V nemocnici v Ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach som začal pracovať v roku 1982. Pracoval som v oblasti sociológie medicíny, sociálnej gerontológie , sociálnej rehabilitácie a thanatológie u onkologických pacientov.
Stále mám s tým prostredím kontakt cez svojich priateľov, skvelých lekárov. Už vtedy to bolo v zdravotníctve rôzne. Dosť to závisí od konkrétnych ľudí. No spoznával som aj systém. Bol som pri tom, keď sa zavádzali zdravotné poisťovne a vykazovanie výkonov. Systém, ktorý financuje zdravotníctvo, nemá vždy záujem, aby bolo ľudské a aby sa ľudia uzdravovali. Je to často biznis. Aj z toho dôvodu prichádza k odľudšteniu medicíny, založenej často na zisku, často bez hodnoty života, čo mňa osobne veľmi mrzí.
Celý systém zdravotníctva potrebuje zmeny a tie sa majú odvíjať od nejakého obrazu budúcnosti – zdravotníctvo je v prvom rade služba ľuďom a nie biznis. Odmietam systém ktorý je nastavený len na vytváranie profitu a nie spoločenského blaha.
Napríklad pripúšťať v zdravotnom poistení zisk, vnímam ako lúpež – od ľudí v núdzi. Ten zisk sa v zdravotníctve nemá odkiaľ zobrať. Len z toho, že pacienti (ako skupina) nedostanú od poisťovne preplatené všetko, čo odviedli ako poistné. Uznám prevádzkové náklady na infraštruktúru a mzdy. Ale zisk majiteľom? Je to úplne za nič .Presne toto je príklad, ako podnikanie kvôli zisku ničí spoločnosť. Možno by mi to až tak nevadilo, ak by sa väčšia časť tohoto zisku vrátila späť do nákupu a rozvoja tej ktorej spoločnosti ako aj na inovácie a nie na spomínané súkromné kontá majiteľov, resp. konateľov.
Ako hovorí môj priateľ, primár gynekológie: „Je neuveriteľné, ako sa niektorí lekári – a, žiaľ, ich je čoraz viac – orientujú len a len na zisk. Ešte sú schopní si aj vymýšľať indikácie k totálne zbytočným operáciám. Je to zahanbujúce pre náš stav, ktorý mal kedysi punc noblesy, vzdelania a humanity.“ Čo s tým? Myslím, že najskôr treba zo zdravotníctva vyhnať (doslova) biznis. Zdravotníctvo sa potom psychicky začne uzdravovať samo, lebo mám skúsenosť, že ľudia, čo robia v zdravotníctve, sú nadpriemerne orientovaní sociálne. Dnes im to biznismeni často kazia zvonku tlakom na zarábanie peňazí. Pouvažoval by som aj o návrate k niekdajšiemu zákonu o starostlivosti o zdravie ľudu. Vtedy boli všetky podniky spoluzodpovedné za zdravie ľudí, hlavne svojich zamestnancov. Toto by sa malo vrátiť.
Priveľmi malý dôraz sa kladie na prevenciu. Mnohým zamestnávateľom sa vypláca tlačiť ľudí až na hranicu možností aj na úkor zdravia. Pretože ak hovoríme o zdravotníctve, treba hovoriť najmä o zdraví. Súvisí to spolu totiž oveľa viac, ako zdravotníctvo a biznis.
Na záver by som rád zdôraznil , že čo sa týka zdravia, tak som presvedčený, že okrem traumatológie a naliehavých stavov (a ešte niekoľkých výnimiek) sa musí človek (jeho organizmus) uzdraviť sám a zdravotníctvo mu len môže vytvoriť optimálne podmienky. To by malo byť v centre toho redizajnu zdravotníctva.
Čo mne osobne v súčasnej medicíne chýba , je obyčajný ľudský prístup . Dokonca je taký vzácny, že je vlastne alternatívny.
Identifikujem sa s názorom, že je žiadúce obracať pacientov a klientov k sebe samým, aby chybu aj nápravu hľadali v sebe, nespoliehali sa len na západnú medicínu, ale ani na čínsku medicínu a ďalšie alternatívne smery. Skrátka, aby boli nezávislí a používali sedliacky rozum. Závislosť môže byť tak na liekoch, ako aj na liečiteľoch. To je potom od steny k stene.
Myslím, že presne tak by to malo fungovať aj v skutočnej demokracii. Ľudia by mali hľadať zdroje riešenia svojich problémov v sebe a svojom najbližšom okolí. Nevzdávať sa príliš svojej suverenity v prospech politikov a svojho zdravého rozumu v prospech médií.
