Bývalý poslanec slovenského parlamentu za rruskovu strano ÁNO a exmoderátor televízie Markíza Ľubomír Lintner sa kriticky zaujímavo vyjadril na hlavu šéfa najsilnejšej strany na Slovensku (Smer) Róberta Fica. Čitateľom DENNÍKa POLITIKA prnášame jeho stanovisko v úplnej a necenzúrovanej podobe:
A. Kiska nebol vôbec pri tejto téme pasívny. S parlamentnými politickými stranami, okrem Kotlebovej ĽSNS, sa stretol už minulý rok na konci leta – 17. a 19. septembra 2018. Zodpovednosť za nastavenie systému voľby kandidátov bola jednoznačne na výkonnej a neskôr na zákonodarnej moci, teda na vládnej koalícii. Bolo treba pripomenúť neprijatie zákona o novom spôsobe voľby ústavných sudcov v októbri minulého roka. Aj vtedy to bol práve SMER-SD, ktorý najviac politicky kalkuloval a v snahe vyradiť z procesu menovania ústavných sudcov prezidenta, dokonca, podľa M. Kotlebu, rokoval so zástupcami ĽSNS.Veď si predsa pamätáme náhly pozmeňovací návrh R. Madeja, podľa ktorého by zvolenie najmenej 90 hlasmi v parlamente priamo určilo ústavného sudcu.
Na začiatku decembra minulého roka to boli vyhlásenia R. Fica o snahe doviesť SMER-SD k víťazstvu v parlamentných voľbách, v prvých dňoch tohto roka sa to zmenilo na záujem byť predsedom ÚS (navyše dostal oproti iným kandidátom osobitné možnosti na doplnenie potrebných podkladov k dĺžke odbornej praxe), aby v polovici februára bolo z toho opätovne potvrdenie úsilia o úspech v parlamentných voľbách z pozície lídra SMER-SD. Jeden deň sme od neho počuli slová, že „SMER-SD rešpektuje právo novozvoleného prezidenta, nech je to ktokoľvek, urobiť výber sudcov Ústavného súdu, ale nie pána Andreja Kisku“, o týždeň neskôr zasa presviedčal verejnosť, že „máme záujem zvoliť príslušný počet kandidátov, my máme tiež záujem, aby súd fungoval“.
Správanie sa R. Fica naozaj už veľmi pripomína príbeh, ktorý stvárnil L. Mňačko v knihe Ako chutí moc. „Rozhodoval o všetkom, o tom, čo je právo a čo nie je právo. Časom sa v jeho myslení stal celý národ bezhlavou masou, ktorú treba viesť za ručičku, viesť, strážiť, trestať, ktorej nehodno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť,“ píše autor o „papalášovi“ z obdobia totality.
To si naozaj mám myslieť, že súbor poslancov troch strán vládnej koalície úplne slepo skáče podľa nálad jedinej osoby? Toto naozaj nedokáže nikto zastaviť?
Ľubomír Lintner
