Veľmi často si kladiem v tomto chaose hodnôt otázku, že aké sú hlavné problémy ľudstva . Podľa názoru môjho bývalého šéfa profesora politológie , je globálnym problémom chudoba a extrémne bohatstvo a všetko je odvodené od toho.
Vojna, klimatické zmeny, rôzne úpravy , to je výsledok honby za majetkom. Je veľmi dôležité, aby sme sa nepozerali na chudobu len tak materialisticky, alebo ak chceme marxovými okuliarmi. Oveľa dôležitejšia je chudoba vzťahová, spoločensko hodnotová, citová a z nich potom plynú všetky tie problémy. Lebo ten, kto je vnútorne vyprázdnený a teda chudobný duchom, ak by sme chceli byť terminologicko-kresťanskí, tak sa snaží nahradiť tú svoju prázdnotu materiálnymi statkami a to sa mu nedarí a on sa prepadá čoraz hlbšie, hoci si navonok môže žiť blahobytnejšie ako nikdy predtým.
Ďalšia veľká otázka je, že čo s tým . Je možné dosiahnuť terapeutický efekt v predmetnej oblasti ? Uvedomujem si, že úplne odstrániť sa nedajú. Skôr je dôležité vytvárať také štátom regulované mechanizmy, aby ochraňovali slabých a to je jedno, či ekonomicky, sociálne alebo inak vylúčených. Som zástancom silného štátu, nie trhového mechanizmu v štýle – nech si odtrhne každý, čo chce a koľko vládze.
Solidarita, ktorú nám vštepovali rodičia, by sa nemala vytláčať na perifériu. Nejde o to štát maximálne redukovať na najnutnejšie minimum, ale o čo najefektívnejšie fungovanie štátu, ktorý ma kopec nezastupiteľných funkcií. V tejto súvislosti sa musím vrátiť k blížiacím sa tohtoročným parlamentným voľbám u nás. Veľmi často sa stretávam s názorom ľudí, ktorí tvrdia, že neexistujú normálne alternatívy, človek bude opäť raz voliť s rizikom, čo z toho vylezie a či jeho hlas bude mať v konečnom účtovaní zmysel. Každopádne je naša politika pokrivená často snahou o osobný prospech . Volič býva často prostriedkom ako sa k nemu dostať a to je hlavný problém. Keby sme sa u nás kvalifikovane stavali k nášmu štátnemu majetku a európskym dotáciám , politici, vpravo či vľavo by pracovali naozaj pre blaho občana, uvažovali by sme pri voľbách iba tým smerom, či toto obdobie chceme viac sociálne alebo treba myslieť viac proaktívne ekonomicky. Možno je to nereálne, ale ja si myslím, že skutočný politik by mal byť človekom znalým duchovných zákonitostí bytia, ktorý sa snaží tieto zákonitosti i reálne aplikovať v politike, čím by politika automaticky nadobudla morálny rozmer. Hoďme teda tú správnu kotvu do februárových volieb, ale uvažujme pred tým rozumom, ale aj srdcom.
Moja posledná otázka na záver. Kedy sa zrodí vrstva oligarchov, ktorí budú mať viac rozumu ako taký obyčajný žalúdok, ktorý keď má dosť, prestáva prijímať potravu, a ak aj naďalej do neho pridávame, tak sa vzoprie, a vieme, ako to dopadne.
Lebo platí nekompromisne: Nie občan je tu pre štát, ale štát je tu kvôli občanovi. A toho by si mal byť vedomý každý človek, kým sa pustí do vrcholovej politiky.
Dušan Piršel
