V súvislosti s výročím novembra 1989 a parlamentnými voľbami v roku 2020 som si položil inšpiratívnu otázku „čo potrebuje Slovensko v súčasnosti najviac? Odpoveď na ňu je však tak rozsiahla, že ju možno objať jedným sumárnym pomenovaním – reálna demokracia.
Nie je to kapitalizmus s akýmkošvek prívlastkom, nie je to ani socializmus s akýmkoľvek prívlastkom ani socializmus, aký sme poznali ešte pred 30. rokmi.
Všetky prívlastky k demokracii – liberálna, sociálna, kresťanská, sú zavádzajúce a samostatne nezlučiteľné s predmetom.
Demokracia obsahuje v sebe aj liberalosť aj sociálnosť aj náboženskú toleranciu ale aj spravodlivosť a tomu všetkému zodpovedajúce právo dané napr. ústavou a ústave zodpovedajúcou legislatívou.
Transformácia z akejkoľvek spoločenskej formy na demokraciu je boľavý a zdĺhavý proces, vyžadujúci nielen zbúranie mocenských štruktúr, ale tiež inštitucionalizáciu výkonu demokracie.
To sa nám asi v žiadnej postsocialistickej krajine úplne nepodarilo. Problémom a myslím že zásadným však je, že je dosť veľa aj vzdelaných aj zorientovaných ľudí, ktorí toto všetko vedia, zároveň však ich nie je dosť na to, aby zbúrali štruktúry určitej časti mocenskej elity.
Mnohé štruktúry moci stoja totiž na ďaleko pevnejších základoch (finančných, vojenských , mediálnych, vzdelávacích, …) ako mocenský aparát socializmu v poslednom období, keď stratil podporu ľudu. Ľudí už nebavia tie neustále konflikty a manifestované obvinenia. Ľudí nezaujímajú konflikty a neserióznosti. Mrzí ma, že do našich životov sa prikotúľali kamene egoizmu, nelásky, nespravodlivosti a arogancie moci. Strpčujú nám život. Nepreniká cez nich svetlo, ktoré by ukazovalo chodník budúcnosti. Tlak týchto kameňov zraňuje našu dušu a vlieva do nej jed depresie, zúfalstva a beznádeje. Napriek všetkému svojmu úsiliu ich niekedy nedokážeme sami odkotúľať z cesty svojho života. V každom prípade sa o to musíme snažiť. Potrebujeme preto múdrych politikov, múdrych voličov a múdru víziu spravodlivej spoločnosti.
Dušan Piršel
