Koronovú prítomnosť vnímam tak, že na povrch nám vychádzajú momentálne všetky problémy (asi ich bude aj viac, len to zatiaľ ešte nevieme), ktoré sme dlhodobo nemanifestovali a neriešili. Nevšímali sme si varovné signály, prípadne všetko ignorovali. COVIDOVÁ kríza nás jednoducho vykoľajila tak, že sa to z nás valí von hlava-nehlava.
Či už začneme od kolabujúceho zdravotníctva, ktoré napriek obetavým lekárom a sestrám smeruje k odľudštenej medicíne, založenej na zisku, často bez hodnoty života. Systém, ktorý financuje zdravotníctvo, nemá vždy záujem, aby bolo ľudské a aby sa ľudia uzdravovali. Ak by sme sa pozreli na niektorých prevádzkovateľov zdravotníckych zariadení, tak asi nejde o filantropov, ale často o obyčajné prevádzky zamerané na zisk. A ako sa dajú zisky zväčšovať? Odpoveď nato paradoxne netreba hľadať v zdravovede, ale v ekonómii.
Vzťah medzi ekonomikou a zdravotníctvom vidím ako veľmi komplexný. Zdravotníctvo nie je len služba a nemalo by byť príliš závislé na tom, „na čo máme“. Skôr naopak. Mali by sme si na ekonomické plecia brať len toľko, koľko zdravotne vládzeme. A zdravie nemôže byť luxusom.
Nezabúdajme ani na ľudí zo zdravotným postihnutím, ktorí tiež tvoria neoddeliteľnú súčasť každej spoločnosti, preto je jej úlohou nastaviť legislatívny rámec v oblasti zdravotného poistenia, ale i sociálnej politiky tak, aby ľudia so zdravotným postihnutím prostredníctvom kvalitnej komplexnej rehabilitačnej starostlivosti boli schopní pracovať, vytvárať hodnoty a neostávali len príjemcami sociálnych dávok a kompenzácií.
Pokračovať by sme mohli cez nefunkčné školstvo (reforma je vynútená a napríklad vysoké školy majú pod krkom veľmi ostrý nôž) až po mladú generáciu, ktorá bude pred sebou tlačiť mnohé problémy, ktoré sme si počas desaťročí vyrobili.
Až by sa zdalo, že ani nie je kde začať, lebo všetko je kompletne v kríze. Ako hovorí vysokoškolská pedagogička Katarína Valčová, bedákať nad rozliatym mliekom nám vôbec nepomôže. Na Slovensku sme si síce zvykli na sťažovanie a bedákanie, prípadne aj nadávanie a osočovanie, ale vidíme, že to nie je funkčné dlhodobo. Krátkodobo to slúži ako ventil na zranené emócie, ale riešenie to neprináša žiadne.
Nazdávam sa, že ak chce človek meniť svet, musí sa zmeniť najskôr on sám. Reformy sa nedajú robiť s ľuďmi, ktorí sa nechcú vzdať svojho spôsobu života. Mladí ľudia budú vyznávať len tie hodnoty, ktoré sme im vštepili a budú žiť len takým spôsobom života, aký sme im my predostreli ako ideál. Médiá nám v tomto robia buď dobrú alebo veľmi nedobrú službu. Ale aj za médiami sú len takí ľudia, akí tu vyrástli.
Tiež sa nazdávam, že sa príliš rýchlo a ľahko vzdávame hodnôt, ktoré stáročia tvorili základ nášho komunitného života. Dôraz na jednotlivca nám nielen rozbil hodnotu spoločenstva, ale rozbil nám aj hodnotu a význam konkrétneho ľudského života, keď všetko podrobil diktátu pochybovania a spochybňovania. A ak je spochybňovanie zamerané len na rozklad, deštrukciu, ničenie, potom síce plní svoj cieľ, ale zanecháva za sebou spúšť.
Aby sme sa však len nesťažovali, niekde treba začať. Ako hovorí pedagogička Valčová, treba sa držať praktického života a snažiť sa nehľadieť na Zem z dronu, ale začať od seba, od vlastných detí, od svojej rodiny. Ak zlyháme v týchto malých veciach, väčšie nám nesmú byť zverené, lebo človek smie mať väčšiu zodpovednosť, ak dokáže byť verný v malých veciach.
Ja osobne sa prikláňam k názoru, že nás korona vykoľajila. Na druhej strane , už dávnejšie som vnímal, že máme tie koľajnice postavené zlým smerom a že sa nič podstatné nezmení, ak voľbami vymeníme iba vlakovú čatu. Chodíme po ľavej alebo pravej koľajnici, ale stále rovnakým smerom. Nazdávam sa, že zatiaľ.
S pozdravom,
PhDr. Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
