Redakčná rada britského denníka Financial Times v nekrológu za kráľovnou Alžbetou II. uvádza, že „na svojej prvej oficiálnej zahraničnej návšteve v Južnej Afrike v roku 1947 sa budúca kráľovná Alžbeta II. v rozhlasovom vysielaní zaviazala venovať svoj život službe svojmu ľudu, „či už bude dlhý alebo krátky.“
Splnila tento sľub až do konca vlády, ktorá sa ukázala ako druhá najdlhšia zo všetkých monarchov vo svetovej histórii. Napriek tomu bola Alžbeta oveľa viac než len služobníčkou svojho ľudu. Stala sa trvalým symbolom identity, stredom, okolo ktorého sa jej krajina zmenila možno ešte hlbšie ako za vlády jej dlhovekej prapraprababičky Viktórie. Ako jedna z najuznávanejších tvárí na planéte v ére, keď sa tak často predpokladá, že celebrity udeľujú právo vyjadrovať sa, kráľovná rešpektovala konvenciu, že britskí panovníci sa zdržiavajú rád v politických otázkach.
V dobe bezprecedentného mediálneho prenikania začala inštitúciu otvárať, no nie natoľko, aby zahnala mystiku monarchie. No jej vlastné stoické prežívanie rodinných nešťastí z nej urobilo pre verejnosť ľudskú a príbuznú postavu. Jej odchod – 17 mesiacov po jej manželovi Philipovi – je chvíľou hlbokého smútku pre ľudí na celom svete, ktorých životy zasiahla.
Jej nastavenie, ktorého sa držala, odrážalo predovšetkým zmysel pre povinnosť, ktorý sa zdal byť jej vrodený. Skúsenosť s abdikáciou jej strýka Edwarda VIII., ktorý sa oženil s rozvedenou Wallis Simpsonovou – povýšenie jej otca Juraja VI. na trón neochotne – posilnila odhodlanie mladej Alžbety dodržať povinnosti, ktoré jej boli uložené.“
red.
vravi sa, ze o mrtvych len v dobrom a preto iba jedna mala otazka k nadpisu clanku milost, ludskost a statocnost…a co takto Diana?