Mnoho slovenských občanov sa v týchto dňoch vo veľkých počtoch vracia domov, na Slovensko. V zahraničí študovali, boli na stážach, pracovali, či dovolenkovali. Keďže sa na školách už v mnohých krajinách neučí, podniky prepúšťajú a dovolenky sa vždy raz tak či onak skončia, zažíva naša krajina húfny návrat Slovákov a Sloveniek späť domov. Ľudia sa vracajú prostredníctvom repatriačných letov a autobusovej prepravy, alebo aj samostatne, po vlastnej osi.
Jedným z individuálne vracajúcich sa je aj Robo, ktorého sme sa opýtali na jeho zážitky a skúsenosti z cesty domov a následnou karanténou v Gabčíkove.
Robo, aká bola tvoja pracovná situácia v Anglicku?
S rôzne dlhými prestávkami som vo Veľkej Británii pracoval a žil od roku 2006. Od decembra 2019 som začal robiť ako self-employed (obdoba slovenského živnostníka) pre rôzne eventové agentúry. No keďže sa všetky akcie na najbližšie obdobie zrušili, rozmýšľal som, čo ďalej. Keď som sa v stredu 18. marca dozvedel, že hranice sú stále otvorené pre osobný tranzit, neváhal som. Nasledujúci deň ráno som sadol na motorku a šiel som.
Využil si trajekt medzi Anglickom a Francúzskom?
Nie, šiel som vlakom cez Eurotunel. Vo vagóne som bol sám a celkovo bolo vo vlaku len 5 áut. Kontrola v podstate nebola žiadna, akurát sa ma ešte v Anglicku francúzsky policajt opýtal, kam idem. Keď som mu povedal, že idem domov, tak len mávol rukou a povedal – choď.
O šiestej večer som vystúpil v Calais vo Francúzsku. Bolo tam ľudoprázdno. Žiadni ľudia na ulici, takmer žiadna doprava, sem-tam nejaký kamión. Ešte v ten večer som sa asi za dve hodiny dostal do Bruselu. Tam som sa trochu začal báť, všetko totiž bolo zatvorené. Obchody, reštaurácie, hotely.
Kde si potom prespal?
Na recepcii jedného z hotelov mi povedali, že nech skúsim nájsť niečo okolo letiska, tam možno ešte niečo bude fungovať. Tak som začal hľadať na internete a vyvolávať. Nakoniec sa mi podarilo prenajať si byt pri letisku na jednu noc – žiaden hotel mi totiž nedvíhal. Šiel som teda tam a bolo to celkom fajn – žiadne kľúče, len číselný kód, ktorý som zadal, aby som sa dostal do vnútra. Našťastie aspoň fungovali donášky a tak som nešiel spať hladný.
Ako si potom pokračoval ďalej?
O 9.30 hod som vyrazil smerom na Kolín. Chcel som si kúpiť raňajky, no všetko bolo zatvorené. Prechádzal som aj cez malú časť Holandska, no tam som nezažil žiadne kontroly, nič. V Nemecku bolo ale tiež všetko zatvorené, tak som sa musel zmieriť s croissantom a kávou na čerpacej stanici. Cesty boli až na zopár áut prázdne, bol to veľmi zvláštny pocit. Trochu hustejšie to bolo okolo veľkých miest. Počas jednej z prestávok som si cez Airbnb našiel ubytovanie v Rosenheim a tam som aj prespal. Nejaké jedlo som si kúpil na ďalšej benzínke, nechcel som to už nechávať na náhodu.
Všimol si si v Nemecku nejaké zvláštne opatrenia?
Áno, na čerpacích staniciach inštalovali k pokladniam veľké plexisklá, aby tak oddelili zamestnancov od zákazníkov. Inak som sa ale nikde nezastavoval, tak to neviem posúdiť.
V Rosenheime si teda prespal z 20. na 21. marca. Ako si pokračoval ďalej?
Šiel som cez Rakúsko, kde som musel podpísať papier, že sa bezdôvodne nebudem nikde zastavovať. Keďže však dosť pršalo, musel som zastaviť približne každú pol hodinu. Vietor a dážď nie je pre človeka na motorke nič príjemné. Našťastie asi 120 kilometrov pred Viedňou to ustalo, tak som na to dupol.
Od Viedne však už riadila dopravu rakúska polícia. Diaľnica smerom na Bratislavu bola uzavretá, kamióny nepúšťali a kto sa nepreukázal, že je občan SR, tak ho policajti otočili. Toto nariadenie bolo zavedené kvôli tomu, aby sa potom nevytvárali kolóny na hraniciach. Bol som svedkom toho, ako predo mnou šla Slovenka s Holanďanom na aute s holandskými značkami a ich otočili – on sa mal vrátiť do Holandska.
Aká bola kontrola na slovenských hraniciach?
Preukázal som sa občianskym a zmerali mi teplotu – tú som nemal – a policajt mi vraví, že mám ísť domov a dva týždne nevychádzať von. Ja som mu povedal, že kvôli rodine domov ísť nemôžem, že čo mám robiť. Nevedel mi pomôcť ani nič odporučiť, tak ma len pustil ďalej. Zastavil som na čerpacej stanici a začal si hľadať ubytovanie v Bratislave.
A našiel si?
Po niekoľkých komplikáciách a zrušených rezerváciách som sa nakoniec ubytoval v jednom podkrovnom byte. Bol som premočený a premrznutý a naozaj som už potreboval niekde si odpočinúť. Dal som si horúcu sprchu a začal hľadať na internete, čo mám robiť ďalej.
V tej dobe ešte neboli inštrukcie príliš jasne komunikované…
Presne. Zavolal som teda na 112-tku a tam mi povedali, že si ma registrujú a dajú mi vedieť buď hneď v ten večer, alebo na druhý deň ráno, kam sa mám dostaviť a kde ma umiestnia do karantény. No nič sa nedialo.
Ešte šťastie, že sa ti podarilo nájsť ubytovanie. Neviem si predstaviť, že by si ostal trčať niekde vonku…
Na ďalší deň, to už bolo 22. marca, som opäť volal na 112-tku. Boli prekvapení, keď som im povedal, že mi mal niekto volať. Že je to nezmysel. Nakoniec si našli rozhovor z predchádzajúceho dňa a tam zistili, že niekto moje telefónne číslo zapísal nesprávne (chýbali dve nuly pred predvoľbou). Hneď, ako to opravili, povedali mi, že sa mám hlásiť v Gabčíkove a že mi pošlú sms-ku do 30-tich minút. Tak som sa pobalil a vyrazil tam.
Ako to tam vyzeralo?
Z ôsmich blokov boli sprístupnené tri, mňa dali na blok B. Keď som prišiel, bolo nás tam 130, keď som odchádzal, už 550. Každý blok má päť poschodí a na každom bolo 12 buniek. Bunka sa skladala z izby s troma lôžkami a izby s dvoma lôžkami so spoločnou kúpeľňou.
Mohol si byť na bunke alebo aspoň izbe sám?
Bohužiaľ nie. Ľudí, ktorí prišli v jeden deň dávali dokopy, aj keď sa nepoznali.
Naozaj?!
Nemali dosť miesta, preto to museli riešiť takto.
Vedela by som pochopiť, ak by dali na bunky napríklad rodinu alebo spolužiakov, či ľudí, ktorí tak či tak cestovali v autobuse spolu, ale ľudia, ktorí sa tam dopravili sami, by podľa mňa mali mať samostatné izby. Veď čo ak by jeden z tých cudzích bol pozitívny a nakazil by tých ostatných? Na to nepomysleli?
Čo ti na to poviem. To by bola smola.
Som v šoku. Pokračuj, prosím.
Prišiel som tam, zaparkoval a ubytovali ma ľudia v ochranných bielych overaloch, vyzerali ako snehuliaci a tá prezývka im potom prischla. Pri vstupe som ukázal pas, zaregistrovali ma, dostal som fľašu vody a odprevadili ma na izbu. Bolo tam čisto, na posteli bol uterák. V kúpeľni bolo mydlo a na WC čistiaci prostriedok na toaletu.
Ako to bolo s jedlom? Myslia aj na stravovacie obmedzenia?
Alergie a podobné veci sa hlásili pri registrácii. Stravu sme dostali trikrát za deň, obed a večera bolo teplé jedlo. Prijal by som však trochu viac ovocia a zeleniny, no zachránila ma jedna moja známa, ktorá mi doniesla plnú škatuľu ovocia, za čo jej veľmi pekne ďakujem.
Ako ste trávili dlhé chvíle?
Väčšinou sme boli na internete, momentálne je najvyššia spotreba mobilných dát na Slovensku práve v Gabčíkove. Alebo sme len tak pokrikovali jeden na druhého na balkónoch. Na Facebooku niekto vytvoril skupinu pre ľudí, ktorí tam musia byť v karanténe a tam sme si písali. Dokonca sme vyhrali rýchlovarnú kanvicu.
Vyhrali? Ako to fungovalo?
Keď niekto odchádzal, tak do tej skupiny napísal, že čo môže poslať ďalej a ten, kto to prvý okomentoval, to vyhral. Odchádzajúci to nechal na recepcii a snehuliaci to potom doniesli pred dvere.
Kedy vás potom testovali?
Na piaty deň. To bolo 27. marca. Ráno najprv zavolali, že nás prídu otestovať. Poobede sa tak stalo. Nebolo to nič príjemné, ale dalo sa to prežiť.
A výsledky ste dostali kedy?
V nedeľu (29. 3.). Dúfali sme, že už v sobotu, ale nestalo sa tak. Prišiel k nám na izbu šéf komplexnej záchrannej služby Ján Culko, rázne upozornil môjho „spolubývajúceho“, že nemá rúško a potom nám postupne oznámil, že sme všetci negatívni a môžeme ísť domov. Museli sme ale ešte podpísať čestné prehlásenie, že zvyšok karantény dokončíme doma, čo sme s radosťou boli ochotní spraviť.
Dostali sme potvrdenie, ktoré sme ukázali hasičom pri východe, oni nás vyškrtli z databázy a už sme utekali domov.
Rodina je rada, že som doma, ja sa tiež teším. Najmä aspoň viem, že nateraz som zdravý a môžem plánovať, čo budem robiť ďalej v pracovnej oblasti.
Robo, ďakujem za rozhovor a okrem pretrvávajúceho pevného zdravia ti prajem úspechy v nasledovnom pracovnom živote.
Nika Antolová
