Po fingovanom prevrate v roku 1989, keď otvorený boľševizmus bol nahradený boľševizmom novým sa v komunistických krajinách východnej Európy objavila vrstva podnikateľov, ktorí predstavovali domácu kapitálotvornú vrstvu, ako protiváhu budúcim investorom z vyspelých krajín Európy a Ameriky. Najskôr v malom – prostredníctvom malej privatizácie, neskôr aj cestou privatizácie veľkej. Jednalo sa prevažne o zvláštnych ľudí, hlavne zo štruktúr Komunistickej strany, alebo tajnej polície. Ich „podnikanie“ bolo charakteristické silným naviazaním na Sovietsky zväz, ktorý si neskôr diskrétne zmenil meno na Ruskú federáciu. Ďalším charakteristickým rysom ich podnikania bola skutočnosť, že prosperovali, aj keď nevytvárali zisk. Ich aktíva predstavoval majetok a peniaze, ktoré za asistencie úplatných štátnych úradníkov a politikov ukradli a ich pasíva boli hlúpe investície a vlastná osobná spotreba – obvykle prezentovaná v okázalom a nevkusnom štýle (Mgr.Marián Jančošek, Dr.Ing. Jozef Majský, Ing.Alexander Rezeš a mnoho iných).
Dnešná generácia slovenských „kapitalistov“ sa od ich predchodcov z 90-tych rokov líši len v detailoch. Majitelia takzvaných „finančných skupín“ majú svoj pôvodný kapitál z veľmi nejasých zdrojov. Nárast ich kapitálu prebieha podobným spôsobom, ako u generácie prvej. Tentoraz však úplatní štátni úradníci sú mimo a ich miesto zastúpili vrcholoví politici. Objem krádeží je mnohonásobne väčší a vplyv týchto skupín obrovský. Z ekonomickej stránky je ich podnikanie o tom istom. Nezmyselné investície, nákup stratového podniku, neskôr predaj zo stratou – a nič sa nedeje. Obrovské investície do nehnuteľností, peniaze umŕtvené v betóne a skle, nekvalitne postavené budovy – a stále sa nič nedeje – len sa pokračuje. Prostredníctvom vrcholových politikov začínajú ovládať obrovské toky peňazí (zdravotníctvo), kde tak isto, ako aj všade inde podnikať nevedia, ale systém verejného zravotníctva len jednoducho rozkradnú.
Za všetkým týmto však stojí politická garnitúra na čele s novými boľševikmi (Mečiar, Fico), ako aj takzvaná opozícia, ktorá ani žiadnou opozíciou nie je (Dzurinda, Mikloš, dnes Matovič a Sulík). Ide o tých istých ľudí, ten istý spôsob a ten istý model oblbovania ľudí, ktorí v bezmocnosti svojej vlastnej hlúposti veria oficiálnej propagande, veria, že žijú v demokracii a „bojujú“ proti fašizmu a nacizmu – nevediac, čo to vlastne je.
Jedinou záchranou môžu byť nové médiá, ignorácia televízie (štátnej aj súkromných) a mobilizácia ľudí. Záchranou môže byť nové politické hnutie bez týchto potkanov, ktorí sa dokážu nainštalovať všade a všade si priviesť svojich kamarátov a v tichosti alebo nahlas kradnúť ďalej.
Milan Buza
