Hovoríte, že vonkajšia agresia je určená pre domáce publikum. Môže to pokračovať?
Myslím si, že môže, pretože v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc sú územia osídlené etnickými Rusmi. Ale môže neznamená, že nutne musí. Podľa mňa ruský režim už do určitej miery možnosť vonkajšej agresie vyčerpal. Po Kryme to chvíľu vyzeralo, že sa ruské tanky zastavia až niekde v Berlíne. Myslím si však, že z tohto už vytriezveli. Už aj východná Ukrajina sa ukazuje ako obrovský problém, a preto si nemyslím, že by Rusi boli v krátkodobom horizonte schopní a ochotní vytvárať si ďalšie problémy. Čiže bezprostredne nás asi nečaká eskalácia ďalšieho napätia. Rusko má veľmi obmedzenú schopnosť vytvárať čokoľvek pozitívne, ale má takmer neobmedzenú schopnosť, ako veci narušovať, ako vytvárať praskliny atď. Vidíme to v Podnestersku, je to vidieť na ruskej menšine v Pobaltí aj inde. To všetko im dáva možnosť ovplyvňovať situáciu v iných krajinách. Možno im to aj stačí.
Prečo Rusi vôbec potrebujú mať svojich vojakov na Kryme, Donbase, v Južnom Osetsku, Abcházsku a Podnestersku?
Myslím si, že to nepotrebujú vôbec. Všetky tie reči, že na Kryme mala byť základňa NATO a podobne, sú nezmyselné, rovnako ako reči, že by im tam zavreli základňu. Rusi sami hovoria, že to, čo z nich v globále robí mocnosť, sú jadrové zbrane. Rusko žiadnu z týchto oblastí nepotrebuje, ale všetko toto sú miesta, ktoré Rusom od deväťdesiatych rokov umožnili v relatívne malom priestore hrať rolu, ktorú Spojené štáty hrali globálne. Oni vyhlásili, že sú v týchto konfliktných zónach mierotvorcovia. Potrebovali predstierať, že i keď v užších mantineloch, sú schopní hrať túto úlohu tiež. V tejto súvislosti je zaujímavé, akým spôsobom sa Rusi pozerajú na vlastné ozbrojené sily. Tvrdia, že nikdy neviedli útočnú vojnu, no to je, keď si uvedomíme, aký je to obrovský štát, zjavný nonsens. Rusi hovoria, že ich vojaci boli osloboditelia – to sú vojny s Napoleonom a Hitlerom –, potom internacionalisti, čo je Československo 1968 i Afganistan. V deväťdesiatych rokoch to boli mierotvorcovia a teraz sú div nie humanitárni pracovníci. Rusi sú veľmi šikovní v tom, ako vedia veci lakovať na ružovo, hoci realita je úplne iná.
Kto tomu verí?
Po prvé im to verí veľa ľudí doma. Keď sa pozriete na konštrukciu plagátov z druhej svetovej vojny, vidíte červenoarmejcov, ako s bodákmi ženú fašistov. Ale v diaľke je aj Alexander Nevský, čo bojuje s votrelcami na Čudskom jazere. Heslá ako Spasíba dedu za pabedu v spoločnosti stále rezonujú. Štyridsiaty piaty je tam stále živý a intenzívne sa s ním pracuje. S tým súvisí aj fakt, že sa na Ukrajine zrazu vyrojili milióny fašistov, ktorí tam dovtedy neboli. Ale veria im to aj v zahraničí. Niekto preto, že zúfalo nenávidí Spojené štáty, iný preto, že je rusofil, ďalší preto, že je idiot a podobne.
Má Rusko v pláne obnovu impéria?
Niet sporu o tom, že tam žijú ľudia, ktorí snívajú, že by sa Ruské impérium opäť vrátilo do hry. Dugin v tom rozhodne nie je sám. Realisti o návrate k impériu nesnívajú, ale chcú, aby malo Rusko dôležitú úlohu, čiže to má skôr mocenský než imperiálny rozmer.
Myslím si, že áno, ale na rozdiel od doby, keď existovala Komunistická internacionála alebo Kominterna, dnes nemajú potenciál na to, aby si vytvorili sebe blízke strany, formácie, ktoré by do Moskvy jazdili…
Učiť sa, ako ostatným doma zakrútiť krkom?
Presne tak. Už nemajú taký potenciál, ale sú schopní nájsť a podporiť kohokoľvek – a je jedno, či to bude niekto z ľavice, z pravice, alebo zo stredu –, kto bude mať v danom okamihu potenciál rozkolísať ľubovoľnú európsku, prípadne západnú krajinu. Rusi to budú používať ako taký švédsky stôl. Kdekoľvek sa niečo objaví, oni to podporia. Niekoho podporia finančne, niekoho tak, že sa za neho postavia, niekoho zviditeľnia a to je to, čo im teraz stačí.
Čo sa dá z tohto hľadiska povedať o strednej Európe?
Stredná Európa mala smolu. Keď Európania zvládli diaľkové plavby, štáty ležiace na atlantickej periférii objavili priestor, kam mohli rásť. Ten priestor je obrovský a tak mohlo malé Portugalsko zanechať svoje stopy v Brazílii, Angole, Mozambiku, v indickej Goe aj v čínskom Macau. Stalo sa tak vďaka možnosti vydať sa za neviditeľný horizont, niekam doplávať a tam expandovať. Rusko, krajina na východnej periférii Európy, malo k dispozícii taktiež obrovský, až nekonečný priestor, kam expandovať. Rusi prešli Ural a po ďalších 70 rokoch došli k Tichému oceánu, ku ktorému z druhej strany došli západoeurópske krajiny. Stredná Európa mala tú smolu, že bola medzi týmito perifériami. Nakoniec tu mocensky prežili dvaja aktéri. Z maličkých habsburských krajín na švajčiarsko-nemeckom pomedzí vznikla veľká Habsburská ríša a neskôr Rakúsko-Uhorsko. Na severe sa snáď ešte úspešnejším spôsobom z pôvodne malého Pruska stalo veľké Nemecko. Poľsko, ktoré na tom bolo niekoľko storočí lepšie ako spomínané krajiny, nakoniec v tom mäsovom mlynčeku neprežilo a bolo rozkúskované. Nemecko sa dvakrát chcelo vymaniť sa z tohto stredoeurópskeho zovretia a pokúsilo sa stať globálnou mocnosťou. Bolo takmer úspešné, ale spôsobilo šialenú skazu. Z toho vyplýva, že keď stredná Európa nebude súčasťou integrovanej Európy, má tieto limity, s ktorými sa nedá nič robiť.
Znamená nutne, že keby sme neboli v EÚ či na jej periférii, budeme na periférii Ruska?
Nie, ale to pokušenie bude obrovské. Samozrejme, že je možné fungovať aj sám pre seba, ale na to by museli existovať vhodné podmienky. Sami ich nie sme schopní vytvoriť a pochybujem, že ich pre nás vytvorí niekto iný, ale máme tu EÚ, ktorá umožňuje súžitie veľkých a malých iným než konkurenčným spôsobom.
Zatiaľ čo Američania snívajú svoj sen a svoj sen začína snívať aj Čína, Rusko sa len obracia k niečomu, čo bolo. A to je zrútenie sa do seba, hovorí politický geograf Michael Romancov a celý veľmi zaujímavý rozhovor s ním si môžte prečítať TU – Rusi sú veľmi šikovní v lakovaní na ružovo, hoci realita je úplne iná
exred.
