V noci z 18. na 19. júla v roku 64 vypukol v Ríme obrovský požiar. Horieť začal Cirkus Maximus a požiar sa rýchlo rozšíril v úzkych uličkách vtedajšieho hlavného mesta ríše. Zhoreli paláce, chrámy, cisársky palác i príbytky chudákov. Oheň vyčíňal 6 dní a nocí, tri mestské štvrte boli zničené úplne, 7 bolo veľmi poškodených a len 4 štvrte boli neporušené. V týchto dňoch ubehlo od tohto požiaru presne 1960 rokov.
Cisár otvoril pre občanov Martovo Pole, dal postaviť provizórne ubytovne a z prístavu Ostia nechal doviesť zásoby obilia. Potom sa pustil do prestavby mesta. Boli postavené domy výlučne z kameňa a mramoru, ulice mali byť široké, dostavané boli vodojemy aj cisterny a bol posilnený zbor protipožiarnej ochrany. Sám panovník si dal postaviť obrovský palác, s mnohými pavilónmi, bazénmi a krásnymi záhradami. Dominovala mu 30 metrov vysoká socha Boha Hélia s cisárovou hlavou. Ten cisár sa volal Lucius Domitius, alebo Claudius Caesar Nero a v čase požiaru mal len 26 rokov, hoci už vládol takmer desaťročie.
Nero bol piatym a posledným cisárom Juliovsko – Claudiovskej dynastie. Narodil sa 15. decembra v roku 37, za vlády svojho strýka, cisára Caligulu. Do centra moci sa dostal, keď si jeho prastrýko cisár Claudius vzal za svoju v poradí už 4. manželku Nerónovu matku Agrippinu, ktorá bola zároveň aj dcérou Claudiovho brata Germanika. Agrippina ovládla starého Claudia tak, že vybavila sobáš svojho syna Nera s Claudiovou dcérou Octáviou. V októbri 54 dala Claudia otráviť a na trón dosadila Neróna, ktorý vtedy nemal ešte ani 17 rokov. To všetko sa stalo napriek tomu, že Claudius mal vlastného syna Britannika, ktorý bol jeho zákonným dedičom, ale v čase Claudiovej vraždy mal len 13 rokov.
Na začiatku vlády si Nero viedol dobre, ostatne bol pod dozorom svojej matky a aj svojho učiteľa a Agrippinho milenca, filozofa Senecu. Postupne sa však začal stavať na zadné. Začal sa venovať bujarým oslavám, popíjaniu vína a našiel si milenku, prepustenú otrokyňu Claudiu Acté. Medzi jeho najlepších priateľov patril bohém a básnik Petrónius a šľachtic Marcus Salvius Otho, ktorý bol o päť rokov od Nera starší a ten ho vnímal ako svoj vzor. Už vo februári v roku 55 nechal Nero otráviť svojho nevlastného brata Britannika, aby sa zbavil prípadnej konkurencie. Svoju manželku Octáviu poslal do vyhnanstva a neskôr ju nechal zavraždiť. Postupne sa začal odcudzovať i svojej matke Agrippine, v roku 59 ju obvinil z velezrady a dal ju popraviť. Onedlho potom sa oženil s Poppaeou Sabinou, ženou svojho priateľa Othóna, ktorého poslal do vyhnanstva.
Po týchto eskapádach začali obyvatelia Ríma Neróna nenávidieť. Ten sa prestal zaoberať vládnymi povinnosťami a začal sa venovať športu, hre na lýre, spevu a básnickej tvorbe. Začal verejne vystupovať a prirodzene všetky súťaže musel aj vyhrať. Situáciu ešte zhoršil požiar Ríma, po ktorom ho všetci začali obviňovať z toho, že požiar založil úmyselne, aby si mohol postaviť nový palác. To samozrejme nebola pravda, ale padli aj obvinenia, že na požiar sa so záujmom pozeral z neďalekej predmestskej vily, hral na lýre, tvoril verše o skaze Tróje a na tom už mohlo byt niečo pravdy. Niekedy v tejto dobe zomrela tehotná cisárovná Poppaea, podľa historika Suetonia ju údajne opitý Nero v záchvate hnevu kopol do brucha.
Cisárovná zomrela v roku 65 a v tom istom roku vzniklo sprisahanie voči Nerovi. Zúčastnili sa na ňom vojaci gardy, veľa senátorov, jazdcov i Nerónovi priatelia Lucanus a Petrónius, ba dokonca aj jeho učiteľ Seneca. Sprisahanie sa prezradilo a stovky patríciov zo senátorského, alebo jazdeckého stavu boli popravení. Popravený bol i konzul Vestinus a v roku 66 si vzal Nero jeho manželku Statíliu Messalinu za ženu (túžba po nej bola hlavnou príčinou konzulovej smrti). Statília bola Nerónovou treťou a poslednou manželkou. Niektorí cisároví bývalí priatelia dostali tú „milosť“, že im bolo dovolené spáchať samovraždu (Seneca v roku 65, Petrónius v roku 66 n.l.)
Aby odpútal pozornosť od seba, Nero obvinil zo zločinu podpaľačstva kresťanov a dal ich po tisíckach masakrovať, podhodiť divej zveri a upaľovať. Bolo to prvé veľké a masové prenasledovanie kresťanov. Vtedy zomreli i sv. Peter a Pavol, stalo sa tak v roku 66, alebo 67 n.l., krátko pred koncom Nerónovej vlády. Z tejto doby existuje i úplne prvá písomná zmienka o kresťanoch, zmienil sa o nich historik Tacitus vo svojich Letopisoch, niekedy v 90. rokoch 1. storočia.
Možno povedať, že v tejto dobe bol Nero už všeobecne nenávidený, hoci Rímska ríša si neviedla zle. Ekonomika a obchod fungovali, v provinciách bol kľud a stabilita a dane a obilie do mesta prúdili bez prekážok. Povstanie v Británii bolo rýchlo potlačené a na hraniciach s Partskou ríšou dochádzalo len k bežným šarvátkam. Akurát v roku 66 n.l. prišli správy o nepokojoch v provincii Judea, preto tam Nero poslal svojho osvedčeného generála Flávia Vespasiana.
Začiatkom roku 68 sa proti Nerovi vzbúril guvernér Gálie Julius Vindex. Jeho vzbura síce bola rýchlo potlačená, ale vzápätí došlo k ďalším vzburám a na počiatku júna 68 vyhlásil rímsky senát Neróna za nepriateľa štátu. Nero sa pokúsil utiecť, ale okolie Ríma už bolo hermeticky uzavreté a tak v malej predmestskej vile spáchal dňa 9.júna samovraždu. Na jeho vlastné želanie mu jeho prepustenec Epafroditus vrazil do krku dýku. Tesne pred smrťou údajne Nero povedal „Aký to umelec vo mne hynie“. Je evidentné, že svoje umenie si cenil viac ako cisárske postavenie. V čase jeho smrti boli pri ňom len 4 prepustenci. Jedným z nich bol mladý prepustený otrok Sporus. Nero ho dal pred dvomi rokmi vykastrovať a vzal si ho za „manželku“, pretože mu veľmi pripomínal Poppaeu Sabinu, jedinú ženu, ktorú zrejme naozaj miloval. Keď Nero zomrel, mal len 30 rokov.
Po jeho smrti sa rozhorela občianska vojna a do leta 69 zažil Rím vládu 3 cisárov, pričom dvaja z nich boli rýchlo zavraždení. Tretím bol bývalý Nerónov kamarát a bývalý manžel Poppaey, Otho. Vládol len tri mesiace a potom bol nútený spáchať samovraždu. V lete v roku 69 nastúpil na trón Vespasianus, prvý cisár Fláviovskej dynastie a dobyvateľ Judey. Do Ríma sa opäť vrátila stabilita a prosperita. V roku 79 bol otvorený najznámejší rímsky amfiteáter Koloseum, najvýznamnejšia pamiatka Fláviovskej éry. Vespasianus sa však toho už nedožil, vládu po ňom prevzal a Koloseum slávnostne otvoril jeho syn Titus, dobyvateľ Jeruzalema a ničiteľ židovského chrámu.
Flaviovská dynastia vládla 27 rokov. Po nej nastúpila dynastia Antóniovská a tá vládla až 96 rokov. To bolo obdobie najväčšieho rozmachu, veľkosti a slávy Ríma. Nasledovala predposledná dynastia Severovská (42 rokov) a práve tam sa už začal úpadok Rímskej ríše. Poslednou, piatou dynastiou boli Constantinovci, ktorí vládli od začiatku 4. stor. nášho letopočtu a po nich došlo k definitívnemu rozdeleniu ríše na západorímsku a východorímsku (Byzantskú) ríšu.
Na Nerónovom príklade je evidentné, že mladosť a absolútna moc k sebe nepasujú. Prvým relatívne mladým cisárom bol Nerónov strýko Caligula (brat jeho matky Agrippiny), ktorý nastúpil na trón ako 25 ročný, ale on bol evidentne úplne šialený. Domitianus bol tretí a posledný Flaviovský cisár, mladší brat Tita. Na cisársky post síce nastúpil ako 30 ročný, ale od svojich 18. rokov vystupoval ako princ a následník (Titus mal len dcéru Júliu) a už vtedy sa nevedel zmestiť do kože. Bol to krutý tyran a vrah. Ďalším z mladíkov na tróne bol 19 ročný Commodus, syn Marca Aurelia. To bola úplná katastrofa a chaos, viac sa venoval gladiátorským zápasom (do ktorých sa aktívne zapájal) ako vláde, pričom neexistuje väčší protiklad medzi otcom a synom. Všetci títo mladí cisári boli zavraždení, Caligulu zabila jeho vlastná garda, Domitiana dala zabiť manželka a Commoda milenka.
Veľkolepá história Ríma bola zároveň aj históriou utrpenia, skazy a smrti. Návštevníci večného mesta si dnes môžu na vlastné oči pozrieť originálne a pôvodné Nerónove sochy a získať predstavu o tom, ako tento krutý, ale už vo svojej dobe legendárny človek, posledný dedič a potomok Júlia Caesara a Augusta Octaviána vyzeral.
Miroslav Súkeník, Magdaléna Súkeníková
