Tak sa mi v ostatnom čase zdá, zjavne aj v súvislosti pandémiou COVIDU -19, že žijeme akoby v stresovej revolúcii.
Prevláda obrovský strach medzi ľuďmi.
Uvedomujem si, že strach môže byť v istom kontexte aj ochranou. Strach môže byť aj pozitívny nástroj v istom kontexte. Avšak, samozrejme, strach pretavený do bezbrehých obáv, až úzkostí je iste kontraproduktívnym prvkom v živote človeka a môže spôsobovať paralýzu až beznádej. Zvládať stres a strach z neznámej hrozby pomôže pocit, že máme situáciu aspoň trochu pod kontrolou. Posilníte ho tým, že budete aktívne robiť kroky k ochrane svojho zdravia a pred rozširovaním epidémie.
V tejto zložitej dobe ma zaujal názor pána profesor Lapina, ktorý mi napísal, „že napriek pandémii Covid-19 žijeme v širšej súčasnosti v najpokojnejšom období novodobej histórie, teda najmenej za posledné tri storočia. Frustrácia ľudí súvisí jednoznačne s tým, že sú málo odolní voči stresu, čo je aj dôsledkom nesprávnej výchovy detí. Častokrát ich zbytočne chránime pred rizikami a nepriaznivými udalosťami, čo vedie k strate adaptability. Pred pár desaťročiami deti zažili veľa nepríjemných udalostí a do dospelosti vstupovali so skúsenosťami ako ich prekonávať.“ Veľmi dôležitá je príťažlivá a reálna strategická vízia budúcnosti. Vyhodnotiť štatistiky je jedna vec, ale navrhnúť niečo z tých výsledkov, to je – použijúc slová mladšej generácie – iný level. Čiže mali by sme upriamiť našu pozornosť na otázku – Ako ďalej? Čítal som veľmi zaujímavý názor, ale autor nebol citovaný. Odpoveď na otázku – ako ďalej? – má spočívať v radikálnej zmene prístupu: namiesto handrkovania sa o náhodných nápadoch je žiadúce . Pri príprave regulácií zohľadňovať dáta o reálnej miere rizika spojenej s rôznymi ľudskými aktivitami. Dôležité je regulovať iba to, čo obsahuje významné riziko – ak sa nejaký druh ľudskej aktivity podieľa na minime zdokumentovaných prenosov, tak sa tomu skrátka nevenovať. A konečne pri tvorbe regulácií konzultovať s tými, koho sa to týka (organizátori kultúrnych, športových podujatí, cirkev, podnikatelia…) a ktorí majú reálny prehľad o tom, čo a ako sa dá urobiť tak, aby bolo aj riziko minimalizované, aj vedľajšie škody čo najmenšie. Toľko stanovisko. Ako teda ďalej? Zjavne žiť normálne, aktívne, zdravo. A jednoznačne aj navýšiť kapacity na JIS a iných oddeleniach, aby zvládli potenciálny nápor. A prípadne, ak sa budeme blížiť k naplneniu kapacít, tak zaviesť reštriktívne opatrenia (ako si z minulosti pamätáme, napríklad chrípkové prázdniny). Nechcem zachádzať do polarizovania ľudí a odkazovať im, kto má byť prvý a kto ďalší v poradí , ale myslím si že primárna je tvorba hodnôt potom zdravotníctvo a školstvo aby krajina prežila až potom sú pri všetkej úcte ostatné oblasti ako kultúra, šport .
PhDr. Dušan Piršel
