Profesor Viedenskej univerzity Andreas Kappeller – ktorý sa venuje dejinám východnej Európy – vo francúzskom denníku Le Monde uvádza, že údajná prirodzená jednota národov Ruska a Ukrajiny je mýtus prameniaci z cárskej ideológie a resuscitovaný Putinom.
Osudy týchto dvoch národov sa rozišli v čase dobytia celej Rusi Mongolmi (Tatármi) v 13. storočí. Rusi zostali dve storočia pod nadvládou Mongolov zo „ Zlatej hordy,“ zatiaľ čo Ukrajinci a Bielorusi sa stali poddanými Poľsko-litovského kráľovstva. Táto dlhá príslušnosť k Poľsku trvala od 14. do polovice 16. storočia na východnej Ukrajine, do konca 18. storočia pre väčšinu západnej Ukrajiny a napokon až do druhej svetovej vojny v Haliči. Ukrajina teda patrila Poľsku – Litve dlhšie ako Rusku a Sovietskemu zväzu.
Počas tohto dlhého obdobia, odlúčená od ruského brata, bola v kontakte s mnohými európskymi prúdmi ako protestantská reforma či humanizmus. Vplyvy, ktoré Rusko nepoznalo. Táto blízkosť a toto silné prepojenie so strednou a západnou Európou boli kľúčovým prvkom pri budovaní národného povedomia Ukrajincov. Nadvláda katolíckeho Poľska nad pravoslávnymi Ukrajincami ovplyvnila aj formovanie ukrajinského národa. Boj kozákov proti Poľsku, v tomto prípade v mene pravoslávia, bol rozhodujúci pri vytváraní moderného nacionalistického naratívu.
Národný básnik Taras Ševčenko vo svojich dielach pravidelne zobrazuje ukrajinské roľnícke obete poľským šľachticom a katolíckej cirkvi. Antagonizmus s Poľskom zdieľalo aj Rusko. V Rusku boli Poliaci, jezuiti a pápeži vnímaní ako predvoj západných agresorov. Konfrontácia s katolíckymi Poliakmi prispela k zjednoteniu Ukrajincov a Rusov. Solidarita Poliakov s Ukrajincami proti Rusku však dnes jednoznačne skoncovala s týmto ukrajinsko-poľským súperením, ktoré poznačilo moderné a súčasné dejiny.
Inak ruská vláda reagovala v roku 1863 na vzostup národného povedomia Ukrajincov zákazom publikácií v ukrajinčine a akéhokoľvek vyučovania v tomto jazyku. Zákaz, ktorý zostal v platnosti až do začiatku 20. storočia. Srdce ukrajinského nacionalizmu sa potom uchýlilo najmä do Haliče (vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska), kde boli Ukrajinci, nazývaní Rusíni, uznaní za národnú skupinu a ukrajinčina ako jazyk v administratíve a na školách.
Represie v cárskom Rusku značne oddialili rozvoj masového ukrajinského národného hnutia, ktoré postihlo veľkú časť obyvateľstva až do revolúcie v roku 1917. Počas celého 19. storočia bolo národné hnutie v menšine, väčšina elít bola prevažne rusifikovaná.
Mýtus o Záporožských kozákoch zohral kľúčovú úlohu pri budovaní ukrajinského národného cítenia a dodnes ho povzbudzuje. Vo veľmi nedávnej histórii Ukrajiny zohral tento mýtus dôležitú symbolickú úlohu v revolúcii na Majdane v rokoch 2013/14 a ešte viac dnes u vojakov bojujúcich proti imperialistickému Rusku.
Zdroj: TU
