Tak sa mi zdá, že dnes žijeme akoby v dobe schizofrénie a zastrašovania. Všetci sa boja a sú ochotní sa vzdať svojho štýlu života – radosti, kultúry, športu . Často vidím a počúvam mnoho zastrašovania zo strany ľudí, ktorí si sebecky nárokujú „odbornosť“, alebo „všetku múdrosť“ a produkujú mnoho hoaxov. Minimálne poloprávd, ktoré si potočia smerom, ktorý im vyhovuje. Nedokážu s nikým spolupracovať a proklamovaná činnosť v prospech spoločnosti je len prácou pre seba samého a svoje ego. Človek sa dokáže vzdať mnohých vecí pre dobro, áno aj svoje vlastné, ale omnoho viac pre tých, ktorých miluje. Sú tiež časy, kedy sa – dočasne – musíme vzdať mnohých vecí pre dobro vlastné, aj iných. V minulosti bolo odriekanie úplne bežnou záležitosťou. Ľudia viac chápali to, že nemôžu mať všetko a hlavne nie naraz a navždy. V našej podstatne plytšej dobe je okamžité zadosťučinenie, vlastníctvo a svojvôľa nezdravým trendom, ktorý nás postihuje. Oháňame sa právami, ale povinnosti nemáme. Kritizujeme, ale sami nie sme za nič zodpovední. Často si kladiem otázku , aký je pomer môjho šťastia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Uplatňujem techniku pozorovania , čo sa deje v meste, štáte, vo svete, kde vidím korupciu, zlo, vojny, kultiváciu chamtivosti a musím sa sám seba pýtať – som naozaj šťastný? V skutočnosti sa cítim niekedy frustrovaný. V takom prípade je dôležité, ako vieme túto frustráciu kompenzovať svojou angažovanosťou, pomocou iným ľuďom .Hlavne chorým a zdravotne postihnutým . Nech sa namiesto vírusu šíri dobro a láskavosť.
Nuž, máme to komplikované, ale tiež si myslím, že ľudia v každej dobe to mali komplikované, len trošku inak. Možno by nám stačilo, keby sme sa poučili z minulosti . Ale keďže tú nepoučiteľnosť máme často vo svojej DNA, tak si tie naše súkromné „waterlá“ musíme asi pretrpieť .
