Rozhovor s Jankou, ktorá sa rozhodla pokúsiť sa získať príspevok z úradu práce na rozbeh podnikania, sme vám priniesli v prvej časti tohto článku. Viac aj TU
Janka nám opísala, ako sa o príspevku dozvedela a ako sa do procesu zapojila. Najzaujímavejšou a najznepokojivejšou informáciou bolo to, ako bola donútená zúčastniť sa osemdňového školenia pod záštitou neznámeho občianskeho združenia, ktoré z eurofondov získalo 170 000€ za tento „projekt“. Rozhovor sme ukončili vo chvíli, keď Janka odovzdala svoj podnikateľský plán a čakala na ďalší krok v tomto zdĺhavom procese.
Janka, odovzdala si svoj podnikateľský plán. Čo sa dialo potom? Boli hneď tie skúšky, ktoré si spomínala už skôr?
Hneď? No hneď celkom určite nie. Skúšky, teda napísanie testu, boli o ďalší mesiac. Šli sme naň ôsmi. Z pôvodných 22. Pekné sito, že? Neviem, či to ostatní vzdali, alebo sa rozhodli absolvovať tento cirkus až v ďalšom možnom termíne, teda možno až na ďalší rok. Učila som sa na testy z rôznych príprav, ktoré som našla na internete, pretože naša príprava nestála ani za deravý groš. Dva týždne som si prezerala rôzne portály zaoberajúce sa podnikaním, študovala som si zákon a robila si poznámky.
To si ten test musela zvládnuť ľavou-zadnou…
Aj ja som si myslela, že som bola dostatočne pripravená. Prišlo mi však až nevoľno, keď sme dostali pred seba papiere a ja som s určitosťou vedela odpovedať na jednu jedinú otázku… Nebolo tam nič podstatné, otázky boli dokonca formulované nejednoznačne, akoby ich kreoval niekto, kto nepozná zásady slovenského slovosledu, pri niektorých vôbec nebolo jasné, na čo sa vlastne pýtajú, pretože nedávali žiaden zmysel, museli ste si len vydedukovať, o čo asi môže ísť. Katastrofa. Našťastie sme si po horlivom sťažovaní sa na otrasnú prípravu na podnikanie mohli radiť. Tak či tak sa mi zdá tento test ako úplná strata času. Veď predsa na všetky veci budem mať zaplatenú profesionálnu účtovníčku a ak si s niečím iným nebudem vedieť dať rady, za pár sekúnd nájdem odpoveď na internete, alebo zavolám priamo na konkrétny úrad a opýtam sa. Aj môj najobľúbenejší profesor na univerzite povedal, že ak vieme, kde máme dané veci hľadať, nemusíme si ich pamätať…
Potom nasledovali obhajoby?
Presne tak. Aj keď slovo obhajoby znie až príliš vznešene. O dva dni po teste, ktorým sme našťastie všetci ôsmi nejakým zázrakom prešli, sme sa mali dostaviť na úrad práce. Porota sa usadila pohodlne v zasadacej miestnosti úradu a nás nechali veľmi nedôstojne čakať ako také teľce pred porážkou na bitúnku na úzkej špinavej chodbe, kde sme sa museli neustále uhýbať rôznym pracovníčkam, ktorým sme blokovali vstup do ich kancelárií. To už by bol naozaj taký problém na tú hodinu vyhradiť niektorú zo susedných miestností na to, aby sme si tam sadli a zložili veci? Bolo to veľmi neprofesionálne a amatérske. Ale po tom všetkom sa už ničomu nečudujem.
Ako prebiehala tvoja obhajoba?
Usadila som sa, predstavila som sa a 10 minút súvisle rozprávala o tom, čo chcem robiť. Nik ma veľmi nepočúval. Potom sa prešlo na časť o tom, čo si chcem z príspevku kúpiť. Piati ľudia, ktorí nemajú ani bledomodrý šajn o vašej špecializácii rozhodujú o tom, či si danú vec môžete alebo nemôžete kúpiť. Peniaze nie sú ich, nejdú z ich vrecka. V konečnom dôsledku tie peniaze vrátite štátu na odvodoch a daniach niekoľkonásobne. To sú fakty. Aj napriek svojej obhajobe a veľmi dôkladnému vysvetleniu mi neschválili plnú sumu na jednu lacnejšiu položku, bez ktorej však nie je moje podnikanie vôbec možné uskutočňovať, takže si ju budem musieť doplatiť zo svojho vrecka. Neprekáža mi to po finančnej stránke, ide skôr o princíp.
Znie to neuveriteľne. Pri toľkom tunelovaní a rozkrádaní štátu či obohacovaniu sa na eurofondoch sa bude niekto cudzí handrkovať o pár eur s chudákom, ktorý je v podstate donútený začať podnikať, ak sa nechce každý mesiac niekoľko hodín pretŕčať na špinavých chodbách úradu práce, či odcestovať za prácou do zahraničia… Čo sa dialo potom?
Čakali sme. Približne ďalší týždeň, kým nám oznámili, že nám príspevok chválili. Ani som sa po tom všetkom nedokázala tešiť. Prikázali nám založiť si živnosť až od začiatku nasledujúceho mesiaca, takže som to vyplnila aj s ochotnou pani na živnostenskom podľa požiadaviek úradu práce. Ďalšou zaujímavou vecou bolo to, že úrad práce má povinnosť poskytnúť tento príspevok do 30 dní od podpisu zmluvy o poskytnutí príspevku. Odniesla som svoj ešte horúci živnostenský list na úrad a čakala, že mi pracovníčka dá podpísať tú zmluvu okamžite. Splnila som predsa absolútne všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo. Opäť trpký omyl. Musela som čakať takmer ďalšie dva týždne.
Prečo ti zmluvu nedali podpísať okamžite?
Skús trikrát hádať. Lebo dovolenky. Nevedela som, či sa mám smiať, či plakať. Chýbala nejaká pani vedúca, ktorá bola odcestovaná a bez nej podpis zmluvy nebolo nemožné realizovať, lebo určite sa na celom zaostalom úrade nenájde ani jedna jediná osoba, ktorá by tento zdrap mohla podpísať s hláskami v. z. (v zastúpení) pred podpisom… Takže sme čakali…
Teraz už máš tú zmluvu podpísanú?
Áno, ale na peniaze si zas a znova počkám, lebo oni majú čas… Osobne predpokladám, že jednoducho nemajú peniaze. Ale ak ich nemajú, potom nech z ľudí nerobia hlupákov a povedia im to na rovinu. To by sa ale nemohlo na uchádzačoch nabaliť žiadne občianske združenie… Každopádne, zatiaľ na peniaze čakám a vybavujem všetky formality okolo začiatku podnikania. Mám také zmiešané pocity – na jednej strane sa aj teším, že budem robiť niečo, čo ma baví, na strane druhej mám obavy, ako to všetko zvládnem. Nie je vôbec mojím cieľom točiť ťažké milióny, chcem len, aby som mohla normálne žiť, zaplatiť účty, niečo si odložiť, niečo minúť na svoju rodinu, blízkych.
Musím však spomenúť ešte jednu vec, ktorá ma počas tých mesiacov neskutočne iritovala. Osobne považujem za vrchol najšpinavšej byrokracie, ak ste zaradení do tohto programu na získanie príspevku, no zároveň sa musíte chodiť podpisovať a dokladovať, že si hľadáte robotu! Nedáva to absolútne žiaden zmysel! Neviem, či tí, ktorí vymýšľajú tieto pravidlá sú nejako mentálne v neporiadku, no nebola som jediná, komu to prekážalo. Všetci sme sa na to ponosovali. Pracovníčky však len myknú plecom a zahundrú niečo v zmysle, že ony si to nevymysleli… Neskutočné.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sa chystajú žiadať o tento príspevok?
Sú dva pohľady na vec. Prvým z nich je, že ak naozaj nemáte prostriedky na rozbeh podnikania alebo máte obavy, či budete zvládať v prvých mesiacoch platiť preddavky do zdravotnej poisťovne, tak si to skúste. Musím však upozorniť na to, že nemáte vôbec garantované to, že peniaze dostanete. Môžete splniť skutočne všetko – byť tri mesiace registrovaný na UPSVaR, podať si prihlášku, odovzdať podnikateľský plán, chodiť poctivo na prípravu (možno budete mať šťastie a vo vašom meste či obci robí túto prípravu niekto kompetentný), napísať test na plný počet bodov a dokonca aj obhájiť svoj zámer pred komisiou – a aj napriek tomu vám peniaze nemusia schváliť. Ak ale teda máte veľmi veľa voľného času a nejde vám o každý deň holej existencie, máte nejakú finančnú rezervu, tonu papiera a nový toner v tlačiarni, tak si to vyskúšajte. Ak si týmto byrokratickým peklom prejdete, tri roky budete mať aspoň na odvody a kúpite si nejaké maličkosti ako tlačiareň či notebook, ktorý budete používať na podnikanie a teda vám to trochu uľahčí rozbeh. Prajem vám, aby ste to mali jednoduchšie, než ja a moji „kolegovia“ v tomto procese.
Na strane druhej, ak vám utekajú zákazky a klienti, nestojí vám to za to. Úradu práce upíšete svoju dušu na tri roky, podnikanie nesmiete ani zrušiť ani prerušiť napríklad kvôli tehotenstvu a porodeniu potomka, kedykoľvek musíte byť kontrole z úradu k dispozícii a všetky veci zakúpené z príspevku musíte mať označené štítkami – úrad práce nie je schopný ani poskytnúť obyčajné nálepky, len akési trápne ústrižky papierikov. Navyše, každý rok musíte odovzdať – opäť v papierovej forme – správu, ktorá pozostáva z rôznych príloh, správ, nezmyselných hlásení a dokladov a to všetko na osobitných papieroch. Lebo ekológia. Lebo v digitálnej dobe sa to inak, ako na papieri, predsa nedá.
Suma sumárum – je na každom, aby si zvážil, čo je pre neho výhodnejšie.
Ako som už spomenula skôr, ja som dokázala prežiť toto obdobie vďaka vytvorenej finančnej rezerve, no človek, ktorému na účte svieti nula alebo nebodaj mínusové čísla, potrebuje okamžite začať robiť a nie strácať mesiace a mesiace drahocenného času na získanie zopár eur, ktoré by si pri troche šťastia možno dokázal zarobiť aj tak.
Ďakujem za rozhovor, Janka. Prajem ti, aby sa ti v podnikaní darilo.
Aj ja ďakujem a dúfam, že som rozpovedaním svojho príbehu niekomu pomohla. Snáď to budete mať jednoduchšie, ako ja a moji „spolubojovníci“.
—
Aj napriek tomu, že je Janka viac optimistkou ako pesimistkou, bolo na nej vidieť, aká je rozhorčená celým procesom, ktorý musela absolvovať. Súhlasím s ňou v tom, že je stále v rôznych procesoch zbytočne veľa byrokracie a nezmyselností, s ktorými sa bežný človek stretáva a bojuje s nimi na každom kroku. A keďže stále tvrdím, že úlohou novinára je nielen kritizovať, ale aj navrhnúť riešenie, tak prinášam aj to:
1. Skrátiť lehoty a odstrániť všetky prestoje pri posudzovaní žiadosti o príspevok na zamestnanie na maximálne dva mesiace. Ustanoviť zástupcov, ktorí by preberali povinnosti poroty alebo pracovníkov úradu práce. Je neprípustné, aby bol kvôli dovolenkám celý proces natiahnutý o 3 zbytočné mesiace.
2. Prípravu na podnikanie by mali robiť len kompetentní ľudia, najlepšie takí, ktorí sami podnikajú alebo podnikali. Môže byť naplánovaná tak, aby každý deň prišiel niekto iný, alebo aby niektoré dni mali na starosti pracovníčky úradu a vysvetlili všetky obmedzenia a limity, ktoré sa týkajú príspevku. Príprava by nemala trvať dlhšie ako tri dni. Mala by byť relevantná, poskytnúť všetky informácie, pripraviť uchádzačov na reálne podnikanie.
3. Zrušiť test. Je to zbytočnosť.
4. Na obhajobách by mala sedieť kompetentná porota, ktorá si podnikateľské plány vopred prečítala a zaujímala sa o to, čo človek ide robiť. Je nemysliteľné, aby pozerala do steny alebo si kreslila s výrazom na tvári „ešte ako dlho tu musím sedieť?“. Mala by brať do úvahy argumenty a nerozhodovať o cudzích peniazoch svojvoľne, len podľa toho, ako sa kto vyspal.
5. Ak nemá úrad práce peniaze na tieto príspevky, mal by byť povinný to oznámiť verejne. Je veľmi nespravodlivé, aby úrad zavádzal uchádzačov a naťahoval celý proces kvôli tomu, že im chýbajú prostriedky. Človek má právo vedieť, ako dlho to bude trvať, aby sa mohol slobodne rozhodnúť, či do toho ide, alebo nie. Ale to by sa už potom na ňom nemohlo nabaliť nejaké občianske združenie, že.
6. Pokiaľ je človek zaradený do procesu na získanie príspevku na podnikanie, nemal by sa už chodiť podpisovať ku svojej kontaktnej pracovníčke a nosiť jej potvrdenia, že si hľadá prácu. Je to holý nezmysel. Je potrebné to zrušiť.
Nápadov na vylepšenie by bolo obrovské množstvo. Pokiaľ by malo ministerstvo práce záujem, pokojne ponúknem ďalšie. Škoda len, že ich to, aké starosti majú bežní a reálni ľudia, vôbec nezaujíma.
Anna Haľamová
