V ostatnom čase sa často manifestuje problematika oligarchie. Oligarchia existovala dávno pred tým, ako vôbec vznikla myšlienka sociálneho štátu. Veď definícia oligarchie pochádza od Aristotela.
Sociálny štát je pokusom aspoň čiastočne moc oligarchie obmedziť. Mnohé tie spletence oligarchov, mi metaforicky pripomínajú „dravých nenásytných vlkov”. Súčasní obdivovatelia a nasledovníci, oligarchov a tiež niektorí bilbordoví krásavci neviem či majú v línii záujmov občanov, alebo voličov. Aj preto by voliči nemali myslieť srdcom, ale hlavou. Mali by sa o politike učiť, politiku sledovať a rozmýšľať. Žiaľ, nerobia to a obávam sa, že ani mnohí nemajú reálne kapacity to robiť a tak podliehajú oným „krásavcom“ a ich sľubom o vzdušných zámkoch a jednorožcoch. Inak sa môžu do politiky dostať okoloidúci (či okoloidúce),
Ja som si však v tejto súvislosti položil otázku , či môže oligarchia negatívne vplývať na životnú dráhu mladých ľudí. Prikláňam sa k názoru , že môže. Vplyv môže byť pozitívny aj negatívny. Dôležité je, koho mladí ľudia vnímajú ako oligarchu. Či je to človek, ktorý patrí k rodu oligarchov. Majetok , postavenie, bohatstvo rodina budovala desaťročia, či stáročia. Je to človek hrdý na seba aj na svojich predkov, ale aj človek pokorný, ktorý si váži, čo získal od predkov ako aj to čo dosiahol sám. Môže to byť aj človek, ktorý vybudoval svoje postavenie sám, svojou šikovnosťou, pracovitosťou. Myslím, že o týchto sa mladí ľudia menej dozvedajú, či zaujímajú. Potom máme „oligarchov“, ktorý sa k majetku a bohatstvu dostali špekuláciami, podvodmi. Aj títo určite môžu byť ľuďmi, ktorí ovplyvňujú životné dráhy mladých ľudí. Jedni aj druhí oligarchovia ovplyvňujú životné dráhy mladých ľudí a je na rodičoch a učiteľoch aj médiách ako ktorých uprednostňujú vo výchovných situáciách a médiá pri prezentáciách „celebrít „. Je normálne a prirodzené chcieť byť bohatý a úspešný. Cesta k úspechu a bohatstvu je však dlhá a tŕnistá. Výchovou a osobným prístupom, vzorom, však musíme ukázať cestu poctivosti, spravodlivosti, pracovitosti , ktorou je šanca stať sa možno aj oligarchom v pravom zmysle slova. Verím tomu , že väčšina mladých ľudí nechce obdivovať tých oligarchov , ktorí sú bez viery a tým aj bez nádeje a sú prázdni , pretože by sme boli národom oligarchov. Skôr sa obávam, že si ich stavajú za modly, ktoré potom uctievajú a vzývajú, a tým sa mladým pokrútia hodnoty.
Verím, že ich niektoré činy budú raz spravodlivo potrestané a spravodliví ľudia (žijúci čestne a často v nedostatku a chudobe) budú odmenení podľa podobenstva O boháčovi a chudobnom Lazárovi“.
Nech sa len teraz tešia a užívajú si ako nadľudia. Žijeme vo svete, v ktorom si musíme chrániť naše osobné svedomie a zakrátko možno aj za cenu života, ale našťastie na večný život nám nemôžu siahnuť. Ich terajšia moc bude namiesto ocenenia ich večnou záhubou. Veľkou otázkou je , ako sa na to pozerajú práve tí oligarchovia, ktorí by mali byť postupne zbavovaní moci a vplyvu. Mnohí sú prázdni a „bez hodnôt“, hoci sa pasujú za „slušákov“, no túžia rovnako len po bohatstve a moci. Nesmieme si nechať nanútiť iracionálnosť, nekultúrnosť, a nehumánnosť .
PhDr. Dušan Piršel
