V ostatnom čase sa manifestujú politici v súvislosti s ich náboženským presvedčením. Neviem posúdiť pravdivosť tvrdení, pretože si uvedomujem, že v súčasnosti sme účastníci obrovskej masmediálnej manipulácie – veľa ZLA a hlúpostí, málo DOBRA a múdrostí. Často môže ísť aj o ich diskrimináciu. Práve tieto informácie ma inšpirovali k premýšľaniu. Stále som fascinovaný silou slov. V tejto súvislosti si dovoľujem s hlbokou úctou a pokorou dovoľujem vysloviť názor, že mať vieru je fajn, ale netreba ju nosiť ako vývesný štít a netreba ju znásilňovať. Viera má ostať súkromnou záležitosťou, nie byť súčasťou seba prezentácie. Je veľmi dôležité rešpektovať, že sú tu aj iní, čo nemajú záujem to počúvať/čítať/sledovať. Jednoducho povedané, viera je vždy osobná, ak nie je štát definovaný nábožensky (Vatikán, Irán, Saudská Arábia). No a vystatovať sa nejakou vierou môže byť dôkazom nízkej sebadôvery – je to vytváranie ochranného štítu – ak útočíš na mňa, útočíš na vieru. Toto nikdy nebolo a nebude dobré pre žiadneho politika, pretože nedokáže nakoniec zrealizovať svoj program, lebo tam bude mať svojich „straníkov“ a odbornosť asi bude utlmená.
Uplatňujúc techniku pozorovania už od revolúcie mám nástojčivý pocit, že často išlo u niektorých politikov skôr o americký typ „charizmatikov“, ktorí síce charizmu nemajú, ale tvarujú sa do istej pózy, a keď im človek podľahne, tak vtedy pritlačia. Pripadá mi to až také sektárske. Zastávam názor, že ústavný činiteľ má byť predstaviteľom a zástancom Ústavy Slovenskej republiky. Ako štátny činiteľ má svoju duchovnú sféru orientovať na praktické uplatňovanie svojho náboženstva v láske a pomoci druhým, nie len na lásku k sebe. Bohužiaľ, novú dimenziu politiky predstavujú tiež (alebo najmä?) sociálne siete, ktoré by ústavní činitelia mali používať iba na súkromné účely, a nie na potravu pre masy. Novou paradigmou poskytovania zdravotnej starostlivosti a sociálnej pomoci, sociálnej ochrany a sociálnej práce má byť aj spirituálna paradigma, ale v úplne inej dimenzii, ako sa to prezentuje zo strany nábožensky sa prezentujúcich verejných činiteľov.
Spiritualita je základný element ľudského bytia. Zahŕňa hľadanie zmyslu života a pocitu plnosti života. Zdravotníci aj sociálni pracovníci by mali byť schopní realizovať zhodnotenie spirituálnych potrieb pacientov a klientov. Pri odstránení fyzického utrpenia sa odkrýva práve psychosociálne, existencionálne a spirituálne utrpenie, ktoré je možné minimalizovať a dokázateľne vplýva na kvalitu života pacientov s nevyliečiteľným a chronickým ochorením, ako aj na ľudí so zdravotným postihnutím. Správnym smerovaním a prežívaním spirituality človek nachádza základné hodnoty v jeho živote, ktoré jej prostredníctvom pestuje a rozvíja.
Aj podľa primára neurológie pacientom niekedy na „vyliečenie“ stačí empatický pohovor. Vysoké percento problémov je podľa neho „v hlave“. U nevyliečiteľne chorých pacientov je to oveľa ťažšie, aj pohovor je náročnejší, na to musí byť aj „silná povaha“ zdravotníka, nie každý to zvláda.
Summa summarum – Náboženské predstavy by určite nemali ovplyvňovať rozhodovanie politikov v otázkach, ktoré sa netýkajú vnútorných problémov jednotlivých cirkví (a aj to – čiže vnútorné dianie v cirkvách – treba vnímať veľmi citlivo, lebo tak ako by mala byť cirkev apolitická a nestranná, tak by ani politici nemali využívať či zneužívať možnosti a dosah cirkevných spoločenstiev). Mám nádej, že aj naši politici chcú splniť svoje poslanie tak, ako im to svedomie káže. Že svedomie je u každého iné, to asi nie je potrebné komentovať. Niekedy sa mi zdá, že to svedomie predstavuje u niektorých politikov neexistujúcu kategóriu. Uznávam, že v mojom komentári nepokrývam všetko a uvedomujem si, že veci v pozadí môžu byť a sú zložitejšie.
