Slovensko je krajinou, kde nenormálne veci sú normálne a opačne. Ak odhliadneme od toho, že rozkrádanie tohto štátu v takej alebo onakej podobe ide prierezovo od ministra až po upratovačku na ministerstve, tak stav, že táto krajina ešte relatívne funguje znamená, že eurofondy sú akoby studňou bez dna.
Eurofondy samzrejme nie sú studňou bez dna, majú svoj zmysel a zasvätení vedia aj aký.
Eurofondy sú na Slovensku rozkrádané veľkou lyžicou a svojím spôsobom sa pri nich omúči každý, kto sa nejako okolo eurofondov motá.
Omúčili sa aj tí, ktorí sa motali okolo slovenskému predsedníctvu v EÚ a veciach s tým súvisiacich. O tom asi niet pochýb. Odhalili to „investigatívni novinári“ s jednou mladou slečnou a Gabom Šípošom z Transparency International.
Isteže, oslavy slovenskému predsedníctvu v EÚ sa dali urobiť aj lacnejšie. Aj svadbu dcéry napríklad môže otec vystrojiť lacno. Pozve hostí a a vyzve každého, aby si zaplatil obed sám. Na úrad otec neodvezie dcéru na Mercedese ale na Trabante a pod.. V princípe „kauzy Lajčák“ ide o to, že čiastka o ktorej sa bavíme je v porovnaní z rozkáradačkami a podvodmi v tomto štáte tak zanedbateľná, že je podivuhodné, prečo to títo „investigatívni novinári“ vôbec riešia.
Ak samozrejme celá kauza nie je hlbšia, lebo v blogu mladej dievčiny je spomenutá jedna kľučová veta, ktorú údajne povedal minister Lajčák:
„Povedal tiež, že bohužiaľ na Slovensku žijeme v istom nastavení, kde napríklad v IT sektore existujú kartely a rôzne zákulisné dohody, s ktorými bohužiaľ štát nevie nič robiť a musí sa im prispôsobiť.“
Práve touto vetou by sa mali „investigatívni novinári“ zaoberať. Predovšetkým v kontexte digitalizácie verejnej správy je projekt, na ktorom sa pracuje už viac ako desaťročie. Preinvestovalo sa vyše miliardy eur, mnohé však zostalo len na papieri.
Tu sa tak dostávam k povestnej plytkosti slovenských novinárov a určovaní priorít.
Ak má byť prioritou „investigatívnych novinárov“ kauza ministra Lajčáka ohľadom osláv slovenskému predsedníctvu v EÚ, ktoré sa reálne udiali (mohli byť drahšie, lacnejšie, krajšie, škaredšie ale reálne boli) a nie je kauzou rozkradnutie miliardy eur (30 miliárd) na digitalizáciu verejnej správy, na ktorej sa pracuje už viac ako desaťročie a stále nefunguje, tak potom vyvstáva niekoľko otázok.
Otázka primárna je určenie priorít pri riešení problémov (káuz a pod.)
Otázka sekundárna je, či slovenskí „investigatívni novinári“, teda väčšina z nich, nie sú len niečo ako „lipšicove stádo“ – ako ich nazval istý pán.
Ak totiž slovenskí „investigatívni novinári“ nie sú uplne plytkí a ide im skutočne o vec, v rámci svojich kapacít by mali riešiť prioritné problémy.
V opačnom prípade sú na úrovni slovenských policajtov, ktorí sú schopní vyriešiť akurát krádež horálky v potravinách. Na viac totiž poväčšinou nemajú.
Marian Zaboj
politický komentátor
