Posledný vývoj súdnej kauzy okolo Kočnera a spol. a zverejnenie časti mobilno-mailovej komunikácie otvoril vážne otázky.
Je Slovensko štát, ktorý ovláda oligarchia a mafia ?
Kto ovláda súčasnú vládu, políciu, prokuratúru a súdy ?
Je slovenský parlament ozajstným parlamentom slovenských občanov, alebo parlamentom niekoho iného ?
A koho vlastne ?
Iste nechceme, aby zo Slovenska sa stala nejakou Sicíliou z posledných desaťročí 20. storočia. Ale naopak chceme, aby bolo Slovensko dobrým a spravodlivým domovom pre slovenský ľud. Preto musíme otvorene pomenovať pravdu pravdou, zlo zlom a nádej nádejou. Slovenský národ si zaslúži nielen rozhodné slova, ale hlavne rozhodné činy. Kto porušoval zákony a základné politické a morálne princípy musí verejne a urýchlene niesť plné dôsledky. Ak nie, následky v budúcnosti pocítime dvojnásobne.
Slovensko potrebuje zásadnú obrodu. A to nielen politickú, ale zároveň aj obrodu morálnu, spoločenskú a právnu.
Pred vyše sto rokmi nejaký Rasputin pomohol rozložiť cársku ríšu a dočasne paralyzoval celé Rusko. Ale nebol to len Rasputin. Nastalo systémové zlyhanie. Navyše vo vojnových časoch.
Dnes sme svedkami na Slovensku koalično-opozičnej demontáže politického a právneho systému. Netrvá to ani rok, ani dva. Veď nejakého Kočnera osobne pozná dnešná koalícia a dnešná opozícia bezmála dve desaťročia. On nie je príčinou, ale dôsledkom a symbolom zlyhania systému. Jeho pád urýchlila osobná túžba byť verejne obdivovanou celebritou zla. Ale o koľkých podobných oficiálne nevieme, i keď sú naďalej chránení súčasným politickým systémom. Kočnera a jemu podobných systémovo zrodilo korupčné prostredie, ktorému umožnil rozkvet minulý a dnešný politický establišment a tomu to umožnilo nastavenie politického a právneho systému. Ten sa už začal rúcať. Občania strácajú dôveru v politikov, v špičkových policajtov, prokurátorov, sudcov… Treba urýchlene zaviesť systémové opatrenia na oddelenie zrna od pliev. Nový systém, ktorý vždy uprednostní a odmení čestných a zametie s nečestnými. Verejná moc musí byť verejnou službou a nie osobným prospechom.
Má to všetko aktuálne politické dôsledky. Nielenže to politicky tlačí Fica a spol., a mnohých iných k politickej zemi. Pričom Fico bol pôvodne určitou nádejou Slovenska. Na svojej životnej osobno-politickej križovatke si medzi pracovitosťou a prepychom vybral prepych a medzi osudom štátnika a politika si ponechal len toho politika. Bol to jeho vlastný výber. Život aj ten politický ide však ďalej. Slovenská republika musí fungovať, ale po očistci nielen politickom, ale aj policajnom, prokurátorskom, či justičnom. Pokiaľ to neurobíme, tak na to doplatíme všetci. Budeme len nejakou krajin(k)ou a nie plnohodnotným štátom, ktorý patrí len svojim občanom. Je to na nás.
Ale oligarchia nesmie vlastniť a zásadne ovplyvňovať média. Aj tomu sa da legislatívne zabrániť a nastoliť skutočnú slobodu prejavu a mediálnu slobodu. Hranicou tu musí byť objektivita, pravdivosť a názorová rôznosť.
Mafia na Slovensku musí skončiť, tak ako predčasom skončila jej sicílska sestra. Leopoldov, Ilava nebudú len kultúrne pamiatky. Je potrebné pripraviť ústavný zákon umožňujúci urýchlene pozastaviť výkon verejných funkcii, vrátane politických, verejno-bezpečnostných či justično-prokurátorskych tým osobám, ktorým sa preukáže spolupráca (a kontakty) s mafiami. Politické strany a hlavne jej politickí predstavitelia musia politicky podliehať prezumpcii viny i keď občan bude naďalej všeobecne právne chránený prezumpciou neviny. Osobitným ústavným zákonom treba vytvoriť osobitný vyšetrovací výbor parlamentu s mimoriadnymi právomocami.
Mimoriadna situácia si žiada aj všestranné – mimoriadne opatrenia. Je neprijateľné, aby profesná nezávislosť fakticky znamenala nezávislosť na práve a spravodlivosti. Právny štát nemá byť doménou privilegovaných a záujmov mocných, ale obyčajných občanov.
Ako sa hovorí, že všetko sa dá, ale musíme úprimne chcieť zlepšiť stav Slovenska. Kto hovorí, že sa to nedá, tak asi nebude skutočným priateľom Slovenska a jeho budúcnosti. Ak urýchlená obroda politického systému nenastane. Čo potom ? Prídu ďalšie krízy, nespokojnosť verejnosti narastie a evolučný prístup možno nahradí oveľa radikálnejšie riešenia. V Rusku pred vyše sto rokmi Rasputina nahradil Lenin. Kto nastúpi po Kočnerovcoch a ich politických ochrancoch ? Nenastúpia po budúcich parlamentných voľbách len „staro-nové“ politické figúrky a nahradia tie dnešné, bez zmeny systému. Nezmenia sa len mená politikov a názvy politických strán. Ak politický systém bude naďalej chrániť mafie, čo možno očakávať. Budeme sa čoraz hlbšie prepadať ako bezmocní a bez pomoci do bažín mocných. Alebo príde druhá nežná revolúcia alebo niečo radikálnejšie ? Možno menej nežné. Zdá sa, že niekto slovenskej spoločnosti ukradol revolúciu a nesplnené nádeje z roku 1989. V lepšom (a pravdupovediac v menej radikálnom) prípade bude potrebné položiť nové ústavno-právne základy slovenskej štátnosti. Nakoniec aj Francúzsko malo niekoľko republík. Bude nutné vo väčšej miere využívať formy priamej demokracie, vrátane inštitútu záväzných referend. A poslanec parlamentu musí každodenne cítiť tlak svojich konkrétnych voličov zo svojho konkrétneho volebného obvodu. Možno nakoniec z anonymnej NR SR vznikne raz skutočná Slovenská národná rada.
Suverenita Slovenskej republiky musí byť obnovená a občania slobodne a suverénne majú rozhodovať o svojich zástupcov.
Ak vo Veľkej Británii môžu dnes voliči odvolať na základe petície svojho poslanca, prečo by to nemohlo byť aj na Slovensku. Odvolateľnosť ako Damoklov meč záruky demokracie a ochrany práva a spravodlivosti musí visieť nad verejnými činiteľmi, prokurátormi, sudcami a podobne.
A hlavne treba priviesť skutočne nových politikov, bez rozdielu názorov, veku, či ideologického presvedčenia. Ich jedinou úlohou a základným kritériom je služba občanom a nie služba sebe, strane, oligarchii a mafiám.
Ak to nezvládneme teraz, tak nás naše deti a vnuci budú preklínať. A to nechceme. Tak sa podľa toho musíme dnes správať a hlavne konať.
Verejnosť tu nie je pre politikov, ale naopak. Politici majú poslednú šancu získať si akú takú dôveru. Dnes hrozí celková strata dôvery nielen politikom, ale celému – súčasnému politickému systému. Oslava okrúhleho výročia nežnej revolúcie z roku 1989 môže byť skutočnou oslavou, len ak jej odkaz sa premietne do reality dnešného politického systému. Inak budeme svedkami 17.11.2019 len nejakého jej formálno-manifestačného pripomenutia bez väzby na skutočné korene. zmysel a dôvody revolúcie z roku 1989.
Záverečná otázka môže znieť: Kto občanom ukradol nežnú revolúciu ?
Odpoveď znie: Oligarchia a mafie. A dodajme. Politici to umožnili. Samotní politici neboli služobníkmi občanov, ale služobníkmi oligarchie a mafii. Dúfajme, že nie všetci. A tak sme tam, kde sme. Tak konečne otvorene pomenujme spoločenské zlo a jeho príčiny. A hlavne reálne konajme proti spoločenskému zlu a vráťme dôveru občanom, ktorí majú byť vždy na prvom mieste.
Bruno Čanády
