utorok , 7 júla 2020
Home / POLITIKA / SLOVÁCI ako SLUHOVIA. Spali s ich ženami a dcérami a oni mlčali…

SLOVÁCI ako SLUHOVIA. Spali s ich ženami a dcérami a oni mlčali…

“Avari chodievali zimovať do obydlí Slovanov. Do ich postelí si líhali aj s ich ženami a dcérami. Čo robili vtedy muži? Ustlali si v stajni a dívali sa až do jari inam,” píše Eva Borušovičová.

Stručný obsah zaujímavým myšlienok z článku s názvom: “Bez sebavedomia, bez vôle sa presadiť. Sú Slováci národ sluhov?” ako ho zverejnil denník SME prinášame čitateľom DENNÍKa POLITIKA v necenzúrovanom znení v rámci rubriky ZAUJÍMAVOSTI – VÝBER Z RÔZNYCH ZDROJOV BEZ CENZÚRY.

„A Slováci sa ako javia v tej mnohonárodnej spoločnosti? Máme niečo spoločné?“ spýtala som sa špecialistky na ľudské zdroje, ktorá práve rozprávala o svojich skúsenostiach v práci v obrovskej firme so zamestnancami z celého sveta.

„Slováci sú vzdelaní a schopní, ale submisívni,“ povedala. „Nikdy neprotestujú, neohradia sa, málokedy sa pýtajú. Bez sebavedomia. Bez vôle sa presadiť. Sme národ sluhov,“ povedala.

„Možno nám to zostalo z čias, keď to bola naša stratégia prežitia,“ zauvažovala som.

„Možno. Ale čo teraz? Aj teraz potrebujeme len poslúchať a nepýtať sa?“

Mala som na jazyku poznámku o tom, že nám možno práve poslušnosť umožnila bez reptania ísť domov a prečkať pandémiu, bolo mi však jasné, že to je len jeden hypotetický dôvod, prečo sme tak relatívne šťastne obišli a debata sa už aj tak stočila iným smerom.

Tá veta „Sme národ sluhov“ mi však zostala visieť v hlave ako vyprané tepláky zabudnuté na šnúre uprostred zimy. Nehýbalo sa to a ja som premýšľala, ako to zvesím.

Počúvam audioknihu Kód života, v ktorej jej autor Robert Plomin vysvetľuje zákonitosti genetiky a to, ako DNA určuje, kým sme. Uvažujem, čo všetko obyvateľstvo na našom území muselo urobiť, aby prežilo, malo možnosť odovzdať gény ďalej a určilo, akí sme.

Vo Fredegarovej kronike zo 7. storočia sa napríklad píše, ako chodievali Avari zimovať do obydlí Slovanov. Do ich postelí si líhali aj s ich ženami a dcérami. Čo robili vtedy muži? Ustlali si v stajni a dívali sa až do jari inam.

Potom naše krajiny plienili Mongoli aj Turci. Zachránili sa tí, ktorí sa vedeli včas ukryť v lesoch a močiaroch alebo sa im pošťastilo kolaborovať. Aké gény odovzdávali preživší svojim potomkom? Lásku k lesom, rýchle nohy a schopnosť pochytiť život zachraňujúce frázy v cudzom jazyku.

Premýšľam nad všetkými tými protihabsburskými povstaniami. Vznikli inde, v Sedmohradsku alebo v Poľsku, tadeto sa len prehnali, vojská nás vyjedli, vybývali, olúpili, pozabíjali.

A potom sú tu udalosti okolo meruôsmeho roku. Toľko odhodlania a tak rýchlo sa minulo, nechali sme sa podviesť a bolo, Štúr zomiera postrelený a bezdetný a všetci tí jeho pekní a múdri mládenci nevedia, ako a za čo by mali ďalej bojovať.

V ďalších rokoch sa to ambicióznejšie pomaďarčilo, to odvážnejšie sa vysťahovalo za prácou, ostali tu väčšinou len tí naši predkovia, ktorí sklopili zrak, obuli baganče, obliekli zástery, šli mlčky do roboty a mysleli si svoje.

Prečo sme vlastne nikdy – ako Poliaci – nevyšli na koňoch proti tankom?

Nemáme to v povahe.

No dobre, bolo tu Povstanie. Za to jeho hrdinom patrí vďaka. Tým, ktorí naozaj bojovali, väčšinou tam aj naozaj padli, boli popravení alebo zamrzli v tej nečakane krutej zime. Ak nestihli mať deti, zase toho génu odvahy ostalo v tejto krajine menej.

A potom päťdesiate roky, komunistické čistky, disidenti, normalizácia v sedemdesiatych rokoch, toľko nespravodlivosti a utrpenia zažila naša malá krajina a predsa, ak to porovnáme s Čechmi, s tými našimi bratmi, s ktorými sa vždy porovnávame a oni s nami, predsa len aj toho odporu tu bolo menej, aj tých politických väzňov, aj tá normalizácia bola miernejšia, lebo veď sa nebudeme ondieť, nebudeme vyskakovať, nejako to prečkáme.

A potom si spomeniem, čo mi rozprávala prababička. Keď mala dvanásť rokov, to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, všetky jej kamarátky odišli k niekomu do služby. Aj ona chcela. Rodičia ju vraj odhovárali, doma bolo síce veľa detí, ale rodina nebola odkázaná na to, aby museli ísť pracovať. Ale ona ich presviedčala, až kým ich nepresvedčila. A tak teda nastúpila ako pomocnica v domácnosti do bohatej židovskej rodiny.

„Boli na teba zlí?“ spýtala som sa ako dieťa poznačené povinným čítaním Čenkovej detí.

„Boli dobrí. Hlavne pani. Volala ma ‘naša malá’, všetko mi vysvetľovala, ak mi nechutilo, kázala pre mňa navariť také, čo som mala rada,“ povedala prababička. „Spomínam na nich v dobrom. Celý život som dávala kvety do vázy tak, ako som to videla v tej rodine. A tak ako u nich aj ja som potom s mojím mužom po večeroch čítala nahlas knihy.“

A ja si teda spomeniem na vôňu kvetov vo váze a večery, keď mi prababička čítala Deti kapitána Granta, a poďakujem tej neznámej panej za stopu vľúdnosti, ktorá pretrvala vyše storočia.

Rozhodnem sa opustiť tému sluhov a venovať sa ľuďom, ktorí prekročili hranice predurčenosti, hľadali šťastie, boli silní a sebavedomí. Napríklad mešťania, trebárs tí žilinskí, ktorí si už v 14. storočí dokázali vyrokovať s panovníkmi práva, ktoré im zabezpečovali slobodu a prosperitu.

Alebo Adam František Kollár, ktorý sa narodil v roku 1718 v Terchovej, ako mladík sa rozhádal s jezuitmi a potom sa stal najbližším poradcom cisárovnej Márie Terézie pre oblasť práva a školstva, písal knihy, editoval slovníky, založil časopis publikujúci vedecké objavy aj rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora inicioval štúdium slovanstva.

Alebo arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. Narodil sa ako poddaný, rodičov mu zavraždili Turci, ako dieťa pásol ošípané. Ujal sa ho zeman Juraj Selepčéni a spolu s arcibiskupom Pázmáňom mu umožnili vyštudovať. Stal sa z neho arcibiskup, diplomat, filozof, prezident Uhorskej kráľovskej kancelárie, grafik a rytec. Bol dôležitým vyjednávačom mieru s Turkami, svoj majetok použil na zakladanie škôl a kláštorov, v Trnave zriadil seminár.

Celý článok s názvom: Bez sebavedomia, bez vôle sa presadiť. Sú Slováci národ sluhov? je možné si prečítať TU 

Zaujímavé TIPY do DENNÍKa POLITIKA honorujeme v spolupráci s naším partnerom na  reklamné plochy a PR články čiastkou od 10 do 100 EUR.
DENNÍK POLITIKA vznikol ako projekt skupiny nezávislých novinárov a podnikateľov s cieľom zaplniť medzeru na mediálnom trhu a poskytovať správy v takej podobe, ako boli prijaté. V praxi to znamená, že prijatá správa sa nekomentuje (ak sa nejedná o komentár), ale sa podáva v tej podobe, ako bola získaná. Nechávame na čitateľovi, aby si vytvoril svoj vlastný názor. Správy necenzurujeme a necenzurujeme a ani nelimitujeme diskusiu. V tomto sme na európskom mediálnom trhu ako jediní, čo je tvrdenie, ktoré môžeme spoľahlivo dokázať. Veríme totiž, že sloboda slova je absolútna a nie relatívna, ako to je zakotvené v trestnom zákone takmer všetkých európskych krajín, vrátane Slovenska. Ak niekto zaručuje slobodu slova, ale obmedzuje ju tým, že tresce prejavy neznášanlivosti, útoky na inú rasu, náboženstvo, či etnickú skupinu – vlastne tú deklarovanú slobodu slova ruší. Kto totiž určuje ČO JE NEZNÁŠANLIVOSŤ a ČO JE ÚTOK NA INÚ ETNICKÚ SKUPINU? Zase len niekto konkrétny a robí to po línii svojich záujmov.Poskytujeme priestor KAŽDÉMU, každej politickej strane – a čitatelia si určite všimli, že v tomto nerobíme rozdiel. Môže niekoho nahnevať, že dávame priestor niekomu, kto kritizuje jeho postoje, ale na druhej strane dáme priestor aj na reakciu, či na vlastný príspevok. Doteraz sme ešte NIKOHO neodmietli.Vieme o tom, že náš denník nie je pre každého. Z tohto predpokladu sme aj vychádzali. Nie každý si chce myšlienky a správy utrieďovať sám. Sú ľudia, čo potrebujú spriaznenosť a pocit spolupatričnosti. DENNÍK POLITIKA je však pre týchto ľudí sklamaním. Poskytuje priestor pre každého a je jednak VÝBEROM informácií z celého sveta a na druhej strane FÓROM na vyjadrovanie pre čitateľov.Ak sa niekomu zdá, že informácie, ktoré uverejňujeme sú nepravdivé, zavádzajúce a zbytočne škandalózne – mimo realitu, na to máme jednu odpoveď: Môže sa stať aj to. Tak ako všade inde, aj my máme rôzne zdroje informácií, externých spolupracovníkov a chyba sa môže stať. Na druhej strane uverejňujeme informácie, ktoré neuverejní NIKTO a to preto, že má strach alebo sa snaží ich zamlčať.Čitatelia určite vedia o existencii WIKILEAKS. Jedná sa o sumár neuveriteľne znejúcich faktov a mnoho ľudí tieto informácie nikdy nevidelo. Môžu im veriť a nemusia, nič menej tieto informácie existujú a veľmi pravdepodobne sú aj pravdivé.Pravda zvykne bolieť najviac. To je fakt, s ktorým sme počítali pri tvorbe nášho denníka, ale práve v tomto sme sa rozhodli nespraviť ústupok a presadzovať nezávislé informovanie a slobodu slova.spracred.
Zdroj: TU

Poznámka

V rámci našej rubriky ZAUJÍMAVOSTI – VÝBER Z RÔZNYCH ZDROJOV BEZ CENZÚRY uverejňujeme aj články, blogy, komentáre a prispevky (alebo aj len ich časti) autorov/autoriek, ktorí vyjadrili akýmkoľvek právne relavantným spôsobom súhlas, prípadne aj nevyjadrili nesúhlas* s ich zverejnením na webportále  www.dennikpolitika.sk  v sekcii TU

Články, komentáre a prispevky autorov uverejnené v sekcii TU môžu ale aj nemusia zodpovedať názorom redaktorov/redaktoriek redakcie DENNÍKa POLITIKA ale považujeme ich za svojím spôsobom niečím zaujímavé a striktne sa riadime filozófiou, na základe ktorej webportál DENNÍK POLITIKA vznikol.

Na záver: 

Chcete nám pomôcť skvalitniť a zlepšiť DENNÍK POLITIKA? Chcete nám pomôcť informovať verejnosť NESTRANNE, SLOBODNE A NEZÁVISLE ešte lepšie?

Uvítame pomoc stálych prekladateľov (angličtina, francúzština, španielčina, ruština, nemčina, prípadne aj iné jazyky), tvorcov videí, grafikov, informačných analytikov, autorov článkov, programátorov, študentov žurnalistiky, novinárov, jazykových korektorov/korektorky, proste každého, kto chce nejakým rozumným spôsobom zlepšiť obsah DENNÍKA POLITIKA.

Kontinuálne hľadáme novinárov/spolupracovníkov schopných pracovať rýchlo a efektívne v období dnešnej rýchlej, modernej doby, vedia rôzne témy kombinatorický spájať s „politikou, resp. politikmi“ a najmä sú ochotní a odhodlaní korektne, vecne a objektívne komunikovať s POLITIKMI a ísť POLITIKOM/POLITIČKÁM NA TELO a až POD KOŽU.

V prípade záujmu o spoluprácu pošlite životopis a motivačný list na e-mail: redakcia@dennikpolitika.sk pod značkou: redaktor/spolupracovnik

Osobnostné predpoklady a zručnosti

– prax v printových alebo online médiách na podobnej pozícii je vítaná
– znalosti v oblasti medicíny, zdravia, duchovného životaa dobrá orientácia v dianí na politickej scéne sú nevyhnutné
– výborná znalosť slovenského jazyka a štylistiky
– minimálna komunikatívna znalosť anglického jazyka
– kreativita, flexibilita
– nestrannosť a objektivita
– komunikatívnosť
– samostatnosť
– schopnosť pracovať v časovom strese

Odmeňovanie:

Všetci naši redaktori/spolupracovníci pracujú pre dobrú vec zatiaľ na dobroveľnej báze bez nároku na honorár. V pripade, že sa podarí autorovi naozaj exkluzívny članok, ktorý má čitanost viac ako 20 000, vtedy môžu byť na základe rozhodnutia HLAVNÉHO PARTNERA honorovaní v zmysle vzájomnej dohody.

Redaktori a spolupracovníci zároveň môžu byť tiež ad hoc odmeňovaní špeciálnymi darmi v závislosti od okolností a dohôd s bártrovými partnermi DENNÍKA POLITIKA, napríklad formou KOŠICKÝCH DUKÁTOV a inými benefitmi (napr. poukážkami na športové potreby a podujatia, umelecké podujatia, stravovacími poukážkami, cestovnými poukážkami a pod.).

Ozvite sa nám na:

redakcia@dennikpolitika.sk

alebo na FB

v prípade, ak autor/autorka, vyjadrí nesúhlas na email: TIPYdoDENNIKA@dennikpolitika.sk   s TU uverejneným  jeho/jej článkom, komentárom, prispevkom (alebo aj len ich časti), ten bude bez zbytočného odkladu od obdržania takejto žiadosti odstránený.

Komentáre

Komentár

Pozrite sa tiež

VIEME PRVÍ: Matovič rozhodol, Kollár to prijal

Boris Kollár chystá dnes  o 8.00 h zásadné vyhlásenie, ktoré sa týka jeho diplomovej práce. …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *