Pokiaľ som dobre informovaný, bude platiť zákon, ktorý umožní štátu narábať s informáciami, ktoré sú uložené v mobiloch jeho občanov, našich mobiloch. Nechcem v tomto hľadať konšpirácie aj keď je zrejmé, že niektorým inštitúciám štátu to môže vyhovovať. Ako neodborník, položil som si tejto súvislosti dve veľké otázky. Ide o nástroj, ktorý zastaví koronavírusovú pandémiu? Nejde o zasahovanie do osobnej slobody? Podľa mňa sme sa už aj tak dostali do totálne kontrolovanej spoločnosti, čo sa týka súkromia. Fascinuje ma ako dnes ľudia dbajú na svoje súkromie. Používame smartfón, platíme platobnou kartou, vyhľadávame na internete. Sme neustále sledovaní. O súkromie sme prišli už dávno pradávno. Mnoho ľudí dobrovoľne vešia svoje intímne údaje aj fotografie na siete a dnes sa idú rozčuľovať o nejakom sledovaní? Strata súkromia je cena za všetky výdobytky dnešnej doby. Je to hrôza, kam sme sa dostali. Nevieme o svojich blízkych skoro nič, nemáme na nich čas, ale s cudzími zdieľame aj tie najintímnejšie fotografie a údaje z našich postelí, kuchýň. Priveľa komunikačných možností nám neprináša kvalitnejšiu komunikáciu práve naopak. Poďme však k spomínanému zákonu. Mám pocit, že sa pohybujeme kdesi na hrane. Na jednej strane rozumiem nutnosti eliminovať zdroje šírenia, respektíve šíriteľov koronavírusu, na druhej strane pokušenie moci, myslím vo všeobecnosti a nielen na Slovensku selektovať informácie a využívať či zneužívať ich môže byť skôr či neskôr veľké.
Moc pritom vnímam podľa vzoru, výkladu francúzskeho filozofa Michela Foucaulta. Funguje nielen vo veľkej a malej politike, ale aj vo všetkých sférach inštitucionálnej komunikácie, vrátane komunikácie v korporáciách. V zdravotníctve medzi lekárom a pacientom, v školstve medzi učiteľom a žiakom, riaditeľom a učiteľmi, ale napokon aj vo sfére privátnej komunikácie, medzi rodičom a dieťaťom. Narábanie s určitými informáciami v určitom čase bolo je a nepochybne aj bude zdrojom získavania, udržiavania a posilňovania moci jednotlivcov aj skupín. Samozrejme, teraz ide o to, že pod rúškom liberálnej slobody sa veľa ľudí správa nezodpovedne, lebo chýbajú návyky z obavy represívnych opatrení. Keď že síce dodatočne vznikajú v tejto pandemickej situácií aj represívne opatrenia, ich účinnosť nemá kto celoplošne zabezpečiť , realizovať. Jednoducho, zložky štátu na to určené nie vždy na sto percent dokážu asi plniť si svoje povinnosti v tomto zmysle. Preto je stále dosť jednotlivcov, ktorý sa snažia systému opatrení vzdorovať, väčšinou úspešne. Takže, aj keď principiálne mám veľké výhrady voči monitorovaniu ľudí cez smart systémy a vôbec mobilné siete operátorov, tak v tomto prípade by som s malou dušičkou asi súhlasil s časovo obmedzeným celoplošným sledovaním pohybu obyvateľov, aj keď sa prikláňam k názoru, že to môže byť v rozpore s občianskymi právami a má to blízko k diktatúre. Takéto praktiky na uťahovanie šroubu sa vždy používajú v čase krízy, kedy sú ospravedlniteľné akože nastávajúcou situáciou a obyvateľstvo ich ešte k tomu buď víta alebo aspoň ostáva pasívne bez reptania. Sledovanie nepatrí do liberalizmu, ani do demokracie. Musí sa však sprísniť kontrola ako sa s údajmi nakladá a minimalizovať možnosť zneužitia údajov na nezákonné ciele. Verím, že metadáta budú prístupné len zopár analytikom, ktorí budú reportovať epidemický rozsah a porušenie pravidiel. Identifikujem sa však s názorom, že krízová situácia si zjavne vyžaduje krízové riešenia. Mocenská elita by sa mala naučiť čo je demokracia a nechodiť za jej rámec. To nie je zvyk, ale poznanie. Takto to teda vidím ja. Nezaujato s nadhľadom.
