V živote každého človeka nastávajú rôzne situácie, ktoré ho menej či viac zaskočia. Stávajú sa rôzne nečakané nešťastia, nehody, nesváry v medziľudských vzťahoch, finančné ťažkosti či strata zamestnania. Aj známu autorky tohto článku niečo z týchto nepríjemností postretlo. No rozhodla sa využiť možnosť na získanie príspevku na podnikanie z úradu práce a rozbehnúť svoj vlastný biznis.
O tom, ako celý tento proces prebiehal, mi v jedno pekné popoludnie porozprávala pri šálke horúceho čaju. Keďže jej skúsenosti a poznatky by mohli pomôcť zorientovať sa aj iným ľuďom ašpirujúcim na tento typ príspevku, tento rozhovor sme neskôr spracovali do formy interview, ktoré vám dnes prinášame.
Janka, aká bola tvoja životná situácia pred tým, než si sa rozhodla dať sa na podnikanie?
Veľmi ťažko sa to dá zhrnúť do pár viet, no načrtnem aspoň niečo. Po dlhotrvajúcej niekoľkoročnej šikane na pracovisku som sa rozhodla dať výpoveď. Ocitla som sa na úrade práce a vybavila si podporu v nezamestnanosti v sociálnej poisťovni. Podpora nebola vysoká, no mala som niečo našetrené, tak som žila z toho. Bývalý kolega mi poradil, aby som začala podnikať a využila pri tom príspevok poskytovaný prostredníctvom úradu práce. Vtedy som ešte netušila, čo ma čaká, tak som si popozerala nejaké články na internete na túto tému a bohužiaľ som vtedy nenatrafila na žiaden, ktorý by v plnom rozsahu opísal tie situácie a nepríjemnosti, ktoré ma postretli v realite. Ak by som bola vtedy vedela, do čoho idem, asi by som sa na to už nedala.
Asi aj tuším, na čo narážaš. Je to byrokracia, však?
Bingo. Hlavná vec, že máme zákon proti byrokracii! Uplatniteľnosť v praxi je však mizivá. Alebo sa ešte na východ republiky tento zákon nedostal a úradníčky nemajú ani šajn o tom, čo znamená efektívnosť, úspornosť a odôvodnenosť na požadovanie stoviek strán zbytočného papiera. Zrejme sa riadia heslom, že na východe nič nie je, preto je ho potrebné zahltiť haldami rôznych spisov.
Začala som tým, že som sa svojej kontaktnej pracovníčky opýtala na to, ako mám postupovať, ak chcem od úradu práce žiadať príspevok na podnikanie. Ako prvé povedala veľmi príznačné slovo pre všetkých zbytočných úradníkov – „neviem“. Na čo tam sedí, ak nevie? Nemalo by byť jej svätou povinnosťou tieto veci vedieť a uchádzačom o zamestnanie ich poskytnúť aj bez toho, aby sa vôbec sami opýtali? Veď to, že majú povinnosť informovať, majú aj uvedené na svojej stránke… Každopádne, po mojom naliehaní, že tie informácie vyžadujem teraz a ihneď, kdesi zavolala a poslala ma na iné číslo dverí.
Tam mi iná pracovníčka už ochotnejšie preposlala na e-mail vzor podnikateľského plánu. Ten som v priebehu zopár dní upravila, prepísala a doplnila tak, aby sa dal považovať za hotové „dielo“. Vyplnila som prihlášku, vytlačila podnikateľský plán a začiatkom júna to odniesla do správnych dverí.
To som ešte netušila, ako hlboko som sa mýlila, keď som do svojho podnikateľského plánu uviedla ako predpokladaný začiatok podnikania prelom augusta a septembra!
Tri mesiace sú predsa dosť dlhá doba na posúdenie všetkých náležitostí…
No, možno tak v iných krajinách. Ide o to, že na získanie príspevku musíte prejsť systémovým procesom, a ako laboratórna myš sa preplaziť cez rôzne úskalia či príkoria. Nikto vám nedá peniaze len tak. Ani príspevok na podnikanie. Je im úplne ukradnuté, že tým, že sa vás zbavia, si zlepšia štatistiky a zas klesne nezamestnanosť, je im jedno, že niekoľkotisícnásobne vrátite na daniach a odvodoch ten príspevok do štátnej kasy… Najprv musíte splniť svoj účel, musí sa na vás nabaliť nejaké občianske združenie…
Ako to myslíš?
Podmienky na získanie príspevku sú také, že musíte byť minimálne tri mesiace evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, musíte odovzdať podnikateľský plán, zúčastníte sa prípravy na podnikanie, ktorú môže a nemusí poskytnúť úrad práce, napíšete test s 20 otázkami, kde na úspešné prejdenie musíte mať aspoň polovicu otázok správne zodpovedaných a potom svoj plán obhájite pred komisiou…
A práve tá príprava na podnikanie bola kameňom úrazu. Úrad práce si najal nejaké neznáme občianske združenie, aby tú prípravu s 22 uchádzačmi absolvovali. Konalo sa na prelome augusta a septembra, teda v čase, keď som už dávno chcela mať živnosť založenú.
Prečo im to trvalo tak dlho?
Pre dovolenky.
Nemali by sa pracovníci počas dovoleniek zastupovať?
Áno, to by bolo také normálne riešenie, ale čo čakať od tejto banánovej republiky… Každopádne sme na začiatku boli poučení o tom, že z nejakých fondov Európskej únie na našu „prípravu“ bolo poskytnutých 170 000 eur. Sedeli sme v prednáškovej miestnosti kde bolo pekelne horúco, školiteľ nemal ani páru o podnikaní, pretože nikdy nepodnikal, na otázky odpovedať nevedel, no my sme boli povinní každý deň prísť a podpísať prezenčku. Ak by sa niekto nedostavil, musel by doniesť potvrdenie od lekára, inak by ho z celého procesu vylúčili…
Človek by si bol pomyslel, že je takáto vec dobrovoľná a že je v jeho vlastnom záujme, aby na prípravu chodil, aby sa niečo dozvedel, no nik by ho nemal nútiť násilím pod hrozbou vyradenia, aby tam musel sedieť…
Presne tak. Bavili sme sa tam všetci, ktorí sme danú prípravu navštevovali, že je to neslýchané, aby nás niekto takýmto spôsobom nútil byť tam. Jeden chalan poznamenal celkom trefnú poznámku, že sme predsa „zamestnaní“ na úrade práce a nemáme žiadne slobody. Len povinnosti. Ešte odznela jedna teória, že by to občianske združenie za nás nezískalo tie ťažké peniaze, ak by sme sa tam každý deň neukázali a nepodpísali… To, že 90% z nás hralo hru na mobile, alebo si čítalo správy, to už bolo irelevantné… Hlavná vec, že sme tam sedeli. To sme tam mohli aj pousádzať nejaké figuríny, malo by to rovnaký efekt…
Ale predsa ste sa na tej príprave museli dozvedieť niečo potrebné…
Nech sa na mňa nikto nehnevá ale za 8 dní som sa dozvedela jednu jedinú pre mňa novú informáciu, ktorá by bola aj nejako relevantná pri budúcom podnikaní. Týkala sa hmotnej zodpovednosti zamestnancov a brigádnikov… Všetci, ktorí sme chodili na prípravu, však zamestnancov mať nebudeme a ak sa to niekedy zmení, všetko bude riešiť zaplatená účtovníčka… Sčítané a podčiarknuté – tých osem dní môjho života mi už nikto nikdy nevráti a jediné pozitívum na celej veci bolo, že som spoznala zopár nových ľudí. Po informačnej a obsahovej stránke to však bolo fiasko.
Nesťažovali ste sa na úrade práce?
Ale áno. A nahlas. Či úrad práce v tejto veci nejako konal, to nám už nie je známe… Každopádne, pokračujem ďalej. Po tejto príprave sme mali ešte také mini školenie priamo s pracovníčkou úradu práce, ktorá nám za dve hodiny povedala viac, než sme sa dozvedeli za osem dní na „príprave“. Mnohí ľudia ostali rozhorčení a sklamaní, pretože nám nik vopred nevysvetlil, na čo sa príspevok minúť smie, na čo nie, aké sú tam limity a až nezmyselné obmedzenia… Na toto stretnutie sme si mali doniesť svoje vytlačené plány na podnikanie. Spravila som tak a zistila, že veľa vecí musím prepísať a prepočítať. Súčasťou plánu sú aj rôzne tabuľky s finančnou prognózou a tabuľky s rozpočtom a informáciami, na čo konkrétne sa chystáte príspevok minúť.
Ďalšou takmer nesplniteľnou požiadavkou bolo, aby sme opravené a vytlačené plány doniesli o dva dni na príslušné dvere, inak sa tento rok k podnikaniu a príspevku naň už nedostaneme. Pripomínam, že prvú verziu som odovzdala v júni. Sedela som deň aj noc pri počítači, zháňala osem rôznych potvrdení, ktoré mali ísť do príloh /zmluva o budúcej nájomnej zmluve, zmluva o budúcej spolupráci, cenové ponuky spoločností a podobne/. S vyplazeným jazykom som dobehla na úrad práce a vtedy to začalo. Pracovníčka chytila do ruky ceruzku a začala škrtať. Poškrtala mi tam aj veci, ktoré som mala správne a ona mala zastaralé informácie, no na nátlak som musela sľúbiť, že to opravím na nesprávne hodnoty. Veľkodušne mi dala ešte jednu šancu, že si to môžem opraviť, tak som letela domov, všetko opravila a na ďalší deň doniesla. Opäť v tlačenej forme. Štvrtá verzia.
Nedalo sa to poslať mailom?
Nie. V dvadsiatom prvom storočí to chcela mať zakaždým v tlačenej forme. Lesy a môj toner krvácali. Každopádne som plán na ďalší deň doniesla opravený a ona opäť našla niečo, čo som podľa nej mala opraviť. Podľa mňa to bola nepodstatná somarina. Už som sa neovládla a zvýšila som hlas, lebo to bolo neslýchané. Ani svoju diplomovú prácu som neopravovala toľkokrát ako tento zdrap, o ktorom som si myslela, že ho aj tak nikto nikdy čítať nebude, a ako sa mi neskôr potvrdilo, mala som pravdu… S raketovým pohonom v nohách som šla naspäť domov, opravila tú hlúposť, zanadávala si v duchu na byrokratickú šikanu a vytlačila to ešte raz. Piatu verziu. A potom ešte štyrikrát to isté pre členov komisie. Nekonečné strany a strany. Odniesla som plán a jeho ďalšie štyri kópie nazad a povedala, že ma už nezaujíma, či tam opäť nájde chybu, alebo nie, už to opravovať nebudem.
Jani, celkom rozumiem tvojmu rozhorčeniu. Ak sa nad tým zamyslíme, ak sa našlo 170 000 eur na školenie pre 22 ľudí, ktoré nikomu z nich príliš obzory nerozšírilo, nemal by si UPSVaR nájsť to euro-dve, aby si vytlačil potrebné dokumenty sám? Poprípade – bolo vôbec nutné neustále ten plán tlačiť nanovo?
Presne tak. Dokonca, keď som raz doniesla jeden originálny dokument a nemala z neho spravenú kópiu, pracovníčka sa na mňa vykričala, že kto to má akože teraz kopírovať a že jej bude chýbať jeden (jeden!!!) papier v tlačiarni. Onemela som… Na toto už nemôžete ani normálne reagovať…
Rozhovor s Jankou o tom, ako UPSVaR následne postupoval, keď odovzdala svoj podnikateľský plán, pokračoval ďalej. Porozprávala nám aj o mnohých ďalších nepríjemných zážitkoch a nekorektnom jednaní, ktoré zažila, no tieto zážitky vám sprostredkovane opíšeme v druhom pokračovaní článku.
Anna Haľamová
a co tak si zobrat notebook so sebou a opravit to rovno na urade, ked vidim, ze so mnou šaškuju + USB a rovno vytlacit
alebo ked som bol na urade, tak tam bola zriadena este miestnost s PC pre vsetkych evidovanych na urade prace, aby si mohli napicsat zivotopis, lebo nie kazdy ma doma PC, tak to poriesili takto.
a to hovorim konkretne o Kosickom UPSVaR-e
a zase ked opravim 1 stranu, tak vytlacim 1 stranu, vyplakavat nad verziami nema vyznam