Politici veľmi preháňajú, ale údajné SMSky a emaily nie sú ani také nevinné, ako sa tvária naše médiá.
Zhruba mesiac po tom, čo koncom roka 2011 2 niekto zverejnil údajný spis Gorila na internete, spravili novinári Miroslav Kern a Lukáš Fila zo SME (dnes sú obaja v denníku N) rozhovor s bývalým premiérom Mikulášom Dzurindom. Uniknutý dokument totiž naznačoval korupciu a klientelizmus za jeho druhej vlády, hoci pravosť dokumentu dovtedy nik oficiálne nepotvrdil. „Mohli by ste nám dať politické stanovisko, aká časť spisu je pravdivá,” navrhovali novinári. „Nemám šancu. Vlastne som to celé ani neprečítal,” odvetil Dzurinda. “Je zvláštne, že je tu kauza, ktorá vám môže uškodiť, a vy ste ten spis ani len celý neprečítali… dokument čítali tisícky ľudí. Nebolo by kvôli nim lepšie poskytnúť jednoznačnejší argument a poctivejší prístup k veci?,” naliehali – oprávnene – novinári.
Štyri a pol roka na to sa do podobnej situácie dostali sami novinári, keď pochybný podnikateľ Marián Kočner upozornil na (dnes už nefunkčnú) stránku s údajnými prepismi SMSiek a mailov desiatok slovenských novinárov s podpredsedom Nova Gáborom Grendelom. Médiá až na pár drobných výnimiek napodobnili pštrosí prístup Dzurindu. Mlčali a nechali tisíce ľudí spraviť si vlastný, skoro určite negatívny názor na zaujatosť našich štandardných médií.
Až keď sa (samozrejme umelým ) nafukovaním problému do nich začali obúvať politici, vyhlásili to za manipuláciu, zásah do súkromia či umelý problém, lebo SMSky vraj nič nekalé neukazujú. „Na Dzurindu“ to zahral po týždni mlčania šéfredaktor denníka Denníka N Matúš Kostolný: „Ja som neštudoval dopodrobna celú tú komunikáciu, lebo to považujem za zvrhlé rýpať sa v súkromnej komunikácii… a to čo som videl nepovažujem za diskreditujúce.“
Naozaj žiadny problém?
Bohužiaľ nejde len o prekvapujúco amatérsku komunikáciu s verejnosťou. V čase vzostupu konšpiračných médií by malo byť pre štandardných novinárov kľúčové ukázať, že vedia svoje konanie vysvetliť a o svojej nezávislosti a verejnosť presvedčiť.
Kostolný ako aj hlavný editor SME Jakub Filo či komentátor TV Joj Arpád Soltézs majú pravdu v tom, že drvivá väčšina tých údajných prepisov ukazuje na bežnú konverzáciu novinárov s hovorcom. Hovorca sa snaží dávať tipy na svojich protivníkov, nalákať novinárov na vlastné aktivity. Novinári zase chcú počuť exkluzívne informácie, overovať si zákulisné drby a získať od hovorcu stanoviská jeho šéfa.
Ale veď aj v Gorile je kopa balastu. Kľúčové je, že medzi komunikáciou sú aj vyslovene problémové pasáže. Najhoršie tam vyzerá hlavná politická redaktorka TV Joj Jana Krescanko Dibáková. Uniknuté SMSky ukazujú na bývalý milenecký vzťah ako aj spoločné dieťa (dieťa obaja už pre Plusku popreli). Od nástupu Grendela do politiky v roku 2010 mala Krescanko Dibáková cez 50 reportáží, kde citovala či už Grendela alebo jeho šéfa Lipšica. V roku 2012 bola súčasťou ankety hovorca roka, pričom Grendel bol jedným z nominovaným (v údajných SMSkách sa o tom tí dvaja aj bavia…). Po materskej dovolenke je táto redaktorka opäť späť v Jojke a rovnako pokrýva politiku. Ak sú uniknuté smsky pravdivé, horší osobný konflikt záujmov novinára a politika si ťažko predstaviť.
Nejde o drobnosť – spravodajstvo Joj je na Slovensku len tesne druhé najsledovanejšie. Už dávno mali štandardné médiá bombardovať manažment Jojky s otázkami, či je to pravda a ako sa k tomu manažment televízie postaví. Nepochybujem, že sami novinári by vedeli vierohodnosť informácií o vzťahu Grendela s Dibákovou aj preveriť do hodiny, keby trochu chceli.
Fuck, 6 hlasov
Komunikácia redaktorky N-ka Moniky Tódovej by zase mala byť pod zvýšeným drobnohľadom už preto, lebo je jednou z najvplyvnejších novinárov vôbec. Zvykne písať o najväčších politických kauzách a prinášať množstvo exkluzívnych odhalení. Dá sa odhadnúť, že často pochádzajú od jej zdrojov z prostredia polície či prokuratúry.
Kultivácia dobrých zdrojov je háklivá vec. Ako novinár veľmi chcete byť prvý a exkluzívny, čo v prepisoch pekne vidno aj u Tódovej. Zdroje to niekedy robia pre verejné dobro, ale často z vypočítavosti. Ak Vám informácie vypúšťa politik, je to ešte citlivejšie. Zaväzuje si vás a sťažuje vám budúcu kritiku – stojí vám za to kritiku zdroja, ktorý ešte môže priniesť kopu dobrých článkov a slávy? Dá sa to samozrejme ustáť, ale je dobré mať to na pamäti. Novinárske ceny a sláva medzi kolegami sú predsa za uverejnené kauzy. Že ste niečo ako novinár schválne neriešili, o tom sa spravidla nik nedozvie, obzvlášť mimo redakcie.
Tódovej údajné SMSky s Grendelom určite neukazujú, že by bola politikom Nova riadená. A áno, premiérova následná komunikácia s Tódovou je len ďalším znakom jeho balkánskej politickej kultúry. Ale aj tak, v jej výmenách s Grendelom sú znepokojivé náznaky neprofesionality. Nech by boli akýkoľvek priatelia a bývalí kolegovia, je neprijateľné zo strany novinárky posielať politikovi a poslancovi parlamentu vo volebnú noc SMSku „Fuck, 6 hlasov“ (Grendel tesne prehral voľby na starostu v Bratislave-Staré mesto).
Podobne zvláštne je preposielanie mailu v článku citovaného herca politikovi strany, ku ktorej aktivite sa vyjadruje. Keď Tódová o petícii Nova proti znovuzvoleniu Harabina písala, nezvyčajne uviedla, kde sa do petície dá zapojiť (za ostatných 5 rokov to nik v SME či Nko pri politickej petícii nespravil). Je veľmi ťažké si predstaviť, že Tódová má rovnaký prístup aj k hovorcom iných politikov, či iným poslancom parlamentu.
Jasné, nie je to žiadna Gorila ani Kaliňákova Bejby. Ale pri tak vplyvnej novinárke by človek čakal, že tak Nko ako aj iné médiá zoberú tie SMSky vážnejšie. Obzvlášť v terajšej situácii, keď jedným zo spolumajiteľov a rovno aj členom predstavenstva vydavateľa N-ka je aktívny podporovateľ Lipšicovej strany z tohtoročných volieb. Ani si to poriadne neprečítať, nehovoriac o preverení a informovaní verejnosti, je odpoveď hodná arogantného politika, nie zodpovedného šéfredaktora.
Paradoxne sa k uniknutým SMSkám najpoctivejšie postavili v RTVS (hoci aj ich musela nakopnúť kritika SNS). Dočasná dovolenka šéfredaktora Lukáša Dika a zriadenie vyšetrovacej komisie sú presne kroky, ktoré berú situáciu vážne. Ja osobne pri čítaní tých SMSiek nevidím problém v podkopávaní nezávislosti RTVS, ale vo vulgárnej konverzácii na konto Dikových podriadených či iných novinárov určite áno (aspoň jednej kolegyni sa mal Diko už ospravedlniť). Keď sa takto o ženách či homosexuáloch vyjadroval Trump či Slota, stálo to médiám za kritiku. Teraz zahanbujúco mlčia. To fakt je v poriadku, že spravodajstvo verejnoprávnej televízie či rozhlasu vedie človek s takýmto slovníkom a hodnotami?
Ustrážime si to
„Nič z toho nedokazuje korupciu novinárov, “ reagovala na Kočnerove tvrdenia o zaujatosti médií na tlačovke Monika Tódová. „V tých správach nič naozaj kompromitujúce nie je…. Sú tam veci, ktoré môžu, čisto súkromne a ľudsky, niektorých novinárov rozhádať medzi sebou. Alebo ich nepriateľsky naladiť voči Grendelovi a Lipšicovi. Preto majú novinári editorov. Vedúcich vydania. Šéfredaktorov. Ak nie sú úplní amatéri, ustrážia ich,” reagoval Arpád Soltész z Joj.
Táto obrana famózne ilustruje dvojitý meter našich top novinárov. Veď ani kauza Bašternák nedokazuje korupciu Kaliňáka. Ani v kauze nákupu piešťanského CT-čka nik nedokázal existenciu úplatkov. V 99% káuz o ktorých médiá píšu nie je ani stopa po dôkazoch korupcie. Väčšinou ide o súbor indícií, konfliktov záujmov, nepriamych prepojení. Latka na odstupovanie nie je (a nemá byť) predložený dôkaz korupcie, ale neschopnosť kauzy dôveryhodne vysvetliť. Média napriek podozreniam vysvetľovať nič nechcú a my im máme len tak veriť?
Generálny prokurátor Jaromír Čižnár je médiami bežne predstavovaný ako Ficov spolužiak (aj sama Tódová túto skratku rada používa). Advokát Marek Turčan ako Kaliňákov známy, sused a spolupodnikateľ. Akékoľvek transakcie medzi nimi vyvolávajú oprávnené otázky. Fajn. Ale prečo sa novinári tvária, že ich vlastné kamarátstva, spoločné štúdiá či zamestnania s Grendelom nemajú byť rovnako terčom legitímnych otázok, ktoré by mali oni – novinári – ochotne vysvetliť?
Soltészova argumentácia je tak na úrovni Kočnera, od ktorého sa tak veľmi chce odlíšiť. Zamlčí spomínaný problém svojej kolegyne Krescanko Dibákovej. Tvrdí, že editori všetky problémy vychytajú. No jasné… Plagiátorstvo, vymyslené články či publikovanie vyslovených klamstiev anonymných zdrojov prešlo do najlepších svetových novín typu New York Times, tak akurát v Jojke (stredoškolský časopis oproti NYT) si všetko vychytajú? Z princípu sú sofistikovanejšie osobné zaujatia takmer neodhaliteľné kdekoľvek vo svete.
Chmelárova slina
Je smutné vidieť, keď o prešľapoch novinárov musia hovoriť fakeový blogeri či šarlatáni a manipulátori ako Marián Kočner, Eduard Chmelár alebo morálne ľahko spochybniteľná firma Penta. Portál o médiách medialne.sk to zobral len úplne naľahko, a pri etike inak často aktívna stránka O médiách problém obsahu úplne ignorovala (vedie ho Miroslava Kernová, manželka redaktora N-ka).
Ak chcú naše štandardné médiá o čitateľa naozaj zabojovať a neposielať ho rovno na pochybné zákutia internetu, tak sa potrebujú postaviť problému čelom. Je ľahké byť hrdinom večer na Facebooku a ironizovať na konto skompromitovaných novinárov z Pravdy či Petra Bielika z TA3 – o dosť ťažšie je ale otvorene sa postaviť k vlastným morálnym kompromisom a slabým stránkam.
Celkovo by pomohla by aj väčšia snaha rozprávať o okolnostiach svojej práce, vysvetľovať ako funguje žurnalistika (ak vedia médiá brilantne opísať ako politici rozhodujú o diaľniciach, tak určite zvládnu texty o vlastnom narábaní so zdrojmi, overovaní faktov, či prečo o niečom píšu a niečom naopak napriek očakávaniam nie). Nebáť sa bojovať s falošnou stavovskou solidaritou, ktorú tak radi kritizujú u politikov, sudcov či lekárov. Novinári majú opisovať poklesky celej spoločnosti, vrátane iných médií.
Lebo táto krajina poctivých novinárov veľmi potrebuje.
Gabriel Šípoš
Zdroj: http://transparency.blog.sme.sk/c/437909/co-nas-kocnerove-smsky-naucili-o-nasich-novinaroch.html
