Slovensko nejde správnym smerom. To sú slová veľkej väčšiny občanov podľa prieskumov verejnej mienky. Slovenská republika nejde správnym smerom to si myslí až tri štvrtiny Slovákov, iba 21 percent pokladá smerovanie Slovenskej republiky za správne. Je to veľmi závažné konštatovanie, ktoré musí mať svoje výrazné politické dôsledky pre samotné slovenské politické elity.
Po 30 rokoch od novembra 1989 už nestačí len mechanicky opakovať aké výdobytky sme dosiahli po roku 1989 na obvyklý mediálny spôsob ako môžeme slobodne cestovať. Dlhodobo je tu však iná podstata pri vysokom stupni vysťahovalectva mladých a vzdelaných Slovákov za prácou zo svojej krajiny. A politické elity, ktoré v novodobej slovenskej histórii mysleli (až na výnimky) vždy len na seba a nie na obyčajných ľudí. To sa týka všetkých elít od roku 1989. Mediálne masírovanie už nestačí. V roku 1989 elitami široko proklamované dobehnutie Rakúska a západne Európy sa pred niekoľkými rokmi úplne zastavilo. Naopak len sa rýchlejšie vzďaľujeme. Lebo vládnucou silou v štáte a spoločnosti sú oligarchia a mafie. Každodenná realita je neúprosná, osobitne vo viacerých regiónov nespojených diaľnicami. Kontraproduktívne tu pôsobí politickou elitou súčasné praktické zvýšené odvodovo- daňové zaťaženie živnostníkov (podnikateľov), ktorí o to menej budú tvoriť pracovné príležitosti. Slovenskí vládcovia už len chcú čo najdlhšie vydržať, aby ešte s mediálnou pomocou politicky zavádzali občanov, niekedy k tomu ešte vyžmýkali ľudí, o to menej mysleli na rozvoj zanedbanej infraštruktúry a upadajúceho vzdelania. Zdá sa, že radšej v záujme svojho krátkodobého prežitia (žiaľ bez ohľadu na momentálnu politickú príslušnosť) budú bojovať za cudzie záujmy a nie za záujmy svojich občanov. Už im dávno došli zastieracie frázy o lepších zajtrajškoch, ktorým samozrejme, že nikto neverí. O tom však už ani nehovoria samotní privilegovaní t. j. politické elity a ich sponzori.
Otázkou dňa je, že chcú len lepší dnešok pre privilegovaných. Pre nich samotných. O iné im nejde. Na presadzovanie verejných záujmov, blaha občanov a spravodlivého a uvážlivého štátu, na to občania zabudnite. Teoreticky sú dve riešenia a to vo výmene politických elít alebo vo výmene väčšiny občanov. Vzhľadom na zvrátenosť druhej možnosti nám zostáva sa reálne zamyslieť ako dať spoločenskému vývoju občiansku dôveru a podstatne transformovať súčasné politické elity. V záujme slovenskej budúcnosti. Všetci zodpovední v tomto štáte majú postupovať, aby Slovensko a Slováci mali budúcnosť a nestali sa len vysťahovalcami, alebo de facto druhoradými občanmi. V tieni záujmov privilegovaných. Naopak sa Slovensko sa stalo doslova gamblérskym rajom so štátnym požehnaním hracích automatov a internetových hazardných hier. Pokiaľ nechceme, aby časom nevznikol národ gamblérov so zlomenou chrbtovou kosťou, tak hodnoty morálky, zodpovednosti, práva, spravodlivosti, kultúrnych hodnôt, úcty k vzdelaniu a ľudskej múdrosti a solidarity musia nadobudnúť jasnú spoločenskú prevahu. Žiaľ, doterajšie pokračovanie spoločenského vývoja nedáva šancu na lepšiu budúcnosť Slovenska. Osobitne mladí nepociťujú už perspektívu. Mladí Slováci cítia, že nemajú reálne možnosti ovplyvniť svoju budúcnosť. Východiskom je ekonomické vysťahovalectvo. Druhým východiskom je urýchlená zmena politických elít. Veď samotné ubitie zmyslu života, rezignácia na možnosti ich pozitívneho ovplyvnenia znamená u mnohých posun ku gamblérstvu, drogám, amorálnosti a mnohým neduhom. To je dôsledok súčasného prístupu politickej elity s praktickým nezáujmom o rast vzdelania a kultúrnosti nielen mladých a hľadania podmienok pre nachádzanie ich zmyslu života.
Elity na Slovensku sa správajú ako reálni nepriatelia svojho národa, s heslom po nás potopa a s tým, že okrem vlastných záujmov ich už nič nezaujíma. Na otázku slovenských sestričiek, slovenských učiteľov, či živnostníkov o ich oprávnených požiadavkách odpovedá vládna moc jasnými slovami – nemáme. Ale na iné majú… Skúmajme príčiny, ale hlavne cesty z tohto dnešného ekonomického, politického, spoločenského a morálneho marazmu, pričom spoločenská kríza nevznikla len v poslednom období, ale dnes nadobudla spoločensky deštruktívnu podobu. Slovenská politická prax pripomína dlhodobý rozpor slov a činov. Zdá sa, že možno definitívne konštatovať, že udalosti po roku 1989 je treba charakterizovať ako ukradnutú revolúciu. Postupne nastala vláda bohatých pre vyvolených. Dnes elity neobhajujú národné záujmy. Asi 7 percent slovenskej populácie vlastní viac ako 55 percent vyprodukovaného bohatstva štátu. Nie je tajomstvom, že mnohé zo špičiek politických elít už osobne (fyzicky) nežijú na Slovensku, ale na vybraných miestach v cudzine s nepravidelnými návratmi na rokovania vládnej moci alebo správnej rady. Nebol by to až taký problém, keby verejný záujem bol stále nadradený záujmov politicky privilegovaných. Navyše politické elity reálne nerozhoduje o podstatných otázkach o ktorých rozhodujú skutočné mocensko-ekonomické elity, čoraz viac v zahraničí. Nevynimajúc v tom skutočné domáce mafie (viď. osud novinára Kuciaka a spol.). Je otázkou kto skutočne na Slovensku vládne. Nakoľko de facto stále vládnu finančné skupiny, mafie a vybrané domáce a zahraničné záujmové organizácie ovládajúce ekonomiku a média a to bez ohľadu na volebné výsledky. S tým je bezprostredne spojená lobistická ideológia a prax na Slovensku. Takéto nominálne a reálne mocenské sily odmietajú prehlbovanie priamych foriem demokracie. Existujúca moc si uvedomuje, že priama demokracia, prípadne väčšinový volebný systém a jeho prehlbovanie je nebezpečenstvom pre súčasnú partokraciu a vládnuce lobistické skupiny. Na záujmy ľudí sa nehľadí. S tým súvisí nemohúcnosť (alebo absencia reálneho záujmu hľadať reálne cesty) dosiahnuť proklamované ciele zo strany väčšiny existujúcich vlád a strán. Slovenské politické elity sú akoby bez zodpovednosti a bez hľadania ciest na zlepšenie slovenských perspektív. Niekedy sa zdá, že akoby významná časť elít možno chtiac (nechtiac) spôsobujú (ne)riadenú autodeštrukciu spoločnosti. Spôsobili svojou politikou nielen minulú dezindustrializáciu, ale i dnešnú prehlbujúcu dekulturizáciu spoločnosti, vrátane doslova „hazardizácie“ slovenskej spoločnosti. Deformácia verejnej mienky aj vplyvom väčšiny médií a hlavne poklesom významu hodnôt s spoločnosti umožňuje silnejúce prerastanie mafii, záujmových (finančných) skupín s vládnou a zákonodarnou mocou a celou verejnou správou. Stále viac a viac pociťujeme absenciu národnej politiky a medzi politickými elitami nemáme až na výnimky skutočné národné elity. Dokonca sa ozývajú hlasy typu, že sa hľadá sa slovenský „Orban“ ako prejav toho, že súčasné slovenské politické elity svojou lobistickou a protinárodnou politikou sa postupne sami vedú k vlastnej deštrukcii. Takéto prístupy posilňuje určitú podobnosť mechanizmov a vplyvu EÚ a jej štruktúr s KSSZ pred niekoľkými desaťročiami. A veľkej podobnosti zániku štruktúr. Zisťujeme, že minulá stranícka byrokracia a dnešná bruselská eurobyrokracia ma veľa podobnosti. Hlavne samostatne a privilegovane vládnuť bez priameho ľudového mandátu. Budúce rôzne cesty Európy a vlastné postavenie Slovenska v súčasnosti a budúcnosti vyvolávajú nielen otázniky, ale vážne existenčné riziká. Slovensko stráca poľnohospodársku sebestačnosť na úkor privilegovaných štátov v EÚ. Nastáva rýchly (dnes už katastrofálny) úpadok slovenského vidieka. Naopak každodenne sa stretávame s hazardizáciou slovenskej spoločnosti, ako súčasti permanentného oslabovania hodnôt a likvidujú sa spoločensky prospešné vzory hodných nasledovania. S takýmto cieľavedomým procesom je Slovensko zbavované svojbytnosti, národnej hrdosti, vrátane absencie prezentácie národnej histórie a posilňovania sebavedomia. Slováci sú nielen bez zmysluplnej práce. ale bez možnosti žiť obyčajným rodinným (osobným) životom. Nepociťujú okolo seba žiadnu zmysluplnú víziu a nehovoriac o nachádzania zmyslu tvorivej práce. Slováci a Slovensko sa dostávajú do nebezpečnej reality, do neperspektívneho stavu, do stavu bez budúcnosti. Glajšachtované média neprinášajú rôznorodé pohľady na spoločenské záležitosti a neprinášajú čitateľom objektívny obraz reálnej skutočnosti. Plnia si dôsledne úlohy podľa pokynov svojich majiteľov (a sponzorov) a na odpútavania pozornosti prinášajú len nepodstatné škandáliky, kĺzajú sa na povrchu podstaty problémov a novinári (až na výnimky) sú len žiaľ slúžkami svojich majiteľov (sponzorov) , bez záujmu poskytovať verejnú službu. Politické elity nemajú záujem nahradiť absenciu mediálnej verejnej služby. Obsahovo a formálne slovenská televízia a slovenský rozhlas zanikol a nahradila ho nielen nič nehovoriaca skratka bez záujmu o objektívne a kritické informovanie verejnosti. Slovenská televízia (dnes RTVS) definitívne zanikla nielen podľa názvu, ale hlavne svojim obsahom s absenciou skutočných kultúrnych a národno-spoločenských projektov.
Bruno Čanády
