Podľa mojej skúsenosti je „unavenosť“ problémom zlej kondície alebo prekročenia svojich fyzických a psychických predpokladov. Ak je teda spoločnosť ako celok „unavená“, a ja ju tak v súčasnosti vnímam, tak je to asi preto, že má zlú kondíciu. Pri hlbšom ponore do sociálnej reality však zisťujem, že je nielen unavená, ale aj veľmi zhrubla a rozšírila sa v nej anómia . Alebo anémia? Anémia sa mi totiž ako metafora na unavenú a teda chudokrvnú spoločnosť tiež veľmi hodí J Časť je pochopiteľne frustrovaná z pandémie COVID-19 a opatrení okolo neho. Prejavuje sa to tým, že niektorí ľudia už prestávajú dodržiavať opatrenia hygienikov, resp. nariadenia vlády, čo je veľkou chybou, pretože bez partnerstva v liečbe sa terapeutický efekt dosiahnuť nedá .
Často počúvam, že sa komunikuje nejasne, jeden deň platí to, na druhý deň zasa ono. Zjavne je potrebné ukázať vodcovstvo v pravom zmysle slova. Vo všetkej úcte je dôležité jasne povedať, ako sa máme správať, čo dodržiavať, a kto ľuďom ukáže svetlo na konci korona-tunelu. Som smutný z toho, že my už nie sme ohrození len spomínanou pandémiou COVID-19, ale pandémia napadla medziľudské vzťahy, ako aj obyčajnú slušnosť. A navyše čelíme aj infodémii. Je to novotvar z pandémie a informácií, ale v negatívnom vnímaní. Sme zavalení, či až infikovaní preinformovanosťou, zahltení nekvalitným a nič nehovoriacim obsahom, až sa hodnoty vytrácajú aj z našich vlastných slov… Vyzeráme ako jedna veľká rozvadená rodina a všade naokolo sa rozlieha mohutné „pandemické bľabotanie“. Odpustite mi, ale to „bľabotanie“ trčí aj z mnohých článkov novinárov, ktorí prezentujú predovšetkým svoju osobnú dojmológiu, pretože veda doteraz ešte jednoznačne neprehovorila a aj názory epidemiológov a vedcov si často odporujú. Veľkú zodpovednosť v tejto situácii nesú teda aj médiá. Médiá však na rozdiel od žiadnej vlády brané na zodpovednosť nebudú.
Musíme sa usilovať o racionálne kroky, cielené účinné opatrenia, disciplínu, spoluprácu, opatrnosť a robiť nevyhnutné s čo najmenšími škodami. Podľa môjho názoru je veľmi podstatné aj to, ako človek žije dlhodobo a podľa toho sa bude správať aj v krízových situáciách. Kríza môže byť priestorom na zamyslenie, ale sama osebe asi nikoho neposunie ďalej. Často sa totiž stáva, že keď kríza pominie, ľudia sa vrátia do starých koľají.
Naša spoločnosť je tiež unavená aj z hádok politikov a celkovej politickej (ne)kultúry. Ľudia nadávajú, správajú sa agresívne. Aj najmenšia drobnosť ich dokáže dostať do vývrtky a reagujú neprimerane. Počet obetí domáceho násilia či volaní na linku pomoci je alarmujúci, psychológovia a psychiatri hlásia nárast pacientov. Stratila sa ľudskosť, blahosklonnosť, úcta, slušnosť. Hoci idú Vianoce a Advent je čas pomoci, rozmýšľania, rozjímania, nápravy, pokoja, radosti, akosi to v spoločnosti necítiť. A toto zmeniť je veľmi ťažké. Odpovedať na otázku, ako liečiť unavenú spoločnosť, nie je jednoduché.
Prikláňam sa k názoru psychiatra, ktorý tvrdí, že „začať by sa malo tým, ako sa správame jeden k druhému“. Aj súčasné volanie po zmene v spoločnosti je snahou o liečbu vzťahov. V rámci prevencie sú podstatné aj základné očakávania od funkcie štátu, aby sme boli zdraví, aby nebola v spoločnosti nespravodlivá nerovnosť, dobré riešenia konfliktov a agresie, aby vzdelávací systém kládol dôraz tiež na citlivosť, nielen tlačiť výkon, ale aby sa rozvíjali súcit a empatia. Mali by sme klásť väčší dôraz na naše ľudské prežívanie a prekonanie strachu . Strach je rodný brat obavy a úzkosti. Jeho vplyv na konanie človeka je neraz očividný, keď ženie inokedy racionálnu bytosť k pudovým prejavom. Často mi niektorí vyčítajú, že hľadanie nejakého globálneho „šťastia“ ako životný cieľ, je nezmyslom . Samozrejme, že po globálnom šťastí nikto nevolá. Nedá sa doviezť hromadne s visačkou napr. „Made in China“. Ale jeho hľadanie, túženie po ňom, dávanie nádeje, že je na dosah. Tak na tom nič nezmyselné nevidím.
