Uvedomujem si, že žijeme neosobnú a plytkú dobu a som sklamaný z reakcií, ktoré často nie sú vecné, ani dokonca nie sú k veci. Táto neistá situácia otvorila stavidlá zlosti, hnevu a agresivity. Ako keby si ľudia nevedeli poradiť inak – svoju frustráciu prenášajú v hneve na iných. Spomínaná agresia sa prejavuje najmä preto, lebo ľudia zrejme nerozumejú sami sebe, nevedia, kto sú. Všetko, čo ide zvonku chápu ako osobný útok, na čokoľvek reagujú alergicky a agresívne. Je to znak obranného postoja, ktorý ale svedčí o vnútornej neistote. Jasne sme si uvedomili, že nemáme istoty vo vonkajšom prostredí, v materiálnych hodnotách, dokonca ani v zdraví nie! A preto sa prejavuje teraz to, že nemáme ani len základnú vnútornú istotu. Na tom participujú aj sociálne siete, ktoré sú často priestorom, kde ľudia, v dojme anonymity vymetajú všetku špinu z vlastného vnútra a často sú plné konšpirácií, pseudofaktov a balastov, na míle vzdialené od reality a vedeckých faktov. Nechali sme si život naplniť špinou – veď do neho natečie len to, čo dovolíme. Hlúposť akosi nechce vymrieť – ani naozaj v krízových situáciách. Potrebujeme si ublížiť čo najviac – vlastnou hlúposťou. K tomu všetkému neprispieva ani pandémia okolo COVIDU – 19. Aby však nevyznel môj komentár lacno a plocho, oslovil som môjho múdreho priateľa, publicistu či nevníma súčasnú pandémiu ako istý druh vojny. On mi napísal ako vždy veľmi duchaplnú odpoveď. V podstate áno, len namiesto diel sú informácie, namiesto bombardovania sociálne siete, a namiesto pušiek reklama. Vnímam to podobne. Vojny sa dnes často vedú vo virtuálnom priestore, v mediálnom priestore a negatívne emócie sa prenášajú aj do reality. Máme teda nádej v tejto neosobnej a plytkej dobe? Podľa môjho názoru, zušľachťovanie reziliencie je možné. Reziliencia je určitá odolnosť človeka, ktorý sa dokáže vyrovnávať s prekážkami a nepriaznivými podmienkami života. Je to naša schopnosť zvládať záťažové situácie, podávať optimálny výkon, konať v súlade so svojimi hodnotami a dosahovať vytýčené ciele.
