Sme svedkami nielen na Slovenskú erózii politických strán a politického systému. Možno prezidentskými voľbami v roku 2019 začal kultúrno-eticko-politický prevrat na Slovensku na, ktorú možno nadviažu budúce parlamentné voľby. Slovenská republika sa dnes stáva antivlasteneckou čiernou (liberálnou) dierou vo V4 a akýmsi protiprúdom podporujúcim globalizmus, federáciu EÚ s protitrumpistickými tendenciami. Je to spojené s eróziou kultúrno-eticko-kresťanských hodnôt na Slovensku, ktorým prezidentské voľby dali ďalší impulz. Nastáva zásadný súboj o povahu spoločnosti a štátu. Je to boj o slovenskú suverenitu a tradičné spoločenské – prirodzené hodnoty ako prirodzená rodina a národný štát. Moc mediokracie, oligarchie a zahraničných lobistov povážlivo narastá. Po ukradnutej revolúcii z roku 1989 reálne hrozí po 30. rokoch ukradnutie národného štátu.
Podľa Inštitútu Václava Klausa bolo úplne neznámej Čaputovej vystavený prezidentský bianco šek. Uvádzajú: „Zdravý rozum človeka hovorí, že funkciou hlavy štátu mala by kariéra politika končiť, a nie začínať…Do funkcie prvého občana by mal byť kandidát kvalifikovaný svojim doterajším životom a zásluhám o štát a národ, nie byť ako „no-name“ vytiahnutý z klobúka. Najhoršie je, že ani poriadne nepoznáme pozadie celého projektu Čaputová. Kto za ním stojí, kto to platí, čo za to chce?“ Je to veľmi výstižné. Niet k tomu čo dodať. Na Slovensku sme zaviedli prezidentský volebný experiment s novou experimentálnou prezidentkou s menom Čaputová.
Po 30 rokoch od nežnej revolúcie z roku 1989 bola táto revolúcia doslova a postupne ukradnutá oligarchiou, mafiami a neschopnými politickými elitami. Aby sme to upresnili. Doterajšie politické elity boli vždy schopné hlavne pomôcť sebe, ale neboli schopné (ochotné) bojovať za verejné záujmy slovenských občanov. Vyhovuje im partokracia a nevyhovuje im väčšinový volebný systém, kde každý poslanec by bol zvolený voličmi svojho volebného obvodu, ktorému by skladal účty. Doteraz poslanec skladá účty len svojmu predsedovi strany a strana stanovuje celoslovenskú kandidátku, kde zistíme, že po niektorých regiónov nieto stopy. Sú tam v značnej miere Bratislavčania. Či už s trvalým alebo prechodným pobytom alebo len s bratislavským bytom.
Ale vráťme sa do roku 1989, kedy bola vedúca úloha KSČ v štáte a spoločnosti vyškrtnutá zo socialistickej ústavy. Nakoniec máme tento rok okrúhle výročiu. Moc dôvodov na oslavu nebude. Už síce neplatí jedna socialistickou ústavou garantovanou vedúca úloha KSČ, ale nahradila ju nová ústavne negarantovaná, ale v praxi skutočná a to vedúca úloha oligarchie a mafii v štáte a spoločnosti. To je podstata pojmu ukradnutá revolúcia riešiaca aj otázku kto ju občanom ukradol. Veď nebyť, toho že nejaká celebrita, či mafián zasiahol do záujmov superveľmoci (resp. jej firmy) , tak by sme asi stále nevedeli o účastníkov Kuciakovej vraždy. Nová totalita sa dnes po 30. rokoch plazivým spôsobom znovu vracia prostredníctvom nových spôsobov moci, ktorá chce ovládnuť slovenskú spoločnosť, vrátane toho, že chce obmedziť slovenskosť a obsahovo postupne odstraňovať prirodzené ľudské hodnoty a pokladať suverenitu za nebezpečnú zbytočnosť.
Spomeňme okolnosti minulých prezidentských volieb. Zastavme sa pri bývalej top strane kresťanskej demokracie – KDH. Voliči KDH a im podobných strán a straničiek boli pod nepriamym tlakom svojich vedení viac menej podporovať ortodoxnú liberálku Čaputová a to napriek jej verejnej podpore adopcie detí zo strany homosexuálnych párov. Takýto prístup bude znamenať ideový a personálny rozklad KDH a jej postupnej straty reálnej šance dostať sa do NR SR. Vzniká dilema relatívne liberálneho predsedu KDH a konzervatívnej voličskej základne. Štiepenie už začalo a bude pokračovať. Úsmevne pôsobia snahy zachovať si akú takú tvár – akože voľbou prezidentského kandidáta Mikloška. To akoby predseda KDH a jeho (možno dnes opoziční) spoločníci vyzvali svojich priaznivcov, aby sa odovzdávali volebné hlasy do volebného koša. Mikloško bol liberálny kandidát v konzervatívnom prestrojení. Treba dodať, že odovzdané hlasy pre tohto kandidáta mali de facto pomôcť liberálke Čaputovej, nakoľko odčerpávali (takpovediac hádzali do koša) konzervatívne voličské hlasy a to v neprospech skutočne konzervatívnych kandidátov. SNS bola v prezidentských voľbách absolútne ticho. Zdá sa, že takáto neaktivita jej moc nepomôže a postupný zostup preferencii znamená ohrozenie jej miesta v budúcom parlamente. Konzervatívne a trocha liberálne OĽANO vyjadrilo otvorenú podporu ortodoxnej liberálke Čaputovej. Navyše sa jej predseda pred televíznymi divákmi rozhodol, že odteraz bude protiamerický a bude pre hlbšiu integráciu EÚ, teda podobne ako to hovorili prezidentskí kandidáti Čaputová a Šefčovič. Zdá sa, že OĽANU hrozí nielen odliv poslancov, ale tiež voličom. ĽS NS (hlavne jej predseda) išiel do prezidentských volieb podľa talianskeho princípu z prvej svetovej vojny a to: „sacro egoismus“. Politický egoizmus samotnej politickej strany a hlavne jej prezidentského kandidáta, však nebol národným egoizmom v prospech Slovenska. Na prvom mieste nebolo Slovensko, ale vlastný kandidát. Politická krátkozrakosť možno prináša aktuálne a krátkodobé taktické výsledky, ale znamená dlhodobú strategickú prehru. Žiaľ prehralo Slovensko.
Buďme však úplne otvorení. Na kríze ochrany kresťanských hodnôt a na volebnom fiasku národno-kresťanských politikov mali vplyv inštitúcie od ktorých to vôbec nikto nečakal. Zdá sa, že ani nadstranícka a apolitická cirkev (aj ta katolická) nejak výrazne neprispela k zabráneniu úpadku kresťanskej politiky a volebnému debaklu národno-kresťanských politikov. Očakávala snáď, že ju budúca liberálna prezidentka alebo jej liberálny protikandidát zoberie za svoju. To nevieme. Čo si mali veriaci voliči myslieť o médiami veľmi citovanom predvolebnom rokovaní (pred rozhodujúcim I. kolom prezidentských volieb) bratislavského arcibiskupa (dokonca metropolitu a predsedu konferencie biskupov) s kovaným liberálom a eurofederalistom Šefčovičom, pričom naopak nerokoval s národno-kresťanskými kandidátmi. Možno to bol predvolebný (možno zmätočný) signál kresťansko-národným voličom pred I. kolom. Dohovie. Bruselský liberál a socialista Šefčovič to využil na akúsi volebnú legitimizáciu jeho údajnej kresťanskosti. Dokonca po prezidentských voľbách úprimne uviedol neúspešný kandidát Šefčovič ako sa mu naopak veľmi úspešne podarilo zabrániť účasti podľa neho antisystémových (teda konzervatívno-kresťanských) osobností v druhom kole prezidentských volieb a takto splnil tento jeho dôležitý politický cieľ. Dnes sa liberál a eurofederalista Šefčovič v Bruseli asi kája pred bruselskými inštitúciami, z jeho prechodnej a prokresťanskej (účelovej antiliberálnej) úchylky, ktorá mu nakoniec nepomohla k prezidentskému víťazstvu.
V súčasnosti vyšší národný záujem velí mať v politike a v budúcom slovenskom parlamente skutočných vlasteneckých politikov. Veriacich a neveriacich, pokiaľ obhajujú prirodzené hodnoty. Nestačia len politici, ktorí majú slova ako národ, ľud a kresťanstvo len v názvoch svojich strán. Taktiež nestačia len prázdne slová, ale sú potrebné činy. Vznikla spoločenská objednávka na vytvorenie akčnej národno-kresťansko-
Bruno Čanády
