Vždy, približne rok pred každými parlamentnými voľbami sa slovenská mimoparlamentná scéna začne intenzívne aktivizovať. Dochádza ku vzniku nových strán (dnes väčšinou kúpou nejakej existujúcej, nakoľko do zbierania podpisov nemá takmer nikto odvahu s výnimkou bohatých – Miškov, Pprocházka, Babitzová), alebo sa prebúdzajú strany, ktoré síce boli a sú registrované, nevykonávajú však žiadnu aktivitu. Majiteľom takejto strany je obvykle jeden človek, ktorý sa automaticky necháva zvoliť za predsedu a okolo neho sa objavuje sem – tam nejaká známa postava (moderátor, celebrita, známy zlodej z minulosti, bývalý poslanec). Zvyšok tvoria cvičené alebo necvičené opice, ktoré poskakujú vedľa majiteľa, velebia ho na sociálnych sieťach, obťažujú svoje okolie s letákmi a agitáciou. Konečne sa totiž na chvíľu stali zaujímavými. Aspoň podľa nich. Mnohí uverili, že zasadnú v NR SR, budú poberať tri tisíc eur mesačne a chodiť do parlamentného bufetu s Matovičom alebo Hrušovským.
Tieto strany obvykle nemajú program (tak ako ho nemá žiadna strana). Riadia sa len podľa toho, že presadzujú to, čo si myslia, že je momentálne populárne. Nakoľko Slovensko je chudobná krajina, bez vlastnej histórie, tak tie témy sa neustále opakujú. Jediná, skutočne úspešná slovenská strana – Smer – je na tom úplne rovnako. Na rozdiel od týchto neúspešných a porazených strán, má však dlhodobý úspech. Pozrime sa prečo.
Smer je korporácia, alebo možno ako ju niektorí nazývajú „dobre organizovaná zločinecká skupina“, ktorá je štrukturovaná, ako stredne fungujúca západná firma. Fico je jej tvárou, ale nie majiteľom. Majitelia sú v pozadí a nepotrebujú chodiť na tlačové konferencie a brífingy. Trvajú na tom, aby boli v anonymite. To síce vzhľadom na rozmery a charakter Slovenska nie sú, ale bežný ľud chápe Fica ako majiteľa Smeru. Smer má štruktúry, ktoré pracovali a pracujú počas predvolebného boja ale aj predtým. Na takúto prácu sú však potrebné peniaze. Smer ich má historicky najviac. Od novembrového prevratu, ktorý vlastne len pomenil mená a personálne ponechal starý systém je na Slovensku (v iných komunistických krajinách tak isto) pri moci tá istá skupina ľudí, ako aj predtým. Zmyslom Ficovej moci je živenie takzvaných podnikateľov štátnymi zákazkami a doslovným kradnutím. Vzhľadom na moc, ktorú dnes má to nie je problém. Dokáže uživiť rozsiahly aparát od úradníkov, cez masérky/asistentnky, až po „dobrých chlapcov“ na ministerstvách, čo chodia síce v zodratých oblekoch a pletených vestách, berú 800 EUR, ale majú stravné lístky a je im umožnené žiť. Sem tam si zarobia na drobnej krádeži pri vypisovaní tendra, niektorí dokonca zbohatnú, ak sa im podarí niečo viac. Vo svojom voľnom čase, ktorý je vlastne totožný s ich pracovným časom, fungujú ako trollovia na diskusných fórach. To sa od nich žiada a očakáva.
Mimoparlamentné strany takéto možnosti nemajú. Nemajú peniaze. Majiteľ strany je obvykle bohatý človek, ale nemieni živiť cvičené a necvičené opice a predpokladá, že budú poskakovať zadarmo. Sľúbi im všetko, čo sa len sľúbiť dá, ale nie peniaze. Veľmi bohatý majiteľ sa dokáže obklopiť opicami, čo sem tam nejaké peniaze majú, niektorí sú dokonca aj bohatí (Miškov a jeho SKOK), obvykle však nemajú nič. O všetkom rozhoduje majiteľ. Ten, ako som už spomínal – nemá program. V minulosti ho niekto nasral alebo sa potrebuje iným spôsobom pomstiť, alebo len romanticky uvažuje o zázraku. Mnohí si pamätajú na legendárny úspech primitívneho roboša Ľuptáka, ktorý dokonca bol vo vládnej koalícii a jazdil na služobnom BMW. Občas ho stihla aj nepríjemnosť, keď musel viesť rokovanie NR SR, ale zvládal to a štyri roky žil slávnym a bohatým životom.
Dnes je to ťažké. Viesť úspešne firmu a politickú stranu je rozdiel. Politika je o citoch. Ľuptákov úspech môže zopakovať len niekto, kto sa tak priblíži bežnému totálne zmanipulovanému voličovi, že sa v ňom volič zbadá. Pre navoňaných metrosexuálov typu Miškova a Kaníka je to nemožné. Jediný, kto by na to mal predpoklad je Marián Kotleba. Ten však ako keby nechcel. Od systému dostal šancu v podobe zvolenia do pozície župana a ako sa zdá – príležitosť premrhal. Sedel na stoličke župana, nedokázal okolo seba zoradiť aspoň trochu civilizovaných ľudí a hlavne svojou pasivitou ukázal, že aj tak žiadnou zmenou nie je. Systém ho celé roky ignoroval, prostredníctvom zmanipulovaných médií. Urobili z neho to, čo nie je a to, čím v skutočnosti je – zamlčali. Nedostal dokonca ani slovo. Dnes čaká na ranu z milosti v podobe výsledku parlamentných volieb a pravdepodobne po dokončení misie na BBSK skončí.
Úroveň zvyšku mimoparlamentných strán (úmyselne vylučujem strany, ktoré sú založené alebo financované Smerom – Kollár, Tip, SNS, SZ) je katastrofa. Ukážkou bola debata na Markíze. Nikto nedokázal hlúpeho redaktora zastaviť a nikto nedokázal povedať niečo, čím by zmenil scenár tohto pre Smer pracujúceho média.
Slovensko čaká na svoju novú príležitosť, ktorá možno už za nášho života nepríde. Zamyslieť by sa nad tým mali hlavne tí, čo v politike niečo plánovali alebo plánujú. Bez práce to nepôjde. Bez systému a štruktúry taktiež nie. Zázraky sa nedejú.
Milan Horváth
redaktor
