V prime time – teda v hlavnom vysielacom čase televízií sa odvíja slovenský čudesný príbeh voľby ústavných sudcov. Telenovela (v radiach radionovela,v novinách novinonovela a na internete webnovela) s prvkami trilleru po slovensky trileru , čo znamená napínavé slovesné alebo filmové dielo s námetom úmyselne vyvolávajúcim hrôzu. Tu však môžeme trochu pribrzdiť a spresniť. Tú hrozbu zjemňujem prívlastkami vypočítavosť, politizácia, špekulácia – presne ako aj skoro vo všetkých zložkách našej spoločnosti. Prečo potom čakať od našich poslancov, aby sa správali vzorovo a teda inak?
Pred časom som čítal výstižný vtip: „Chyby lekárov vidíme na cintorínoch a chyby učiteľov v parlamente!“
V tomto prípade to vo veľkej miere platí. Ako vlastne hodnotiť poslanca Marosza z OLaNO, ktorý namiesto 10 mien zakrúžkuje, 11 kandidátov (ako ho včera prichytila chytrá redaktorka Televíznych novín Markízy Kajtárová ) alebo kravinu pri spievaní hymny so slovíčkom iba. Nuž, Maroszove matematikárky sa môžu červenať, keď ho nevedeli naučiť rátať ani do dvadsať. A mohol by som pokračovať aj o ďalších vyslovených „superinteligentných „myšlienkach našich mágov mozgom malých ( napr. „vzdelaný“ Klus: Krym nikdy nepatril Rusku), ale sediacich na najvyšších stoličkách štátu. Ale to by bol román.
Z histórie máme mnoho príkladov „inteligentných“ kráľov, cisárov, sultánov i prezidentov, ktorí konali proti národu a boli za svoju moc mnoho krát popravení. Preto demokracia vymyslela parlamentnú demokraciu, kde sa vina jednotlivca ľahko rozplynie. Veď sťať všetkých 150, 300, niekde aj 600 poslancov by bola veľká klada. Kto by vyrobil v krátkom čase toľko ostrých gilotín, nábojov, sekier, slučiek, smrtiacich dávok a elektrických kresiel. Preto si odsúhlasili umelú nesmrteľnosť zrušením trestu smrti. Ale pozor – dav nezastavíš a ten býva nekompromisný. A keďže je u nás aj nedostatok hrobových miest na klasickú úmrtnosť, problém by to bol aj po popravách. Takže sme im odovzdali vo voľbách hlasy a po nich sme sa im odovzdali na milosť a nemilosť. Lebo oni môžu rozpútať proti nám všetko, čo sa im zapáči. Veď poslanec u nás je niečo ako nadprirodzená bytosť.
A i napriek tomu, že sú to „urodzení magickí hráči“, nevedia si vybrať z ponuky. Nevyčítam im to pri tej širokej ponuke. Veď ani my si nevieme z ponúkaného tovaru v obchode niekedy vybrať a donesieme domov často dobre zabalený brak.
Prečo však stále počujeme o politických dohodách v koalícii, v opozícii, alebo neexistujúcich kompromisov medzi nimi? To chceme mať politickú najvyššiu súdnu moc? Chceme, aby na Ústavnom súde nepôsobili 12 rokov tí najkvalitnejší a nezávislí ústavní sudcovia, ale politickí poskokovia?
Všade sa vyberá z ponuky podľa kvality, samozrejme okrem volieb do našich ústavných inštitúcií, kde vládne marketing nad kvalitou. Nerozumiem v prípade voľby ústavných sudcov termínu politická dohoda.Preto si kladiem otázku: Rozhoduje na Ústavnom súde politika, alebo Ústavné právo?
Po prvý raz bolo k dispozícii, ak sa nemýlim po vzdaní sa niektorých kandidátov 38 mien. Potrebných bolo 18 mien. Tak mal každý poslanec bez politickej dohody a podľa vedomostí a referencií o danom kandidátovi zakrúžkovať 18 podľa neho najkvalitnejších kandidátov a komisia mala zrátať hlasy. Prečo sa dohadovať na menách? Tí, ktorí nedostali potrebný počet hlasov by už nesmeli kandidovať v tejto voľbe. A v ďalších kolách voľby s novými kandidátmi by volili rovnako 18 mien, až by počet nedoplnili do osemnástich. Je to také jednoduché a bez politiky a na základe kvality. Možno budú diskutujúci oponovať, že to by si nikdy nezvolili potrebný počet. Ale zvolili by si. Ak by si vybrali viac ako 18, rozhodoval by počet hlasov nad stanovený počet a ak by bola zhoda, nastalo by opakované volenie medzi zhodami ako v play off. Takto jednoducho by sme prišli k vytúženej osemnástke pre „výberčího“ v prezidentskom kresle.
Škoda, že v 92-hom roku tvorcovia ústavy nepredpokladali, že o niekoľko desiatok rokov ( teda v nasledujúcej storočnici znie asi lepšie ako ospravedlnenie) budú všetci poslanci a všetky politické strany a ich vzájomná nevraživosť takto špekulovať. Takúto špekuláciu sme rok po roku v našej špeciailizovanej slovenskej demokracii postupne „vyšperkovali“ až do dnešnej podoby. A ani slová niektorých poslancov, že sa za súčasný stav môžeme len hanbiť, nie sú pre nás voličov útechou.
Na druhej strane tí istí poslanci nás presviedčajú, ako treba ísť voliť do parlamentu EÚ. Pripomína mi to propagandu zo socializmu. Otvorím noviny, surfujem na internete, pozerám televíziu, počúvam rádio, či jazdím autom, alebo sa prechádzam po meste, zúrivo na mňa zo všadiaľ štekajú besní psy baskervilskí – kandidáti na poslancov do EÚ ešte horšej kvality, ako sú tí v našom parlamente. Vtierajú sa nám krásnymi rečičkami, ako všetko zmenia, akí budú slovenskí a nie európski. A my tomuto besnému konkurenčnému seriálu spomínanej telenovely máme veriť? Mladí – neskúsení uveria „báchorkám“, ale to nechajme na nich. Oni si priťahujú svojou davovou zaslepenosťou slučku na krku. My starší sme vydržali a prežili socializmus, aj tento špecializovaní ničiacodemokratický systém, niektorí aj fašizmus a krvavé päťdesiate roky a nejako už dožijeme.
Pavel Jacz
