Hádam nikdy nebolo v éteri toľko tém ako v súčasnosti. Žijeme v dobe, keď sa pokora nazve pýchou, obrana agresivitou, krása škaredosťou, skrátka dochádza k prevracaniu prirodzených hodnôt a nástupu zvlčilosti. Podľa mňa je to z veľkej časti spôsobené snáď aj úpadkom školstva, resp. vzdelanosti a tým aj bulvarizácie politického a spoločenského diania. Človek by mal voňať človečinou. To je tá najkrajšia vôňa. Len sa mi zdá, že ľudia strácajú nielen vlastný rozum, vôľu, ale aj tú vôňu. Akoby nás o ňu niekto okrádal. Alebo sme to my sami kvôli našej pohodlnosti, poživačnosti a bezohľadnosti? Hlavne v druhej vlne pandémie COVIDU – 19 sa veľmi šíri bezmocnosť. Často je to bezmocnosť voči svojvôli mocných. Rúškovou kultúrou, pričom vôbec nespochybňujem opodstatnenosť ROR, strácame častokrát aj človečinu. Akoby sa rúška zároveň stali maskami, cez ktoré to ľudské nedokáže presiaknuť. Evidentne sa zužuje náš sociálny svet, mizne bariéra slušnosti, zdvorilosti. Zoči-voči niekomu si ľudia nedovolia toľko ako v online priestore. Akoby sa náš národ zvlčil. Samozrejme, nepomáhajú tomu často ani politické elity, ktoré by mali ísť príkladom a ktoré určujú hodnoty, ktoré sú dôležité.
Akoby nám chýbal kontakt s realitou, resp. fyzická skúsenosť s chorobou, s nepríjemnými vecami, smrťou, starobou – to všetko sú nepekné veci, ktoré sa odsúvajú do úzadia, nechceme o nich nič vedieť, pretože ich nevieme pekne naaranžovať a manifestovať na facebooku či instagrame. Musíme sa zasadiť za nový humanizmus, lebo bez neho neprežijeme. Alebo možno áno, ale už to nebudeme my. My, ľudia plní človečiny, ktorí sme dokázali ešte na jar tohto roku nezištne pomáhať blízkym i cudzím rúškami, úsmevom, potleskom. Čo nám z nás zostalo dnes? Sme to ešte my? Pozeráme sa do zrkadiel sebe do očí, alebo sa uspokojujeme z virtuálnymi pohľadmi do domovov iných, ktoré človečinu iba predstierajú? V každom prípade aj v tejto neľahkej dobe nič nerobiť a len sa trápiť s možným vývojom v budúcnosti je asi tá najhoršia možnosť. Že nevieme ako konať? Nevieme sa akurát rozhodnúť, že akú alternatívu riešenia prijmeme. V každom prípade sa ale musíme potom zmieriť s možnými dôsledkami. Pretože nič nekonať je tá najhoršia možnosť a s najväčšími obeťami. Veľmi ma zaujali výsledky výskumu Centra spoločenských a psychologických vied, ktoré uvádza, že ľudia, ktorí menej dôverovali rôznym inštitúciám a autoritám, ktoré robia všetko pre zvládnutie súčasnej situácie, pociťovali väčšiu bezmocnosť. Nedôvera v autority viedla aj k celkovo vyššiemu prijímaniu konšpiračných vysvetlení. To nie je až také prekvapujúce zistenie, ak uvážime, že povaha konšpiračných vysvetlení je často založená práve na nedôvere v konanie vlády, vedcov, lekárov či iných autorít. Ale bolo by tam treba zohľadniť aj skutočnosť, ako dôveryhodné sú tieto inštitúcie a autority. Možno ich často odmietajú len kvôli nim samým a nie kvôli obsahu, ktorý nám ponúkajú.
