hlavne pre tých, ktorým čítanie viac ako dvadsiatich riadkov spôsobuje vážne duševné problémy 🙂
Príjemné sviatočné popoludnie vám všetkým, milí spoluobčania.
Vám všetkým: Prijmite prosím do nového roka moje najúprimnejšie želania lásky, porozumenia a priateľstva, ktoré nás robia ľuďmi. A ktoré dokážu človeka previesť aj cez najťažšie chvíle. Každého z nás aj všetkých spoločne.
Želám vám zdravie a vnútornú silu pre každodenné, ale aj väčšie skúšky, ktoré musíme každý z nás prekonávať. Želám vám, aby ste pri tom v každej chvíli v tomto novom roku uchovali svoju vieru v ľudskosť. Nádej, že veci zvládneme. A vieru v lásku svoju a svojho okolia, ktorú dávate a dostávate.
Tradične v tomto novoročnom televíznom príhovore prezident hovorí o krajine. Čo konkrétne nás viac teší a čo viac znepokojuje; čo nás povzbudzuje a čo možno znechucuje; čo sme zdedili po predchádzajúcom roku doma aj vo svete – a s čím sa budeme v novom roku pravdepodobne potýkať.
Dnes urobím výnimku a začnem trochu inak. Lebo je pravda, že udalosti minulého roku boli silné doma aj vo svete. Prakticky celý rok. Vlastne až do jeho posledných dní. A predchádzajúci rok naplno otvoril otázky, ktoré už nebudeme môcť obísť alebo zahovoriť, budeme na ne musieť odpovedať. Doma, v Európe, aj v širšom svete.
Chcem hovoriť o niečom, čo bude mať vplyv na nás všetkých, na budúcnosť krajiny, ktorú spoločne spravujeme a rozvíjame – na naše Slovensko. Nech sa budeme zhovárať a rozhodovať o ktorejkoľvek ďalšej téme.
Krátko pred koncom minulého roku bol zverejnený prieskum o správaní mladých ľudí na internete. Výrazne veľká väčšina priznala, že sa na internete stretáva s prejavmi nenávisti, urážkami a vulgárnosťou. A viac než dve tretiny uviedli, že to považujú za závažný spoločenský problém. Na otázku, čo proti tomu robia, ale vyše 70 percent odpovedalo: „Akceptujem to – neurobím nič, aj tak by to nemalo význam – nevšímam si to.“
Každý z nás, kto sa pohybuje na internete a sociálnych sieťach, tomuto postoju rozumie. Ale čo tým v skutočnosti hovoríme? Hovoríme, že to, čo by väčšina z nás nepripustila doma, na pracovisku, medzi priateľmi, známymi alebo aj cudzími ani verejne na ulici, to, čo by drvivá väčšina z nás nechcela, aby sa takto správali naše deti, tak nad tým na internete a sociálnych sieťach mávneme rukou a na to rezignujeme.
Žijeme časy, kedy sú mnohí ľudia zneistení. Akoby sa vytrácali pocity istoty, stability, bezpečia. Je úplne normálne, že máme z mnohých vecí strach. Ale nesmieme dovoliť, aby boli pocity strachu prekonávané hnevom a nenávisťou. Je úplne normálne a máme veľa dôvodov hnevať sa, aj na mnohé javy a veci okolo seba, na iných ľudí, na politikov. Ale svoje rozhorčenie nesmieme ventilovať v agresivite.
Nielen demokracia, ale spoločnosť ako taká, a naša schopnosť občianskeho spolužitia sa nám rozpadne, ak sa prestaneme navzájom rešpektovať. Majme úctu k sebe aj k inému názoru. Dôležité je si uvedomiť, že prehráme všetci, ak si neuchránime spoločné hranice a kultúrne pravidlá nášho spolužitia. Posielať ľudí do plynu, hoci len na internete, je jednoducho neprípustné. Vyvolávať nenávisť a zlobu voči celým skupinám ľudí, národom, národnostiam, náboženstvám, alebo o nich tvrdiť, že sú menejcenné, to sa musí stať pre každého slušného človeka neprípustné a netolerovateľné. A to aj na internete. Želať hocikomu, vrátane politického oponenta smrť – hoci „len“ na internete – je jednoducho neprípustné. Tvrdiť, že každý Róm je príživník alebo že každý moslim potenciálny terorista, je hlúpe a nepravdivé. Nesmieme tolerovať ako týmito a ďalšími spôsobmi niekto šíri hnev a zlobu. Pretože každé zlo a každé nešťastie, ktoré si dokážu ľudia spôsobiť, sa začína slovom. Slovo má obrovskú silu a slovo nenávisti stálo na začiatku najväčších tragédií ľudstva.
Nepozorovane sa nám stierajú hranice. Čo sa ešte pred desaťročím-dvoma schovávalo v kúte, postupne sa presunulo na internet a sociálne siete a odtiaľ už krátkou cestou aj do reálneho života. Obráťme tento trend. Nakreslime znovu jasnejšie hranice – a dôsledne ich dodržiavajme. Dajme najavo, že za slušnosťou nie je strach. Dajme najavo, že slušnosť nie je slabosť. Slušnosť musí byť znova počuť. Ukážme silu slušnosti medzi sebou, v každodennom živote, aj na internete a sociálnych sieťach.
Rozosievanie hnevu medzi ľuďmi je totiž hriechom.
Slovensko máme ekonomicky na začiatku roku 2017 vo veľmi dobrom stave. Otázka je, či dokážeme dobrú pozíciu Slovenska a niektoré výsledky, osobitne ekonomický rast a klesajúcu nezamestnanosť, využiť do lepších služieb štátu a postupne aj do vyššej kvality života. Rokom pravdy bude budúci rok preto, lebo v opačnom prípade nám budúcnosť nastaví neúprosné zrkadlo.
Bude to dôležitý rok, lebo už príliš dlho trvá v našej krajine v jednej oblasti neudržateľná situácia. Veľká časť ľudí na Slovensku považuje neochotu štátu skutočne bojovať s korupciou a nastoliť rovnosť pred zákonom za závažný problém. Časť vedenia našej krajiny sa ale tvári, že sa nič nedeje. Nechcem vynášať súdy. Ale myslím, že tento hlboký rozpor – a obrovská politická nevraživosť a obviňovanie z neho vyplývajúce – sú nezdravé. Príslušní politici by mali premyslieť takú rekonštrukciu zodpovednosti, ktorá odstráni túto guľu na nohe našej krajiny. Guľu, ktorá ťaží atmosféru nášho denného života.
Milí spoluobčania.
Aj my, Slovensko, môžeme zmeniť svet k lepšiemu, keď zmeníme k lepšiemu našu krajinu, náš domov. Môžeme zmeniť našu krajinu, keď každý z nás odvedie na svojom mieste kus normálnej poctivej práce a keď každému z nás bude záležať na tom, v akej krajine žijeme.
Želám nášmu krásnemu Slovensku, aby sme v tomto roku strážili kultúrnosť, aby slušnosť bola počuť a aby sa nám ten kus normálnej poctivej práce urobiť podarilo. My máme na to, aby sme si takto o rok mohli povedať, že sa veci začali meniť k lepšiemu.
Želám vám a vašim rodinám zdravie a lásku.
Šťastný nový rok 2017.
