistickému režimu a bojovali za slobodu a rešpektovanie ľudských práv v našej krajine.

Navyše, dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách (príslušníkov, funkcionárov a zamestnancov týchto zložiek) je nadpriemerné aj v porovnaní s dôchodkovými dávkami bežných občanov Slovenskej republiky (t. j. v porovnaní s priemernými dôchodkami v Slovenskej republike). Neexistuje žiaden legitímny dôvod na to, aby takéto nadpriemerné dôchodkové zabezpečenie bolo založené službou v inštitúciách a organizáciách, ktoré boli základnou oporou represívneho a totalitného režimu.

Slobodná spoločnosť považuje za nespravodlivé a nemorálne, aby osoby, ktoré boli vrcholovými predstaviteľmi komunistickej štátnej moci, a osoby, ktoré tejto moci slúžili vo vymedzených organizáciách, inštitúciách a zboroch, boli i naďalej – za túto svoju činnosť v prospech režimu potláčajúceho slobodu a práva iných – privilegovaní formou poberania nadpriemerných dôchodkových dávok.

Situácia v iných postkomunistických krajinách a súlad Zákona s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

Vo viacerých postkomunistických krajinách Európy došlo v minulosti k prijatiu legislatívy, ktorou boli znížené dôchodkové dávky bývalých vrcholových predstaviteľov orgánov komunistickej moci a/alebo príslušníkov, zamestnancov a funkcionárov bezpečnostných zložiek komunistického režimu, najmä tajných služieb, politickej polície, niektorých zložiek ozbrojených zborov. Medzi tieto krajiny patrí Česká republika, Estónsko, Lotyšsko, Maďarsko, Spolková republika Nemecko a Poľsko.

Súladnosť takejto legislatívy s ústavným poriadkom bola v niektorých zo zmienených krajín preskúmaná najvyššími národnými súdnymi inštanciami (ústavnými, resp. najvyššími súdmi). Rovnako bola táto legislatíva opakovane predmetom konania pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ESĽP vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. Lessing a Reichelt vs. Spolková republika Nemecko, Cichopek a ďalší vs. Poľsko, Domalewski vs. Poľsko, Janković vs. Chorvátsko) uznal oprávnenie štátu vyrovnať sa s komunistickou minulosťou a znížiť bývalým vrcholovým predstaviteľom orgánov komunistickej moci a/alebo príslušníkom bezpečnostných zložiek či iných inštitúcií komunistického režimu dôchodkové dávky. Štát však pri tomto znížení musí postupovať primerane, pričom nie je možné, aby novou právnou úpravou došlo k (úplnej) strate existenčných prostriedkov jednotlivca, t. j. odobratím nezaslúžených benefitov nemôže dôjsť k zásahu do samotnej podstaty subjektívneho práva jednotlivca na sociálne (dôchodkové) zabezpečenie.

Vo svojich rozhodnutiach ESĽP akceptoval, že legislatíva, ktorou demokratický štát odoberá nezaslúžené benefity predstaviteľov komunistického režimu, je legitímna aj v situácii, keď k jej prijatiu došlo až v dlhšom časovom období (napr. po takmer dvoch desaťročiach) po páde komunistického režimu v danej krajine. Podľa ESĽP nie je štát v tomto ohľade viazaný žiadnou špecifickou lehotou, do ktorej by bol povinný sa so svojou komunistickou minulosťou vyrovnať. Naopak, čím neskoršie k odobratiu nezaslúžených benefitov dochádza, tým je to pre dotknuté osoby výhodnejšie, keďže po celú dobu, dokedy takáto právna úprava prijatá nebola, poberali dané nezaslúžené benefity.

Navrhovaný Zákon vyššie zmienenú judikatúru ESĽP v plnej miere rešpektuje.

Účinnosť navrhovanej právnej úpravy sa navrhuje od 5. augusta 2021.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.

Návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, na životné prostredie, na informatizáciu spoločnosti a na služby pre občana a nemá ani sociálne vplyvy.