sobota , 24 august 2019
Home / POLITIKA / Skúmal KALIŇÁKove účty v BANKe. Dostal 3 roky. PREČÍTAJte si celý ROZSUDOK súdu

Skúmal KALIŇÁKove účty v BANKe. Dostal 3 roky. PREČÍTAJte si celý ROZSUDOK súdu

Asistent saskárskeho poslanca Jozefa Rajtára Filip Rybanič je pre nazeranie do bankových účtov exministra vnútra Roberta Kaliňáka vinný z ohrozenia bankového tajomstva.

Písali sme o tom aj TU

 

Keďže medzi verejnosťou sa o tomto odsúdení F. Rybaniča živo diskutuje, rozhodol sa predseda senátu súdu, ktorý asistenta odsúdil rozsudok zverejniť.

Ako uvádza doktor Šamko na stránke TU, „zve­rej­ňu­je­ predmetný rozsudok pre neus­tá­ly zá­ujem ve­rejnos­ti a mé­dií o je­ho zne­nie“ a čitateľom DENNÍKa POLITIKA ho prinášame v úpnom znení nižšie:

 sp.zn. 4To/52/2019

                                Roz­su­dok v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Vla­di­mí­ra Buch­val­da, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, stí­ha­né­ho pre zlo­čin oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 25.jú­na 2019 tak­to

r o z h o d o l :

        

  1. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), e) Tr. por. zru­šu­je sa roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018 v ce­lom roz­sa­hu.
  1. Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­ný

Fi­lip Ry­ba­nič, nar…….., by­tom ……

                                                         je vin­ný, že

v Bra­tis­la­ve dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až do 19.49h v po­boč­ke Tat­ra ban­ky a.s. na­chá­dza­jú­cej sa v pries­to­roch OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve na Pa­nón­skej ces­te č. 16, ako za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. za­ra­de­ný na pra­cov­nej po­zí­cii bu­si­ness po­rad­ca, v ča­se ply­nu­tia je­ho vý­po­ved­nej le­ho­ty zo za­mes­tna­nia v ban­ke a sú­čas­nom vý­ko­ne pra­cov­nej čin­nos­ti asis­ten­ta pos­lan­ca Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, bez op­ráv­ne­nia a aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du, na pra­cov­nom po­čí­ta­či pros­tred­níc­tvom zneu­ži­tia prih­la­so­va­cie­ho hes­la do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE, na­hlia­dol do sta­vu ban­ko­vé­ho úč­tu, kto­ré­ho ma­ji­te­ľom bol vte­daj­ší Mi­nis­ter vnút­ra SR JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák a nás­led­ne vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie zob­ra­zu­jú­ce po­hy­by na ban­ko­vom úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, kto­ré si vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by, pri­čom iš­lo kon­krét­ne o tri pri­ja­té plat­by a to v su­me 140.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s., v su­me 70.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s. a v su­me 50.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s., pri­čom tak ko­nal s cie­ľom pos­kyt­núť tie­to in­for­má­cie po­chá­dza­jú­ce z ban­ko­vé­ho úč­tu mé­diám, t. j. oso­bám, kto­ré ne­ma­jú op­ráv­ne­nie nak­la­dať s údaj­mi tvo­ria­ci­mi ban­ko­vé ta­jom­stvo, čo sa na­po­kon aj sta­lo a úda­je o uve­de­ných plat­bách na ban­ko­vom úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra pos­ky­tol re­dak­tor­ke z ča­so­pi­su Trend a tak­to ko­nal na­priek svo­jej ve­do­mos­ti o tom, že in­for­má­cie o sta­voch na úč­toch klien­tov ban­ky tvo­ria pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva s tým, že neop­ráv­ne­né po­ze­ra­nie ban­ko­vých úč­tov klien­tov ban­ky je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny ako aj  na­priek svo­jej ve­do­mos­ti o tom, že ako za­mes­tna­nec ban­ky je po­vin­ný za­cho­vá­vať, ochra­ňo­vať a dodr­žia­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo ako aj osob­né úda­je klien­tov ban­ky, o čom bol opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný zo stra­ny ban­ky,

Loading…

                                                             te­da

– vy­zve­dal ban­ko­vé ta­jom­stvo v úmys­le prez­ra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be a čin spá­chal po­ru­še­ním dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z je­ho za­mes­tna­nia,

             čím spá­chal

zlo­čin oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

                                        Za to sa od­su­dzu­je

 

pod­ľa § 264 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 (tri) ro­ky.

Pod­ľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s pou­ka­zom na § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­kla­dá a uk­la­dá sa pro­bač­ný doh­ľad nad sprá­va­ním ob­ža­lo­va­né­ho s ur­če­ním skú­šob­nej do­by vo vý­me­re 1 (je­den) rok.

Pod­ľa § 51 ods. 4 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu pri­ka­zu­je v prie­be­hu skú­šob­nej do­by pí­som­ne spra­co­vať, v roz­sa­hu mi­ni­mál­ne 30 nor­mos­trán, vlas­tnú ana­lý­zu le­gis­la­tí­vy re­gu­lu­jú­cu ob­lasť ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a nak­la­da­nia s osob­ný­mi údaj­mi v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a od­ov­zdať ju pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi.

Pod­ľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu uk­la­dá trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť za­cho­vá­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo na do­bu 3 (tri) ro­ky.

                                                 O d ô v o d n e n i e

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018 bol ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 ako za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s., so síd­lom na Ho­džo­vom ná­mes­tí č. 3 v Bra­tis­la­ve, za­ra­de­ný na pra­cov­nej po­zí­cii bu­si­ness po­rad­cu, dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až 19.49h v Bra­tis­la­ve v po­boč­ke tej­to ban­ky na­chá­dza­jú­cej sa v pries­to­roch OC Da­nu­bia, Pa­nón­ska ces­ta č. 16, v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 91 od­sek 1 zá­ko­na č. 483/2001 Z. z. o ban­kách a zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov, pod­ľa kto­ré­ho úda­je chrá­ne­né ban­ko­vým ta­jom­stvom mô­že ban­ka pos­kyt­núť tre­tím oso­bám len s pred­chá­dza­jú­cim súh­la­som dot­knu­té­ho klien­ta ale­bo na pí­som­ný po­kyn na úče­ly a za pod­mie­nok uve­de­ných v tom­to súh­la­se ale­bo po­ky­ne, bez aké­ho­koľ­vek práv­ne­ho dô­vo­du a bez op­ráv­ne­nia vy­plý­va­jú­ce­ho z je­ho pra­cov­né­ho pos­ta­ve­nia v rám­ci pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke neop­ráv­ne­ným naz­re­tím do po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu ob­sa­hu­jú­ce­ho ban­ko­vé úda­je klien­ta vy­zve­dal ban­ko­vým ta­jom­stvom chrá­ne­né úda­je oso­by – klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a tie­to úda­je nás­led­ne za­zna­me­nal ta­kým spô­so­bom, že vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie sta­vu po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu v mo­men­te zob­ra­ze­nia tých­to úda­jov (tzv. screen­shoo­ty) a nás­led­ne ich vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by, kto­ré pos­ky­tol tre­tej oso­be.

 Za to mu bol pod­ľa § 264 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky, kto­ré­ho vý­kon bol pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 5 ro­kov s pro­bač­ným doh­ľa­dom. Zá­ro­veň ok­res­ný súd pod­ľa § 51 ods. 4 písm. e) Tr. zák. ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť spo­čí­va­jú­cu v prí­ka­ze ve­rej­ne sa os­pra­vedl­niť poš­ko­de­né­mu JUDr. Ró­ber­to­vi Ka­li­ňá­ko­vi. Pod­ľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť dodr­žia­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo v tr­va­ní 5 ro­kov.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič.

 Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič od­ôvod­nil od­vo­la­nie oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. V od­vo­la­ní na­mie­ta, že je­ho ná­miet­ka za­uja­tos­ti po­da­ná v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ne­bo­la omeš­ka­ná a ani sa ne­tý­ka­la vý­hrad­ne pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du. V prí­pa­de, ak by sa­mo­sud­ky­ňa ná­miet­ku za­uja­tos­ti ozna­či­la za ones­ko­re­ne po­da­nú, nez­ba­vu­je ju tá­to sku­toč­nosť, v zmys­le us­tá­le­nej praxe, po­vin­nos­ti za­obe­rať sa ob­sa­hom ná­miet­ky v rám­ci me­ri­tór­ne­ho roz­ho­do­va­nia a dek­la­ro­vať svo­ju nes­tran­nosť, te­da za­ujať pos­toj k to­mu, pre­čo v po­lo­že­nej otáz­ke sved­ko­vi Mgr. P M už kon­šta­to­va­la, že ob­ža­lo­va­ný pre­ze­ral účet poš­ko­de­né­ho a tie­to in­for­má­cie pos­ky­tol inej oso­be. Pred­met­ná sku­toč­nosť ma­la byť eš­te len pred­me­tom do­ka­zo­va­nia a hod­no­te­nia sú­du. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý pred­lo­žil ako príl­ohu k od­vo­la­niu. V uve­de­nom vý­zna­me však súd pr­vé­ho stup­ňa neuvie­dol ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a ani v na­pad­nu­tom roz­sud­ku žiad­ne dô­vo­dy pre svoj pos­tup pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. v dôs­led­ku čo­ho je pod­ľa je­ho ná­zo­ru roz­hod­nu­tie v tom­to roz­sa­hu nep­res­kú­ma­teľ­né.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa sa tak­tiež pred roz­hod­nu­tím vo ve­ci sa­mej a ani v na­pad­nu­tom roz­sud­ku ne­vys­po­ria­dal so sku­toč­nos­ťou, že po­kiaľ na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa­mo­sud­ky­ňa uz­ne­se­ním roz­hod­la o od­ro­če­ní ter­mí­nu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia za sú­čas­né­ho opat­re­nia o vy­ko­na­ní vý­slu­chu sved­kov Ing. M K a Ing. M B, tak v nás­led­nom prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ich ne­vy­po­ču­la a ani neuvied­la dô­vo­dy, pre kto­ré ich vý­sluch ma­la zá­ujem vy­ko­nať a nás­led­ne ne­vy­ko­na­la. Na­ria­de­nie vý­slu­chu tých­to sved­kov v ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­pa­dol ob­haj­ca pre­dov­šet­kým z poh­ľa­du dô­vo­dov, pre kto­ré sa­mo­sud­ky­ňa vy­ko­na­nie ich vý­slu­chu na­ča­so­va­la až po pre­čí­ta­ní je­ho vý­po­ve­de v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Ob­ha­jo­ba ar­gu­men­to­va­la, že po­kiaľ by mal súd pr­vé­ho stup­ňa reál­ny a nes­tran­ný zá­ujem o zis­te­nie zá­kon­nos­ti pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, tak by da­ných sved­kov vy­po­ču­la v ča­so­vom pred­sti­hu pred pre­čí­ta­ním je­ho vý­slu­chu. Zá­ro­veň v da­nom štá­diu ne­mo­hol súd ob­jek­tív­ne oča­ká­vať od vý­slu­chu prís­luš­ní­kov PZ potvr­de­nie roz­po­ru ich pos­tu­pu so zá­ko­nom, na­koľ­ko v ta­kom prí­pa­de by sa vy­sta­vi­li sa­mi tres­tné­mu stí­ha­niu.

 Na­priek od­ro­če­niu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia vo via­ce­rých ter­mí­noch, sa súd dôs­led­ne ne­ria­dil us­ta­no­ve­ním § 277 ods. 5 Tr. por. a pri pok­ra­čo­va­ní v od­ro­če­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní ani v jed­nom z ter­mí­nov neo­boz­ná­mi­la sa­mo­sud­ky­ňa pod­stat­ný ob­sah do­te­raj­šie­ho po­jed­ná­va­nia. Sa­mos­tat­nú pro­ces­nú pre­káž­ku pred­sta­vu­je ab­sen­cia úpl­né­ho zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v ter­mí­ne dňa 10.05.2018, kde ab­sen­tu­je zvu­ko­vá sto­pa za­chy­tá­va­jú­ca opat­re­nie o spô­so­be vy­ho­to­ve­nia zá­pis­ni­ce, zis­te­nie spl­ne­nia pod­mie­nok na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, zis­te­nie prí­tom­nos­ti osôb, vy­hlá­se­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 249 ods. 3, 4 Tr. por. o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti vrá­ta­ne vy­po­ču­tia pro­ces­ných strán, tak ako to ob­li­ga­tór­ne na­ria­ďu­je us­ta­no­ve­nie § 249 ods. 4 Tr. por., pri­čom bez spl­ne­nia tých­to pod­mie­nok nie je spl­ne­ná pod­mien­ka zá­kon­né­ho vy­ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia.

 Vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti pri­tom nie je za­lo­že­né ani na návr­hu, či vy­po­ču­tí poš­ko­de­né­ho, kto­rý ako oso­ba op­ráv­ne­ná mo­hol dať súh­las na zve­rej­ne­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, av­šak na ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ne­bol riad­ne pred­vo­la­ný, ale len upo­ve­do­me­ný, v dôs­led­ku čo­ho ne­bo­lo mož­né zís­kať je­ho vy­jad­re­nie k otáz­ke vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti. Z pred­lo­že­ných lis­tín ako aj príl­oh k ná­miet­ke za­uja­tos­ti vplý­va všeo­bec­ne zná­ma sku­toč­nosť v po­do­be roz­sia­hlo me­dia­li­zo­va­nej in­for­má­cie, kto­rou sám poš­ko­de­ný zve­rej­nil vý­pis zo svo­jich úč­tov, res­pek­tí­ve ich pod­stat­nú časť, kde zá­ro­veň pos­ky­tol ča­so­vo a ob­sa­ho­vo roz­siah­le sta­no­vis­ko k ob­chod­ným a úve­ro­vým vzťa­hom ako aj ban­ko­vým pre­vo­dom. Pred­met­ná sku­toč­nosť v po­do­be zve­rej­ne­nia ob­sa­hu vý­pi­sov z úč­tu sa­mot­ným poš­ko­de­ným ma­la byť vza­tá do úva­hy pred sa­mot­ným roz­hod­nu­tím o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti a v cel­ko­vom kon­texte prak­tic­ky vy­lu­ču­je dô­vod­nosť vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti. Je zrej­mé, že ok­res­ný súd ne­mal ob­jek­tív­ny zá­ujem na po­sú­de­ní nut­nos­ti vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti, prí­pad­ne jej vy­lú­če­nie v čo naj­niž­šej mie­re a ani zis­te­ní ná­zo­ru pro­ces­ných strán ich vý­slu­chom.

 V rám­ci hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia dňa 25.09.2016 ob­haj­ca na­mie­tal, že pro­ku­rá­tor ako rov­no­cen­ná pro­ces­ná stra­na, for­mu­lo­val svoj návrh na vy­ko­na­nie dô­ka­zov v ob­ža­lo­be nep­res­ne a neur­či­to, na­koľ­ko navr­hol len oboz­ná­miť ob­sah spi­su. Ob­haj­ca vy­zval pro­ku­ra­tú­ru, aby svoj návrh spres­ni­la, čo však pro­ku­rá­tor od­mie­tol vy­ko­nať. Ok­res­ný súd na­priek to­mu pris­tú­pil k oboz­na­mo­va­niu lis­tín, kto­ré sa­mo­sud­ky­ňa po­va­žo­va­la za re­le­van­tné. Ob­haj­ca na­mie­tal, že lis­ti­ny nie je mož­né oboz­ná­miť, ale je pot­reb­né ich pre­čí­tať v roz­sa­hu pod­ľa návr­hu pro­ces­ných strán, súd bliž­šie bez ďal­šie­ho pok­ra­čo­val oboz­ná­me­ním náz­vu lis­tín tvo­ria­cich ob­sah spi­su, av­šak bez to­ho, aby pre­čí­tal roz­ho­du­jú­ci ob­sah lis­ti­ny. Ok­res­ný súd pri­tom ne­vy­ko­nal ako dô­kaz uz­ne­se­nie in­špek­čnej služ­by a ani uz­ne­se­nie pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III, prí­kaz na pre­hliad­ku iných pries­to­rov, prí­kaz na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky, kto­ré sa ma­li vy­ko­nať ako lis­tin­né dô­ka­zy.

 Nep­res­kú­ma­teľ­ným sa ja­ví byť za­miet­nu­tie dô­ka­zov navr­ho­va­ných ob­ha­jo­bou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 25.09.2019, na­koľ­ko od­ôvod­ne­nie je pau­šál­ne v zmys­le ich nad­by­toč­nos­ti, pri­čom sa ne­zao­be­rá oso­bit­ne navr­hnu­tý­mi dô­kaz­mi, z kto­rých kaž­dý sle­du­je od­liš­ný cieľ. Sa­mot­né vy­spo­ria­da­nie sa s pod­ne­tom ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý ozná­mil ban­ke neob­vyk­lú ban­ko­vú in­for­má­ciu má vý­znam aj na po­sú­de­nie kri­té­rií, kto­ré sta­no­vil ESLP v roz­hod­nu­tí Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku.

 Súd tak­tiež nes­práv­ne za­mie­tol ob­ža­lo­va­né­ho dô­kaz­ný návrh na dopl­ne­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. 9/2017, kto­rým by bo­lo mož­né za sú­čin­nos­ti Tat­ra ban­ky a.s. preu­ká­zať ale­bo vy­vrá­tiť skut­ko­vú okol­nosť, či ob­ža­lo­va­ný sku­toč­ne na­hlia­dol na účet poš­ko­de­né­ho a v akom ča­se. Z roz­hod­nu­tia C.B. pro­ti Ra­kús­ku vy­plý­va prá­vo na rov­nosť strán v prís­tu­pe k znal­com. Ok­res­ný súd ne­mal dô­vod neu­mož­niť ob­ža­lo­va­né­mu do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu pros­tred­níc­tvom svo­jich znal­cov, al­ter­na­tív­ne prib­ra­tím ob­jek­tív­nych a na ve­ci ne­zú­čas­tne­ných znal­cov. Po­kiaľ súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal z dô­ka­zov pred­lo­že­ných za­in­te­re­so­va­nou stra­nou, kon­krét­ne Tat­ra ban­kou a.s., neu­mož­nil zna­lec­kej or­ga­ni­zá­cii prib­ra­tej do ko­na­nia z ob­ža­lo­va­né­ho stra­ny do­kon­čiť zna­lec­ké skú­ma­nie v ce­lom po­ža­do­va­nom roz­sa­hu a spo­chyb­niť ver­ziu ob­ža­lo­by, cel­kom evi­den­tne zvý­hod­nil ob­ža­lo­bu na je­ho úkor. Je pri­tom dô­le­ži­té, že Tat­ra ban­ka a.s. nep­red­lo­ži­la di­gi­tál­ny dô­kaz, kto­rý by spĺňal pred­pok­la­dy ob­jek­tív­nej ve­ri­fi­ká­cie a pres­kú­ma­teľ­nos­ti, ale od­vo­la­la sa na inter­né šet­re­nie, kto­ré­ho zá­ve­ry pred­lo­ži­la v pí­som­nej a nie elek­tro­nic­kej po­do­be spo­ľah­li­vé­ho di­gi­tál­ne­ho dô­ka­zu.

 Ok­res­ný súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku kon­šta­tu­je, že Smer­ni­ca EÚ č. 2012/13/EÚ bo­la do slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku prev­za­tá zá­ko­nom č. 174/2015 Z.z. a pre­to nie je na­mies­te do­vo­lá­vať sa práv z vy­ššie uve­de­nej smer­ni­ce, tak pri­po­mí­na, že v prí­pa­de kaž­dej smer­ni­ce sú člen­ské štá­ty po­vin­né preb­rať smer­ni­cu a up­lat­ňo­vať pred­pi­sy vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v sú­la­de so smer­ni­cou. V ob­las­ti uve­de­nej smer­ni­ce sa po­doz­ri­vým ale­bo ob­vi­ne­ným oso­bám pos­ky­tu­jú prá­va bez sta­no­ve­nia auto­nóm­nych de­fi­ní­cií tých­to poj­mov. Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že vnút­roš­tát­ne prá­vo vy­chá­dza z for­mál­ne­ho poj­mu ob­vi­ne­nia, čím de fac­to umož­ňu­je OČTK for­mál­ne od­dia­liť priz­na­nie uve­de­né­ho pos­ta­ve­nia kon­krét­ne­mu sub­jek­tu, na­priek ma­te­riál­ne­mu po­doz­re­niu sme­ru­jú­ce­mu pro­ti je­ho oso­be. Prá­ve v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho je zrej­mé, že mu prís­luš­ní­ci PZ od­ob­ra­li na je­ho pra­co­vis­ku te­le­fón, kam po ne­ho priš­li, pri­ká­za­li mu vziať si všet­ky ve­ci a v aute iš­li s ním, čo sú ne­po­chyb­ne znám­ky ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, t. j. za­dr­ža­nia. Sa­mot­ný fakt, že prís­luš­ní­ci PZ obiš­li vnút­roš­tát­ne us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku a for­mál­ne ob­ža­lo­va­né­mu nep­riz­na­li pos­ta­ve­nie za­dr­ža­né­ho, ne­vyv­ra­cia fakt, že bol pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v da­nom ča­se po­doz­ri­vý. Prá­vo na pos­ky­to­va­nie dos­ta­toč­ných in­for­má­cií o ob­vi­ne­ní pria­mo sú­vi­sí s prá­vom na efek­tív­ny vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu, čo­mu zod­po­ve­dá po­vin­nosť prís­luš­né­ho or­gá­nu od­ôvod­niť ne­pos­kyt­nu­tie po­ža­do­va­ných in­for­má­cií. Do­dá­va, že ok­res­ný súd nep­red­lo­žil dos­ta­toč­né dô­vo­dy pre kto­ré nep­red­lo­žil pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku, av­šak ani sa ne­vys­lo­vil pro­ti po­lo­že­niu pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky v navr­ho­va­nom zne­ní, pri­čom sa od­vo­lal len na sku­toč­nosť, že až od­vo­la­cia in­štan­cia je tá, kto­rá má po­vin­nosť v prí­pa­doch pot­re­by vý­kla­du prá­va Európ­skej únie pre­ru­šiť ko­na­nie za úče­lom po­da­nia pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky.

 Je ná­zo­ru, že ob­ža­lo­ba neunies­la dô­kaz­né bre­me­no a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí nep­reu­ká­za­la, že ob­ža­lo­va­ný na­hlia­dol na účet poš­ko­de­né­ho, ani že by si z úč­tu vy­ho­to­vil tzv. screen­shot do svoj­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu. Na­vy­še, z od­bor­né­ho vy­jad­re­nia vy­plý­va, že v te­le­fó­ne ob­ža­lo­va­né­ho ne­naš­li tzv. screen­sho­ty zo sta­vu úč­tu poš­ko­de­né­ho, pri­čom po­kiaľ sa ma­li náj­sť iné, inej oso­by, tak tá­to skut­ko­vá ver­zia nie je ob­siah­nu­tá v ob­ža­lo­be. Rov­na­ko tak tvr­de­nie o vy­zra­de­ní ur­či­tej in­for­má­cie, kto­rá tvo­rí ob­sah ban­ko­vé­ho ta­jom­stva inej neop­ráv­ne­nej oso­be, nie je pod­lo­že­né pria­mym dô­ka­zom. Sa­mot­né stret­nu­tie s pa­ni M uve­de­nú skut­ko­vú ver­ziu ob­ža­lo­by ne­potvr­dzu­je v ta­kej is­to­te, aby bo­li vy­lú­če­né iné lo­gic­ké dô­vo­dy stret­nu­tia. Z poh­ľa­du ob­ža­lo­va­né­ho, bez to­ho, aby ob­ža­lo­ba kon­šta­to­va­la ur­či­tú in­for­má­ciu, kto­rú sa mal doz­ve­dieť ne­mô­že byť us­tá­le­ná spo­ji­tosť s in­for­má­ciou, kto­rú ma­la mať k dis­po­zí­cii pa­ni Ma­ka­ro­vá, keď­že ne­bu­de mož­né skú­mať, či ju ma­la k dis­po­zí­cii a ak áno, či ju ne­moh­la mať z iné­ho zdro­ja.

 Trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý mu bol ulo­že­ný po­va­žu­je za nep­ri­me­ra­ný a po­vin­nosť os­pra­vedl­niť sa ve­rej­ne poš­ko­de­né­mu je tak neur­či­tá, že nie je mož­né ex an­te ur­čiť, či ur­či­tý pre­jav z je­ho stra­ny bu­de ex post sú­dom hod­no­te­ný ako spl­ne­nie ulo­že­nej pod­mien­ky. Súd neš­pe­ci­fi­ko­val po­jem ve­rej­ne, ani zne­nie os­pra­vedl­ne­nia a to ani ana­lo­gic­ky ci­vil­né­mu ná­ro­ku na ochra­nu osob­nos­ti.

 Svoj prí­pad chá­pe ob­ža­lo­va­ný ako mož­nosť nas­ta­ve­nia pra­vi­diel do bu­dúc­nos­ti. Té­ma whis­tleb­lowerov je na pô­de EÚ ak­tuál­na, čo dek­la­ru­je od­po­ru­če­nie Európ­ske­ho parla­men­tu z mar­ca 2015, aby člen­ské štá­ty nas­ta­vi­li le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá na ich ochra­nu. Uve­de­ná té­ma je však šir­šia ako ju po­jal ok­res­ný súd, pre­dov­šet­kým keď uvá­ži otáz­ky osob­nej, vec­nej a fun­kčnej pô­sob­nos­ti. Osob­nej vo vý­zna­me ko­ho sa tý­ka, te­da či len za­mes­tnan­cov ale­bo aj živ­nos­tní­kov, vec­nej v zmys­le akú ob­lasť pok­rý­va, či len ozna­mo­va­nie tres­tných či­nov ale­bo aj pries­tup­kov a fun­kčnej z hľa­dis­ka prob­le­ma­ti­ky inter­né­ho a exter­né­ho ozna­mo­va­nia. Po­va­žu­je za nes­por­né, že zá­kon č. 307/2014 Z.z. ne­pok­rý­va uve­de­nú té­mu a ochra­nu whis­tleb­lowerov v ce­lej uve­de­nej šír­ke.

 Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie, al­ter­na­tív­ne, aby pred roz­hod­nu­tím vo ve­ci sa­mej pre­ru­šil tres­tné ko­na­nie za úče­lom pred­lo­že­nia pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky na roz­hod­nu­tie Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie v zne­ní, kto­ré je špe­ci­fi­ko­va­né v od­vo­la­ní.

 Ob­ža­lo­va­ný pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu pred­lo­žil aj pí­som­né dopl­ne­nie dô­vo­dov od­vo­la­nia. V dopl­ne­ní dô­vo­dov od­vo­la­nia uvá­dza, že dňa 16.04.2019 schvá­li Európ­sky parla­ment pred­lo­že­ný fi­nál­ny návrh Smer­ni­ce o ochra­ne osôb nah­la­su­jú­cich po­ru­še­nia prá­va únie, kto­rý bol pred­lo­že­ný ko­mi­siou dňa 23.04.2018. Pou­ka­zu­je na jed­not­li­vé člán­ky pred­met­nej smer­ni­ce, pri­čom s pou­ka­zom na jej zne­nie je ná­zo­ru, že je vo zvý­še­nej mie­re od­ôvod­ne­ná po­žia­dav­ka na po­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky, kto­rú vznie­sol. Ob­ža­lo­va­ný pre­to pre­for­mu­lo­val návrh pre­ju­di­ciál­nych otá­zok, na kto­rý by mal od­po­ve­dať Súd­ny dvor EÚ a to aj s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nia vy­ššie uve­de­nej Smer­ni­ce.

 Kraj­ský súd vy­ko­nal vo ve­ci ve­rej­né za­sad­nu­tie za prí­tom­nos­ti pro­ces­ných strán, pri­čom pod­ľa § 295 ods. 2 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 269 Tr. por. dopl­nil do­ka­zo­va­nie o čí­ta­nie pod­stat­né­ho ob­sa­hu lis­tin­ných dô­ka­zov, pri­čom zo spi­su ve­de­né­ho vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča bo­li pre­čí­ta­né zá­pis­ni­ca o tres­tnom ozná­me­ní, zoz­nam prez­re­tých úč­tov, vý­stup z do­chádz­ko­vé­ho sys­té­mu ban­ky a vý­stup z in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky pra­cov­ná zmlu­va ob­ža­lo­va­né­ho z ban­ky, do­ho­da o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti, do­ho­dy o zme­ne pra­cov­nej zmlu­vy, pou­če­nia o po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, nah­lá­se­nie po­doz­ri­vej ope­rá­cie, emai­lo­vá ko­mu­ni­ká­cia me­dzi MV SR a re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend, od­bor­né vy­jad­re­nie, prí­kaz na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov, zá­pis­ni­ca o vy­ko­na­ní pre­hliad­ky a pou­če­nia, prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku, zá­pis­ni­ca o vy­ko­na­ní do­mo­vej pre­hliad­ky, zá­pis­ni­ca o vy­da­ní ve­ci, vý­po­veď z pra­cov­né­ho po­me­ru, sprá­va o vý­sled­ku inter­né­ho šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. a ak­tuál­ny od­pis z re­gis­tra tres­tov na ob­ža­lo­va­né­ho (č. l. 1253). Z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su Úra­du in­špek­čnej služ­by sp. zn. SKIS – 292/OISZ – V – 2016 kraj­ský súd na ve­rej­nom za­sad­nu­tí oboz­ná­mil tres­tné ozná­me­nie po­da­né Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom, pred­vo­la­nie Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako sved­ka, vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (bo­li čí­ta­né iba úda­je kto vy­po­ve­dal, ke­dy za­čal vý­sluch a ke­dy skon­čil, ne­bol čí­ta­ný sa ob­sah tej­to vý­po­ve­de), pred­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho, vý­sluch ob­vi­ne­né­ho zo dňa 10.06.2016 (bo­li čí­ta­né iba úda­je kto vy­po­ve­dal, ke­dy za­čal vý­sluch a ke­dy skon­čil, ne­bol čí­ta­ný ob­sah tej­to vý­po­ve­de), uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí tres­tné­ho ozná­me­nia a uz­ne­se­nie pro­ku­rá­tor­ky Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III.

 Pro­ces­né stra­ny ne­ma­li žiad­ne pri­po­mien­ky k oboz­ná­me­ným lis­tin­ným dô­ka­zom a ne­ma­li ani žiad­ne návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia.

 Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. Ma­rek Pa­ra v ko­neč­nom návr­hu uvie­dol, že sa pridr­žia­va pí­som­ne po­da­né­ho od­vo­la­nia, ako aj je­ho dopl­ne­nia. Za­stá­va ná­zor, že pos­tup po­lí­cie v úvo­de vy­šet­ro­va­nia bol ne­zá­kon­ný a tým pá­dom bol ne­zá­kon­ný aj pr­vý vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho, ako aj zvyš­né dô­ka­zy, ako pre­hliad­ka mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til ok­res­né­mu sú­du na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie. Al­ter­na­tív­ne, aby súd vy­ho­vel je­ho návr­hu a pred­lo­žil vec Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie. V prí­pa­de, ak by súd dos­pel k zá­ve­ru o ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov navr­hol, aby po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku bol ob­ža­lo­va­ný os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by.

 Pro­ku­rá­tor kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry navr­hol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­miet­nuť pod­ľa § 319 Tr. por.

 Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič ne­vyu­žil svo­je prá­vo ko­neč­né­ho návr­hu s tým, že ne­má čo uviesť.

 Kraj­ský súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým ob­ža­lo­va­ný po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, dopl­nil do­ka­zo­va­nie na ve­rej­nom za­sad­nu­tí a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča je čias­toč­ne dô­vod­né.

 Pod­ľa § 321 ods.1 písm. b) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. c) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak vznik­nú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti skut­ko­vých zis­te­ní na­pad­nu­tých vý­ro­kov, na kto­rých ob­jas­ne­nie tre­ba dô­ka­zy opa­ko­vať ale­bo vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy.

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. e) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak je ulo­že­ný trest nep­ri­me­ra­ný.

 Pod­ľa § 322 ods.3 Tr. por. ve­ta pr­vá od­vo­la­cí súd roz­hod­ne sám roz­sud­kom vo ve­ci, ak mož­no no­vé roz­hod­nu­tie uro­biť na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku správ­ne zis­te­ný, ale­bo dopl­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi pred od­vo­la­cím sú­dom.

 K vý­ro­ku o vi­ne

 Od­vo­la­cí súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ok­res­ný súd za­lo­žil od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča aj na je­ho vý­po­ve­di v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rú vy­ko­nal eš­te po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia dňa 10.06.2016 a kto­rá bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná.

 Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ná dňa 10.06.2016, je ne­zá­kon­ným dô­ka­zom, na­koľ­ko spô­sob ko­na­nia po­lí­cie vo­či, v tom ča­se zjav­ne po­doz­ri­vé­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, je nut­né ozna­čiť za roz­por­ný s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 4 Tr. por.

 Pod­ľa § 119 ods. 4 Tr. por. dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia sa nes­mie pou­žiť v ko­na­ní ok­rem prí­pa­du, keď sa pou­ži­je ako dô­kaz pro­ti oso­be, kto­rá ta­ké do­nú­te­nie ale­bo hroz­bu do­nú­te­nia pou­ži­la.

 Dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho­to do­nú­te­nia je ab­so­lút­ne neú­čin­ný, t. j. ta­kú­to va­du nie je mož­né od­strá­niť a v tres­tnom ko­na­ní ho zá­sad­ne nie je mož­né vy­užiť. Ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz je pri­tom ne­pou­ži­teľ­ný bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, či sved­čí v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a ne­zá­le­ží ani na tom, či bol vy­hľa­da­ný, za­bez­pe­če­ný a vy­ko­na­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo bol vy­hľa­da­ný a navr­hnu­tý na vy­ko­na­nie niek­to­rou pro­ces­nou stra­nou. Ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz je tak­tiež ne­pou­ži­teľ­ný bez oh­ľa­du na to, v kto­rej fá­ze je­ho zís­ka­va­nia doš­lo k ne­zá­kon­né­mu do­nú­te­niu ale­bo hroz­be do­nú­te­nia, te­da či sa tak sta­lo pri vy­hľa­dá­va­ní dô­ka­zu, pri je­ho za­bez­pe­čo­va­ní ale­bo pri je­ho vy­ko­ná­va­ní.

 Do­nú­te­nie ako aj hroz­bu chá­pe Trest­ný po­ria­dok ako dve rov­no­cen­né sku­toč­nos­ti. Tie­to poj­my však bliž­šie ne­de­fi­nu­je. Je však ne­po­chyb­né, že pod­sta­ta obid­voch poj­mov sa do­tý­ka otáz­ky slo­bo­dy a nes­lo­bo­dy ľud­skej vô­le. Do­nú­te­ním sa v náu­ke tra­dič­ne ro­zu­mie pre­ko­na­nie váž­ne mie­ne­né­ho od­po­ru. Ne­zá­kon­né do­nú­te­nie mô­že mať akú­koľ­vek po­do­bu, spra­vid­la pôj­de o ná­si­lie fy­zic­ké, ale nie sú vy­lú­če­né aj iné, v dneš­nej do­be čas­tej­šie uží­va­né, for­my nát­la­ku na vô­ľu oso­by, ako je kla­ma­nie oso­by, vy­vo­lá­va­nie jej omy­lu (nap­rík­lad, že má pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a nie po­doz­ri­vé­ho a ne­má sa pre­to čo­ho obá­vať), vy­sta­ve­niu oso­by ne­ľud­ským pod­mien­kam, úna­ve (nap­rík­lad nie­koľ­ko ho­dín tr­va­jú­ce fak­tic­ké ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy člo­ve­ka zo stra­ny po­lí­cie, kto­rá s ním vy­ko­ná­va rôz­ne pro­ces­né úko­ny a „tla­čí“ ho do ďal­ších, kto­ré sú vy­ko­ná­va­né nap­rík­lad aj v no­ci) a po­dob­ne.

 Pre­ja­vy us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 4 Tr. por. tak do­pa­da­jú aj na iné, me­nej zá­važ­né for­my ne­do­vo­le­né­ho nát­la­ku na vô­ľu člo­ve­ka. Po­jem do­nú­te­nie ale­bo hroz­by je nut­né chá­pať v šir­šom kon­texte, kto­rý za­hŕňa rôz­ne for­my nát­la­ku na vô­ľu dot­knu­tej oso­by. Ako do­nú­te­nie je mož­né vní­mať (a zhod­ný zá­ver vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry, nap­rík­lad R 38/1968, roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSSR zo dňa 09.04.1968, sp. zn. 7 Tz 11/68) tiež len oby­čaj­né opa­ko­va­nie vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (a je bez vý­zna­mu, že pred­tým bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná oso­ba vy­po­čú­va­ná ako sve­dok), po­kiaľ k ne­mu do­chá­dza iba z to­ho dô­vo­du, aby bo­lo za­bez­pe­če­né je­ho priz­na­nie (uve­de­né zá­ve­ry oh­ľad­ne de­fi­no­va­nia ne­zá­kon­né­ho do­nú­te­nia mož­no vy­vo­diť aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, nap­rík­lad Za­ora­lo­vá, P.: Pro­ces­ní pou­ži­tel­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní a je­jí me­ze. Pra­ha: Le­ges, 2018).

 Sku­toč­nosť, či iš­lo o ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz, v da­nom prí­pa­de ne­zá­kon­ne vy­nú­te­nú vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho zo stra­ny po­lí­cie us­ku­toč­ne­nú dňa 10.06.2016 je nut­né vy­vo­dzo­vať z ce­lej pos­tup­nos­ti kro­kov po­lí­cie, kto­ré bo­li reali­zo­va­né bez­pros­tred­ne pred jej vy­ko­na­ním, pre­to­že až vo svo­jom súhr­ne pos­ky­tu­jú tie­to kro­ky po­lí­cie uce­le­ný ob­raz o ne­poc­ti­vom (pod­vod­nom) ko­na­ní po­lí­cie vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi na za­čiat­ku ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

 Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, Sek­cie in­špek­čnej služ­by, Bra­tis­la­va sp. zn. SKIS – 292/OISZ – V – 2016, kto­ré­ho pod­stat­ný ob­sah bol pre­čí­ta­ný na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v rám­ci dopĺňa­nia do­ka­zo­va­nia, vy­plý­va, že dňa 09.06.2016 bo­lo pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci po­doz­re­nia zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho a te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de, kto­rý sa tý­kal to­ho, že za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. si dňa 01.06.2016 pre­ze­ral ban­ko­vé úda­je klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka s úmys­lom vy­zra­diť ban­ko­vé úda­je neop­ráv­ne­ným oso­bám.

 K za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je nut­né do­dať, že mu pred­chá­dza­lo tres­tné ozná­me­nie Tat­ra ban­ky a.s., z ob­sa­hu kto­ré­ho vy­plý­va­li nie­len sku­toč­nos­ti pre­miet­nu­té do skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia, ale aj to, že zo spá­chania tam uve­de­né­ho skut­ku je dô­vod­ne po­doz­ri­vý prá­ve a len Fi­lip Ry­ba­nič. Po­lí­cia te­da už dňa 09.06.2016 dis­po­no­va­la uce­le­nou pred­sta­vou o tom, ako mal byť trest­ný čin spá­cha­ný ako aj tým, kto je hlav­ným (je­di­ným) po­doz­ri­vým z je­ho spá­chania. To­mu po­lí­cia aj po­dria­di­la svoj ďal­ší pos­tup, keď dňa 10.06.2016 si za­bez­pe­či­la, ok­rem iné­ho, aj prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku u Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj prí­kaz na pre­hliad­ku je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a vy­ko­na­nie tých­to pro­ces­ných úko­nov nap­lá­no­va­la v spo­je­ní aj s vý­sluch­mi Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj za­bez­pe­če­ním je­ho prí­tom­nos­ti na po­lí­cii po­čas ce­lej do­by ich reali­zá­cie.

 Dňa 10.06.2016 bol Fi­lip Ry­ba­nič pred­vo­la­ný na vý­sluch, pri­čom na pred­vo­la­ní bol ozna­če­ný ako sve­dok a pod­ľa pred­vo­la­nia ma­lo ísť o vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Vý­sluch sa mal us­ku­toč­niť o 15.00h. Pred­vo­la­nie na vý­sluch ne­bo­lo Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi do­ru­čo­va­né poš­tou, ale bo­lo mu osob­ne pria­mo do pries­to­rov ban­ky do­ru­če­né dvo­mi prís­luš­ník­mi PZ o 14.00 h (ho­di­nu pred plá­no­va­ným vý­slu­chom) s tým, že Fi­lip Ry­ba­nič od­išiel na po­lí­ciu na vý­sluch po­tom ako mu bo­lo do­ru­če­né pred­vo­la­nie a to v sprie­vo­de po­li­caj­tov.

 Ok­rem do­ru­če­nia pred­vo­la­nia po­li­caj­ti spí­sa­li pria­mo v ban­ke dňa 10.06.2016 o 14.00h s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom aj zá­pis­ni­cu o vy­da­ní ve­ci, v zmys­le kto­rej bol vy­zva­ný, aby vy­dal súk­rom­ný mo­bil­ný te­le­fón ako aj pra­cov­ný mo­bil­ný te­le­fón, čo Fi­lip Ry­ba­nič pod­ľa zá­pis­ni­ce aj uro­bil. Pred­met­ný úkon bol ukon­če­ný o 14.35h (ne­ce­lú pol ho­di­nu pred plá­no­va­ným vý­slu­chom).

 Zo zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič bol dňa 10.06.2016 o 16.00 h vy­po­ču­tý na po­lí­cii v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pri­čom je­ho vý­sluch skon­čil o 17.50 h. Po­kiaľ po­lí­cia uvá­dza­la, že od­klad vý­slu­chu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča z 15.00 h na 16.00 h zna­me­nal to, že Fi­lip Ry­ba­nič mo­hol z po­lí­cie od­ísť, tak to­to tvr­de­nie je ťaž­ko uve­ri­teľ­né, na­koľ­ko cie­ľom ko­na­nia po­lí­cie bo­lo aj vy­ko­na­nie pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča, kto­rá eš­te v tom ča­se ne­bo­la zreali­zo­va­ná a ak by Fi­lip Ry­ba­nič z po­lí­cie od­išiel, cel­kom ur­či­te by tak uro­bil na svo­jom mo­to­ro­vom vo­zid­le.

 Fak­tic­ky bez­pros­tred­ne po vy­ko­na­ní vý­slu­chu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka bo­lo dňa 10.06.2016 o 18.40h prik­ro­če­né k pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­ré­ho vlas­tní­kom a uží­va­te­ľom bol Fi­lip Ry­ba­nič s tým, že pre­hliad­ka bo­la vy­ko­na­ná v prí­tom­nos­ti Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a bo­la skon­če­ná dňa 10.06.2016 o 20.15h. Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať a zo­pa­ko­vať, že už pred uve­de­ným pro­ces­ným úko­nom dis­po­no­va­la po­lí­cia prí­ka­zom vy­šet­ro­va­te­ľa na pre­hliad­ku so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra.

 Pos­tup po­lí­cie, kto­rá pred­vo­la­la a fak­tic­ky aj pred­vied­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na vý­sluch, kto­rý sa mal vy­ko­nať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a to aj na­priek to­mu, že v tom ča­se bol je­di­ným po­doz­ri­vým zo spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku je nut­né ozna­čiť za evi­den­tne ne­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie, kto­rá úče­lo­vo obiš­la us­ta­no­ve­nia o za­dr­ža­nom po­doz­ri­vom tak, že Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­po­ču­la ako sved­ka a je­ho za­dr­ža­nie ako po­doz­ri­vé­ho obiš­la tak, že ho ob­me­dzi­la na osob­nej slo­bo­de fak­tic­ky už v ban­ke pri po­li­caj­nom do­ru­čo­va­ní pred­vo­la­nia na vý­sluch (kde ten­to fak­tic­ký pos­tup po­lí­cia vy­dá­va­la za do­ru­če­nie pred­vo­la­nia sved­ka a nás­led­ne po­žia­da­nie, aby sa sve­dok dob­ro­voľ­ne v ich sprie­vo­de a vo svo­jom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré po­lí­cia plá­no­va­la preh­ľa­dať dos­ta­vil na vý­sluch) s tým, že to­to fak­tic­ké ob­me­dzenie na osob­nej slo­bo­de nás­led­ne pok­ra­čo­va­lo aj na po­lí­cii.

 Kraj­ský súd opa­ku­je, že ta­ké­to pro­ces­né pos­tu­py po­lí­cie sú nep­ri­ja­teľ­né a sú v roz­po­re so zá­ko­nom. Zjav­ne po­doz­ri­vú oso­bu ne­mož­no vy­po­čú­vať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, a ak sa tak aj sta­ne a nás­led­ne je ta­kej­to oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie, je sve­dec­ká vý­po­veď už ob­vi­ne­nej oso­by v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná, nie je mož­né z nej vy­chá­dzať. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že Trest­ný po­ria­dok a ani Trest­ný zá­kon sí­ce ne­de­fi­nu­jú po­jem „sve­dok“, z ob­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 127 ods. 1 TP sa však vo všeo­bec­nos­ti (teóriou, ale aj praxou) vy­vo­dzu­je, že sve­dok je fy­zic­ká oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa. Sved­kom te­da ne­mô­že byť po­doz­ri­vý. Sve­dok mu­sí byť pre­to vždy oso­bou od­liš­nou od pá­cha­te­ľa (k poj­mu sve­dok poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol. Tres­tní řád. Ko­men­tář. 2. vy­dá­ní. Pra­ha : C. H.  Beck, 1997, s. 484 a nasl., Po­lák, P. Sve­dok v tres­tnom ko­na­ní. Pra­ha : Euro­kó­dex, 2011, s. 90 a nasl.).

To­to kon­šta­to­va­nie je lo­gic­ké a vy­chá­dza zo zá­sa­dy, že nik­to ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci. Vlas­tnou tres­tnou ve­cou sa tu ro­zu­mie spá­chanie tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom, pri­čom je bez vý­zna­mu, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú ve­do­mosť o tej­to tres­tnej čin­nos­ti a o jej pá­cha­te­ľo­vi, te­da či je im pá­cha­teľ zná­my ale­bo nez­ná­my, prí­pad­ne či už as­poň ve­dú tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­te­ľa, resp. o nej za­tiaľ žiad­ne in­for­má­cie ne­ma­jú. Dôs­led­kom tej­to zá­sa­dy je po­tom aj to, že vý­po­veď oso­by, kto­rá na­priek to­mu, že je sa­ma pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, bo­la or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tá na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka (a je bez vý­zna­mu, či sa tak sta­lo pre­to, že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní chcel, aby sa ta­ká­to oso­ba us­ved­či­la zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sve­dec­kou vý­po­ve­ďou, resp. vô­bec ne­mal ve­do­mosť, že by moh­lo ísť o po­doz­ri­vú oso­bu), je v ďal­šom ko­na­ní (a to tak v príp­rav­nom ko­na­ní, ako aj v ko­na­ní pred sú­dom) ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ná a ne­ma­la by sa ani na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se (k uve­de­né­mu poz­ri pri­me­ra­ne aj ju­di­ka­tú­ru, nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 5 Tz 27/2004).

Na­po­kon, aj z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho je nep­ri­ja­teľ­né, aby jed­na a tá is­tá oso­ba ma­la v jed­nom a tom is­tom ko­na­ní dve od­liš­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia, a to naj­skôr pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a nes­kôr aj pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Ak te­da je naj­skôr ur­či­tá oso­ba vy­po­ču­tá ako sve­dok a nes­kôr je tej­to oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie, nie je mož­né ta­kú­to oso­bu ďa­lej po­va­žo­vať za sved­ka (a to ani do mi­nu­los­ti, t. j. vy­chá­dza sa z to­ho, že ta­ká­to oso­ba nik­dy ne­bo­la sved­kom, a to ani vte­dy, keď vy­po­ve­da­la na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka), a ako už bo­lo uve­de­né, jej vý­po­veď, kto­rú uro­bi­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, nie je mož­né v ďal­šom ko­na­ní pou­žiť (ta­ká­to vý­po­veď je ab­so­lút­ne neú­čin­ným dô­ka­zom).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že fy­zic­ká oso­ba sa nes­tá­va sved­kom len pre­to, že ju or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­je na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka a pou­čí o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka. Vý­sluch sved­ka je len pro­ces­ný in­šti­tút (dô­kaz­ný pros­trie­dok) up­ra­ve­ný Tres­tným po­riad­kom, no po­jem „sve­dok“ má svoj vlast­ný auto­nóm­ny hmot­nop­ráv­ny vý­znam. Ale­bo po­ve­da­né inak, z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ne­mož­no nik­dy pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu po­va­žo­vať za sved­ka vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, a to ani vte­dy nie, ak bol vy­po­ču­tý or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka.

Na­priek to­mu, že po­doz­ri­vá oso­ba má prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ak by si moh­la pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie, je ne­vyh­nut­né od­miet­nuť ta­ké prak­ti­ky po­lí­cie, keď evi­den­tne po­doz­ri­vú oso­bu nú­ti vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka s tým, že pou­če­nie sved­ka uve­de­né v štan­dar­dnej zá­pis­ni­ci o vý­po­ve­di sved­ka je ta­ké dl­hé a nep­reh­ľad­né, že tak­mer vy­lu­ču­je mož­nosť, aby ta­ká­to po­doz­ri­vá oso­ba (nez­na­lá tres­tné­ho prá­va) ve­de­la zhod­no­tiť, či to, čo vy­po­vie, jej mô­že, ale­bo ne­mô­že pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie. Pou­če­nie sved­ka o mož­nos­ti od­oprieť vý­po­veď tak čas­to za­nik­ne pri os­tat­ných dl­hých ďal­ších pou­če­niach sved­ka. Je v zá­sa­de vždy nep­ri­ja­teľ­né (nep­rí­pus­tné) vy­po­čú­vať po­doz­ri­vé oso­by (pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé oso­by) v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, a to za kaž­dých okol­nos­tí, pri­čom nie je roz­ho­du­jú­ci ob­sah po­da­ných in­for­má­cií.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (vo ve­ci Saun­ders pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, roz­su­dok z ro­ku 1996) k po­ru­še­niu prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu uvie­dol, že nie je roz­ho­du­jú­ce, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na zá­kla­de ne­do­vo­le­né­ho do­nú­te­nia zís­ka­li in­for­má­cie, kto­ré sku­toč­ne na pr­vý poh­ľad pris­pie­va­jú k ob­vi­ne­niu ale­bo us­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho. Sve­dec­tvo zís­ka­né pod do­nú­te­ním, kto­ré sa na pr­vý poh­ľad nez­dá byť ob­vi­ňu­jú­ce, ako mô­žu byť rôz­ne vy­svet­le­nia ale­bo oby­čaj­né in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa skut­ko­vých otá­zok, mô­žu byť to­tiž nes­kôr pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní na pod­po­ru ob­ža­lo­by, resp. za úče­lom spo­chyb­ne­nia iných vy­jad­re­ní ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo dô­ka­zov, kto­ré pred­lo­žil po­čas pro­ce­su, ale­bo pod­ko­pa­nia je­ho dô­ve­ry­hod­nos­ti. To, že sve­dec­ká vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná, je ne­pou­ži­teľ­ná v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia, a to aj pre sa­mot­né ob­vi­ne­nie, mož­no vy­vo­diť aj z iných roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (napr. Za­ichen­ko pro­ti Rus­ku, roz­su­dok z 2010). Ten uvie­dol, že prob­lém z hľa­dis­ka do­nú­te­nia k vý­po­ve­di mô­že nas­tať aj vte­dy, ak to, čo dot­knu­tá oso­ba vy­po­ve­da­la, nie je na pr­vý poh­ľad se­baob­vi­ňu­jú­ci vý­rok, ak čo­koľ­vek, čo uve­die, jej nás­led­ne mô­že byť pred­lo­že­né s cie­ľom spo­chyb­niť jej dô­ve­ry­hod­nosť.

Sku­toč­nosť, že oso­by, kto­ré sú pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé, sa v žiad­nom prí­pa­de ne­ma­jú vy­po­čú­vať ako sved­ko­via, a to aj na­priek to­mu, že ma­jú prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ak by si tak moh­li spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia, uz­ná­va­la aj star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra (nap­rík­lad Mat­hern, V. Do­ka­zo­va­nie v čes­kos­lo­ven­skom tres­tnom pro­ce­se. In Ob­zor. 1984).

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že pos­tup po­lí­cie, kto­rá fak­tic­ky pred­vied­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na vý­sluch sved­ka, ho­ci bol vo ve­ci zjav­ne po­doz­ri­vou oso­bou, bol neak­cep­to­va­teľ­ný a sa­mot­ný vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný dňa 10.06.2019 v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka je nut­né ozna­čiť za ab­so­lút­ne ne­zá­kon­ný dô­kaz. K to­mu­to zá­ve­ru na­po­kon dos­pel aj pro­ku­rá­tor eš­te v príp­rav­nom ko­na­ní, keď správ­ne na­ria­dil vy­ňať zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ten­to ne­zá­kon­ný pro­ces­ný úkon.

Na roz­diel od pro­ku­rá­to­ra a sú­du pr­vé­ho stup­ňa je však kraj­ský súd ná­zo­ru, že pos­tih­nu­tý ne­zá­kon­nos­ťou je aj nás­led­ný vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný už v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho.

V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že Fi­lip Ry­ba­nič sa fak­tic­ky od dňa 10.06.2016 od 14.00 h na­chá­dzal kon­ti­nuál­ne v dis­po­zí­cii po­lí­cie (v pos­ta­ve­ní, kto­ré bo­lo ob­dob­né za­dr­ža­niu), pri­čom s ním bo­li vy­ko­ná­va­né pro­ces­né úko­ny ako so zjav­ne za­dr­ža­ným po­doz­ri­vým a nie so sved­kom (do­ru­če­nie pred­vo­la­nia na vý­sluch osob­ne po­li­caj­tmi, dos­ta­ve­nie sa na vý­sluch na po­lí­ciu v sprie­vo­de po­li­caj­tov aj so svo­jim mo­to­ro­vým vo­zid­lom, na kto­ré už bol vy­da­ný prí­kaz na pre­hliad­ku, zreali­zo­va­nie vý­slu­chu) s tým, že až nás­led­ne mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a do­ru­če­né pred­vo­la­nie na vý­sluch v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rý sa mal us­ku­toč­niť dňa 10.06.2016 o 22.30h.

 Vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho za­čal dňa 10.06.2016 o 22.45 h a skon­čil dňa 11.06.2016 o 01.45 h. Nás­led­ne bo­la eš­te v prí­tom­nos­ti Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča zreali­zo­va­ná do­mo­vá pre­hliad­ka a to dňa 11.06.2016 o 02.15h, kto­rá sa skon­či­la dňa 11.06.2016 o 03.15h. Prí­ka­zom na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky po­lí­cia dis­po­no­va­la od dňa 10.06.2016.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič sa kon­ti­nuál­ne na­chá­dzal v dis­po­zí­cii po­lí­cie (fak­tic­kom za­dr­ža­ní) od dňa 10.06.2016 od 14.00 h do dňa 11.06.2016 do 03.15h, t. j. viac ako 13 ho­dín a bo­li s ním reali­zo­va­né via­ce­ré pro­ces­né úko­ny.

 Po­lí­cia po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­ma­la žiad­ny dô­vod na to, aby vý­sluch už ob­vi­ne­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­la ih­neď po je­ho ob­vi­ne­ní a to v noč­ných ho­di­nách a v si­tuá­cii, keď sa Fi­lip Ry­ba­nič na­chá­dzal na po­lí­cii, v ča­se, ke­dy mal je­ho vý­sluch za­čať, už viac ako 8 ho­dín.

 V tej­to sú­vis­los­ti dá­va od­vo­la­cí súd do po­zor­nos­ti, že pod­ľa § 55 ods. 2 Tr. por. vy­ko­ná­va­jú úko­ny or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd zá­sad­ne v ča­se me­dzi 07.00h a 20.00h a v úrad­ných mies­tnos­tiach. V od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch mô­žu byť úko­ny vy­ko­na­né aj mi­mo úrad­ných mies­tnos­tí a mi­mo uve­de­né­ho ča­su.

 Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že žiad­ne re­le­van­tné dô­vo­dy na noč­ný vý­sluch fak­tic­ky za­dr­ža­nej a una­ve­nej oso­by (viac ako osem ho­dín na po­lí­cii, kde sa neus­tá­le vy­ko­ná­va­li pro­ces­né úko­ny s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom cel­kom ur­či­te spô­so­bi­li úna­vu ob­vi­ne­né­ho) neexis­to­va­li. Po­lí­cia tu vy­uži­la si­tuáciu, že Fi­lip Ry­ba­nič s ňou za­tiaľ spolu­pra­co­val a vy­vi­nu­la tlak na ne­ho, aby súh­la­sil s noč­ným vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho, kde pred­pok­la­da­la priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho, pri­čom si ne­moh­la byť is­tá, či by pri dodr­ža­ní us­ta­no­ve­nia § 55 ods. 2 Tr. por., t. j. od­kla­du vý­slu­chu, spolu­pra­co­val s po­lí­ciou aj na­ďa­lej.

 Z ce­lé­ho kon­textu vy­ššie po­pí­sa­ných kro­kov po­lí­cie mož­no uzat­vo­riť, že noč­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ko­na­ný zo dňa 10.06.2016 na deň 11.06.2016 bol vy­ko­na­ný v roz­po­re so zá­ko­nom, na­koľ­ko nie­len že bez­dô­vod­ne ne­reš­pek­to­val us­ta­no­ve­nie § 55 ods. 2 Tr. por., ale hlav­ne bol vy­ko­na­ný za vy­tvo­re­nia ta­kých pod­mie­nok, keď Fi­lip Ry­ba­nič, ako oso­ba nez­na­lá prá­va, bol v ča­se vý­slu­chu „v ru­kách“ po­lí­cie viac ako osem ho­dín (mu­sel byť una­ve­ný, pod stre­som a pre svo­ju nez­na­losť prá­va tu bo­la ur­či­te aj je­ho nes­chop­nosť po­sú­diť me­nia­ce sa pro­ces­né pos­ta­ve­nia v kto­rých vy­stu­po­val v prie­be­hu nie­koľ­kých ho­dín na po­lí­cii), iš­lo o opa­ko­va­né vy­po­čú­va­nie tej is­tej oso­by v dvoch pro­ces­ných pos­ta­ve­niach, pri­čom fak­tic­ky bol pres­ved­če­ný („dot­la­če­ný“) po­lí­ciou k to­mu, aby pris­tú­pil na svoj noč­ný vý­sluch, aby sa tak čo mož­no naj­rý­chlej­šie za­chy­ti­lo je­ho priz­na­nie k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu.

 Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du všet­ky tie­to sku­toč­nos­ti je nut­né vy­hod­no­tiť tak, že iš­lo zo stra­ny po­lí­cie o ne­zá­kon­né do­nú­te­nie po­doz­ri­vej oso­by vy­ko­nať svo­ju vý­po­veď za zá­mer­ne tak vy­tvo­re­ných pod­mie­nok, aby oso­ba nez­ná prá­va a pro­ces­ných pos­tu­pov po­lí­cie ko­na­la pod­ľa že­la­ní, či po­žia­da­viek po­lí­cie. Tak­to vy­ko­na­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho je pre­to nut­né ozna­čiť za dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 4 Tr. por., t. j. za dô­kaz ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ný v ko­na­ní pred sú­dom, na kto­rom ne­mô­že byť za­lo­že­ný vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Na stra­ne dru­hej však od­vo­la­cí súd po­va­žu­je za zá­kon­né tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li po­lí­ciou zís­ka­né pros­tred­níc­tvom žia­dos­ti o vy­da­nie ve­ci (mo­bil­né te­le­fó­ny), či pros­tred­níc­tvom pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho. Rov­na­ko tak v sú­la­de so zá­ko­nom bo­lo vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky neh­nu­teľ­nos­ti, kto­rú ob­ža­lo­va­ný uží­val. Vo vzťa­hu k tým­to in­šti­tú­tom je nut­né zdô­raz­niť, že sa ni­mi hľa­da­li a za­is­ťo­va­li dô­ka­zy, kto­ré exis­to­va­li, res­pek­tí­ve moh­li exis­to­vať ne­zá­vis­le na vô­li ob­ža­lo­va­né­ho (mo­bil­ný te­le­fón, či lis­tin­né dô­ka­zy za­is­te­né pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la) a bo­li reali­zo­va­né, res­pek­tí­ve by bo­li zreali­zo­va­né bez oh­ľa­du na to, aké pro­ces­né pos­ta­ve­nie mal v ča­se ich vy­ko­na­nia Fi­lip Ry­ba­nič. Po­lí­cia chce­la za­is­tiť mo­bil­né te­le­fó­ny ob­ža­lo­va­né­ho (kvô­li ich ob­sa­hu) ako aj prí­pad­né lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré by moh­li byť v dis­po­zí­cii ob­ža­lo­va­né­ho a kto­ré by ob­ža­lo­va­né­ho moh­li spá­jať s po­doz­re­ním zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, v kto­rej bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci. Na ich zís­ka­nie vy­uži­la štan­dar­dné pro­ces­né nás­tro­je ako je vy­da­nie ve­ci a pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a oby­dlia ob­ža­lo­va­né­ho.

 Sku­toč­nosť, že po­lí­cia reali­zo­va­la pro­ces­né úko­ny na pod­kla­de uve­de­ných in­šti­tú­tov a zá­ro­veň aj pro­ces­né úko­ny s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom nez­na­me­ná, že by sa ne­zá­kon­nosť pro­ces­ných úko­nov (vý­slu­chov) reali­zo­va­ných vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi ma­la auto­ma­tic­ky tý­kať aj dô­ka­zov zís­ka­ných na pod­kla­de vy­da­nia ve­ci, či vy­ko­na­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko iš­lo o sa­mos­tat­né pro­ces­né úko­ny, kto­rých hod­no­te­nie, z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti, je nut­né vy­ko­nať sa­mos­tat­ne. V sta­ve po­doz­re­nia vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, kto­rý tu zjav­ne bol už od 09.06.2016 bo­lo lo­gic­kým, pred­ví­da­teľ­ným a zá­kon­ným, ak po­lí­cia chce­la za­bez­pe­čo­vať vo ve­ci aj iné dô­ka­zy, než bo­la vý­po­veď sa­mot­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho a to na pod­kla­de pro­ces­ných in­šti­tú­tov na to ur­če­ných Tres­tným po­riad­kom. Sú­bež­né vy­uži­tie rôz­nych dô­kaz­ných pros­tried­kov (§ 119 ods. 2 Tr. por.) v tom is­tom ča­se, kto­ré sú za­me­ra­né na zís­ka­nie od­liš­ných dô­ka­zov (na stra­ne jed­nej ob­sa­hu vý­po­ve­de, na stra­ne dru­hej vec­ných dô­ka­zov, kto­ré exis­tu­jú ale­bo by moh­li exis­to­vať ne­zá­vis­le od ob­ža­lo­va­né­ho) nez­na­me­ná, že prí­pad­ná ne­zá­kon­nosť zis­te­ná pri vy­uží­va­ní jed­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku sa auto­ma­tic­ky pre­ná­ša aj na iné dô­kaz­né pros­tried­ky, pri kto­rých k žiad­nej ne­zá­kon­nos­ti ne­doš­lo. Vzhľa­dom na po­mer­ne sil­né po­doz­re­nie vo­či ob­ža­lo­va­né­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi bo­lo pre­to lo­gic­kým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­da­li prí­ka­zy na pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, či do­mo­vú pre­hliad­ku, na­koľ­ko tak­to by v da­nom ča­se pos­tu­po­val kaž­dý nes­tran­ne (ob­jek­tív­ne) ko­na­jú­ci or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, či sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie.

 Po­kiaľ ide o vy­da­nie ve­ci (mo­bil­ných te­le­fó­nov) a ich nás­led­né­ho zna­lec­ké­ho skú­ma­nia, tak po­lí­cia tie­to te­le­fó­ny vy­žia­da­la od Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na zá­kla­de pí­som­nej žia­dos­ti o vy­da­nie ve­ci, kto­ré ob­sa­ho­va­lo všet­ky ne­vyh­nut­né pou­če­nia v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom Fi­lip Ry­ba­nič tie­to mo­bil­né te­le­fó­ny aj nás­led­ne dob­ro­voľ­ne po­lí­cii vy­dal. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la, že vo ve­ci bol vy­da­ný prí­kaz pod­ľa § 90 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho však po­lí­cia ne­pos­tu­po­va­la, tak v ta­kom­to pos­tu­pe ne­vi­dí kraj­ský súd žiad­ne po­ru­še­nie zá­ko­na.

 V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2To/9/2014 zo dňa 26.11.2014, v kto­rom naj­vyš­ší súd zdô­raz­nil, že pri zna­lec­kom skú­ma­ní za­is­te­ných mo­bil­ných te­le­fó­nov nie je pot­reb­ný prí­kaz na ucho­va­nie a vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov pod­ľa § 90 Tr. por. Naj­vyš­ší súd skon­šta­to­val, že vy­da­nie a od­ňa­tie ve­ci (uve­de­né sa rov­na­ko tý­ka aj nap­rík­lad do­mo­vej pre­hliad­ky, či pre­hliad­ky iných pries­to­rov a po­zem­kov) je tra­dič­ný tres­tnop­ro­ces­ný in­šti­tút, kto­rý nie je pot­reb­né pri vy­da­ní, či od­ňa­tí mo­bil­né­ho te­le­fó­nu dopĺňať prí­ka­zom na vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov, na­koľ­ko po vy­da­ní ve­ci je už zá­kon­ne sú­lad­ným spô­so­bom za­bez­pe­če­ný aj prís­luš­ný údaj. Prí­kaz pod­ľa § 90 Tr. por. pri­chá­dza do úva­hy spra­vid­la v prí­pa­doch, keď úda­je ulo­že­né pros­tred­níc­tvom po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu, kto­ré je nut­né nap­rík­lad sko­pí­ro­vať, zne­mož­niť k nim prís­tup, či od­strá­niť z po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu má v dr­žbe ale­bo pod kon­tro­lou oso­ba (vrá­ta­ne pos­ky­to­va­te­ľa slu­žieb), u kto­rej nie je pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie ale­bo od­ňa­tie sa­mot­né­ho po­čí­ta­ču.

 Sku­toč­nosť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dis­po­no­va­li aj prí­ka­zom pod­ľa § 90 Tr. por., av­šak mo­bil­né te­le­fó­ny sa na­po­kon roz­hod­li za­is­tiť pros­tred­níc­tvom vy­da­nia ve­ci je pre­to ko­na­nie sú­lad­né s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že tie neur­ču­jú pres­né po­ra­die jed­not­li­vých in­šti­tú­tov pros­tred­níc­tvom kto­rých je mož­né za­is­ťo­vať a nás­led­ne aj zís­ka­vať úda­je na­chá­dza­jú­ce sa v mo­bil­nom te­le­fó­ne.

 Rov­na­ko tak kraj­ský súd pou­ka­zu­je na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5Tdo/7/2017 zo dňa 23.03.2017, z kto­ré­ho mož­no vy­vo­diť, že v prí­pa­doch, v kto­rých zís­ka­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mo­bil­né te­le­fó­ny pro­ces­nou čin­nos­ťou v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, t. j. nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom do­mo­vej pre­hliad­ky, pre­hliad­ky iných pries­to­rov, ob­hliad­ky mies­ta či­nu, či pros­tred­níc­tvom vy­da­nia (od­ňa­tia) ve­ci, nie je nut­né na zna­lec­ké skú­ma­nie ich ob­sa­hu vy­ža­do­vať ani prí­kaz sú­du v zmys­le § 116 Tr. por. V ta­kých­to prí­pa­doch or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní fak­tic­ky dis­po­nu­jú nie­len sa­mot­ným mo­bil­ných te­le­fó­nom, ale aj je­ho ob­sa­hom. Ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu (nap­rík­lad úda­je o vo­la­ných čís­lach, zoz­nam mien a ich te­le­fón­nych čí­sel, ob­sah SMS správ a po­dob­ne) je to­tiž neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou mo­bil­né­ho te­le­fó­nu. Prá­ve ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu (nie mo­bil­ný te­le­fón sa­mot­ný) je pri­tom dô­vo­dom pre­čo bol or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní za­is­ťo­va­ný. Ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu sa pri­tom za­is­ťu­je tak, že sa za­is­tí sa­mot­ný mo­bil­ný te­le­fón. Vy­da­nie ve­ci (či nap­rík­lad do­mo­vá pre­hliad­ka, či pre­hliad­ka iných pries­to­rov) pri­tom nes­lú­ži iba na za­is­te­nie no­si­ča in­for­má­cií, ale aj (ale­bo hlav­ne) na za­is­te­nie sa­mot­ných in­for­má­cií, kto­ré no­sič ob­sa­hu­je. Ak te­da mož­no pros­tred­níc­tvom vy­da­nia ve­ci (či do­mo­vej pre­hliad­ky ale­bo pre­hliad­ky iných pries­to­rov) za­is­ťo­vať nie­len no­sič in­for­má­cií, ale aj in­for­má­cie, kto­ré ob­sa­hu­je, je nut­né lo­gic­ky pri­pus­tiť, že po­tom tie­to in­for­má­cie mô­že dať or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní aj zna­lec­ky skú­mať a to bez to­ho, aby dis­po­no­val prí­ka­zom pod­ľa § 116 Tr. por., na­koľ­ko to­to skú­ma­nie je pl­ne pok­ry­té vy­da­ním ve­ci, či nap­rík­lad prí­ka­zom sú­du na reali­zo­va­nie do­mo­vej pre­hliad­ky.

 Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že mo­bil­né te­le­fó­ny vy­uží­va­né Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom bo­li ako dô­ka­zy za­bez­pe­če­né po­lí­ciou v sú­la­de so zá­ko­nom a v sú­la­de so zá­ko­nom bo­lo aj ich nás­led­né zna­lec­ké skú­ma­nie.

 V sú­la­de so zá­ko­nom pos­tu­po­va­la po­lí­cia aj pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho oby­dlia, na­koľ­ko na obid­va tie­to pro­ces­né úko­ny bo­li vy­da­né prí­ka­zy op­ráv­ne­ný­mi or­gán­mi a aj ich vy­ko­na­nie bo­lo v me­dziach us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pre­to­že pri jej vý­ko­ne bol ob­ža­lo­va­ný pou­če­ný aj pod­ľa § 106 Tr. por., tak pou­če­nie pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia je štan­dar­dným pou­če­ním, kto­ré mu­sí ob­sa­ho­vať vý­kon kaž­dej pre­hliad­ky a to vrá­ta­ne pred­chá­dza­jú­cej vý­zvy na vy­da­nie hľa­da­nej ve­ci. Nej­de tu pre­to o po­ru­še­nie zá­ka­zu se­baob­vi­ne­nia, ale len o zá­kon­né upo­zor­ne­nie, že ak oso­ba neu­mož­ní vý­kon pre­hliad­ky, je mož­né pre­ko­nať od­por ta­kej­to oso­by. Na­po­kon aj v rám­ci zá­ka­zu se­baob­vi­ne­nia je mož­né naj­skôr po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu vy­zvať, aby pred­lo­ži­la ur­či­té ve­ci a ak to neu­ro­bí je mož­né ich zís­kať pros­tred­níc­tvom od­ňa­tia ve­ci, či osob­nej, prí­pad­ne aj do­mo­vej pre­hliad­ky. Ta­ký­to pos­tup nie je v roz­po­re so zá­ko­nom.

 Na­priek to­mu, že vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný dňa 10.06.2016 v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né, pre je­ho ne­zá­kon­nosť, vy­užiť na us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a je­ho pá­cha­te­ľa, je mož­né ne­po­chyb­ne (s ro­zum­nou is­to­tou) dos­pieť k zá­ve­ru, že sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku sa stal a spá­chal ho ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič. Ten­to zá­ver mož­no bez­po­chy­by vy­vo­diť na zá­kla­de nas­le­du­jú­cich dô­ka­zov:

  1. a) zo sprá­vy o vý­sled­ku inter­né­ho šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. (č. l. 351 a nasl.) vy­plý­va, že k neop­ráv­ne­né­mu pris­tu­po­va­niu k úda­jom kon­krét­ne­ho klien­ta doš­lo dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.30h do 20.00h z pra­co­vis­ka na po­boč­ke OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič pra­co­val v ča­se spá­chania skut­ku v Tat­ra ban­ke a.s., je­ho pra­cov­ná po­zí­cia bo­la bu­si­ness po­rad­ca, pri­čom prá­cu vy­ko­ná­val prá­ve v OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. Mal pri­de­le­né prís­tu­po­vé prá­va do sys­té­mov ban­ky, pri­čom tie­to prís­tu­po­vé prá­va mu umož­ňo­va­li prís­tup k úda­jom všet­kých klien­tov ban­ky a k ich pro­duk­tom (a to aj k tým úda­jom klien­tov ban­ky, kto­ré ne­ma­li žiad­ny sú­vis s je­ho pra­cov­nou čin­nos­ťou) s vý­nim­kou pro­duk­tov pri­vát­ne­ho ban­kov­níc­tva. In­for­má­cie o čí­ta­ní úda­jov jed­not­li­vý­mi pou­ží­va­teľ­mi ob­sa­hu­je tzv. „audit log“, kto­rý je sú­čas­ťou da­ta­bá­zy GA­TE (ide o po­boč­ko­vú ob­služ­nú ap­li­ká­ciu). Z lo­gov je mož­né zis­tiť in­for­má­ciu o tom kto, ke­dy ako a z aké­ho mies­ta čí­tal kon­krét­nu in­for­má­ciu ale­bo reali­zo­val kon­krét­nu zme­nu na kon­krét­nom klien­to­vi ale­bo je­ho pro­duk­te. Na zá­kla­de tých­to in­for­má­cií je mož­né do­da­toč­ne po­sú­diť ak­ti­vi­ty kon­krét­ne­ho za­mes­tnan­ca a v po­rov­na­ní s je­ho pra­cov­nou nápl­ňou je mož­né vy­hod­no­tiť, či da­né ak­ti­vi­ty bo­li op­ráv­ne­né ale­bo nie.
  1. b) z vy­ššie uve­de­ných šet­re­ní Tat­ra ban­ky a.s. vy­ply­nu­lo, že to bol prá­ve za­mes­tna­nec ban­ky Fi­lip Ry­ba­nič, kto­rý sa dňa 01.06.2016 v ča­se od 19.42h do 19.50h prih­lá­sil na svo­jom pra­co­vis­ku a vy­hľa­dal v ban­ko­vom in­for­mač­nom sys­té­me GA­TE klien­ta pod­ľa me­na „ro­bert ka­li­nak“ a pos­tup­ne si zob­ra­zo­val je­ho úč­ty a vy­bra­né de­tai­ly po­hy­bov na úč­toch. Ok­rem toh­to klien­ta bo­li po­dob­né ak­ti­vi­ty zreali­zo­va­né aj na sub­jek­ty „jan po­cia­tek“, „la­dis­lav bas­ter­nak“, „ma­rian koc­ner“. Tie­to sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú aj z vý­stu­pu z in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. o úda­joch, kto­rý­mi pris­tu­po­va­la kon­krét­na oso­ba do sys­té­mu (č. l. 8 a nasl.). Fi­lip Ry­ba­nič pri­tom ne­mal uve­de­ných klien­tov vo svo­jej sprá­ve a v zmys­le inter­ných pra­vi­diel ban­ky a z hľa­dis­ka svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti ne­bol op­ráv­ne­ný vstu­po­vať na tie­to úč­ty, pre­hlia­dať ich, res­pek­tí­ve ro­biť si z nich fo­tog­ra­fie, či vy­tla­čiť si ich do pa­pie­ro­vej po­do­by.
  1. c) z vý­stu­pu do­chádz­ko­vé­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. (č.l. 10 a nasl.) mož­no vy­vo­diť, že Fi­lip Ry­ba­nič sa dňa 01.06.2016 na­chá­dzal na pra­co­vis­ku OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve od 12.30h do 20.00h. V ča­se neop­ráv­ne­né­ho prís­tu­pu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky bol te­da na pra­co­vis­ku a to v mies­te, z kto­ré­ho doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu prís­tu­pu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky.

Vy­ššie uve­de­né skut­ko­vé okol­nos­ti mož­no zis­tiť aj z vý­slu­chu sved­ka Mgr. P M, kto­rý vy­po­ve­dal v me­ne ban­ky a potvr­dil, že k prih­lá­se­niu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. doš­lo z po­čí­ta­ča pri­de­le­né­ho Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi a za pou­ži­tia prih­la­so­va­cích úda­jov Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a to v mies­te OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve a v ča­se, keď bol Fi­lip Ry­ba­nič na pra­co­vis­ku.

  1. d) zo zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la (č. l. 261 až 276), kto­ré­ho vlas­tní­kom a uží­va­te­ľom bol Fi­lip Ry­ba­nič vy­ko­na­nej dňa 10.06.2016 vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný dob­ro­voľ­ne vy­dal, ok­rem iné­ho, aj pí­som­nos­ti o fi­nan­čných pre­vo­doch na úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka. Iš­lo o vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie kre­dit­ných po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te, kto­ré­ho ma­ji­te­ľom bol JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák s tým, že iš­lo o su­my 140.000 euo, 50.000 euro a 70.000 euro, pri­čom pla­ti­te­ľom bo­la spo­loč­nosť B.A.Haus a.s. a po­pis tran­sak­cie bol vrá­te­nie pô­žič­ky. Tak­tiež pí­som­nos­ti ob­sa­ho­va­li vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie cel­ko­vé­ho zob­ra­ze­nia ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka zob­ra­ze­né­ho na po­čí­ta­či.
  1. e) pod­ľa pra­cov­nej zmlu­vy (č. l. 13 a nasl.) nas­tú­pil Fi­lip Ry­ba­nič do Tat­ra ban­ky a.s. dňa 06.03.2013 na po­zí­ciu servisn­ý po­rad­ca. S účin­nos­ťou od 01.06.2013 bo­la pod­pí­sa­ná do­ho­da o zme­ne pra­cov­nej zmlu­vy, kde doš­lo k zme­ne pra­cov­né­ho za­ra­de­nia na fi­nan­čné­ho po­rad­cu. Odo dňa 01.07.2014 pô­so­bil ako bu­si­ness po­rad­ca. Fi­lip Ry­ba­nič pri nás­tu­pe do za­mes­tna­nia pod­pí­sal do­ku­men­ty tý­ka­jú­ce sa ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a bez­peč­nos­tných pra­vi­diel a to naj­mä pou­če­nie o po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­nej oso­by pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne osob­ných úda­jov, či pou­če­nie za­mes­tnan­ca Tat­ra ban­ky a.s. o ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Ab­sol­vo­val aj ško­le­nia tý­ka­jú­ce sa ban­ko­vých in­for­má­cií a ban­ko­vé­ho ta­jom­stva.

Už v pra­cov­nej zmlu­ve, kto­rú ob­ža­lo­va­ný pod­pí­sal pri svo­jom nás­tu­pe do prá­ce sa uvá­dza (bod 9 pra­cov­nej zmlu­vy), že za­mes­tna­nec vy­hla­su­je, že bol pou­če­ný o po­vin­nos­ti ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a ochra­ny ob­chod­né­ho ta­jom­stva a za­vä­zu­je sa ich dodr­žia­vať. Ďalej sa v pra­cov­nej zmlu­ve vý­slov­ne kon­šta­tu­je, že za­mes­tna­nec be­rie na ve­do­mie, že po­ru­še­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, vrá­ta­ne neop­ráv­ne­né­ho po­ze­ra­nia úč­tov a pro­duk­tov klien­tov, je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, pre kto­rú mô­že za­mes­tná­va­teľ okam­ži­te skon­čiť pra­cov­ný po­mer. Oso­bit­ne ob­ža­lo­va­ný pod­pí­sal pou­če­nie o po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­nej oso­by o ochra­ne osob­ných úda­jov a o ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. V na­pos­le­dy uve­de­nom pou­če­ní je zdô­raz­ne­né (bod 6 pou­če­nia), že vstu­po­vať do in­for­mač­ných sys­té­mov ban­ky a zís­ka­vať in­for­má­cie o klien­to­vi nad rá­mec pl­ne­nia za­da­nej pra­cov­nej úlo­hy je za­ká­za­né, pri­čom po­ru­še­nie tej­to po­vin­nos­ti mô­že za­kla­dať aj zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 Tr. zák. (bod 7 pou­če­nia). Fi­lip Ry­ba­nič pod­pí­sal aj pí­som­né pou­če­nie o ml­čan­li­vos­ti, kto­ré ob­sa­ho­va­lo aj pou­če­nie pod­ľa § 91 a nasl. o ban­kách.

Z úda­jov z Tat­ra ban­ky a.s. (tres­tné ozná­me­nie na č. l. 1 a nasl.) mož­no vy­vo­diť, že ob­ža­lo­va­ný bol v ča­se spá­chania skut­ku vo vý­po­ved­nej le­ho­te s tým, že vý­po­ved­ná ma­la skon­čiť dňa 30.06.2016. Fi­lip Ry­ba­nič po­žia­dal o skon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru sám a to eš­te pred tým ako doš­lo k spá­chaniu stí­ha­né­ho skut­ku. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič ukon­čil svoj pra­cov­ný po­mer s Tat­ra ban­kou a.s. sám a v jú­ni ro­ku 2016 (v ča­se spá­chania skut­ku) pra­co­val ako asis­tent pos­lan­ca NR SR mož­no vy­vo­diť aj z úda­jov, kto­ré pos­ky­tol po­lí­cii pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho dňa 12.09.2016. V tom­to sme­re vy­po­ve­dal aj sve­dok Mgr. P M, kto­rý uvie­dol, že Fi­lip Ry­ba­nič skon­čil v ban­ke na vlas­tnú žia­dosť, pri­čom pred ukon­če­ním pra­cov­né­ho vzťa­hu bo­lo s ob­ža­lo­va­ným dňa 24.05.2016 pod­pí­sa­né pí­som­né pou­če­nie o ml­čan­li­vos­ti tý­ka­jú­ce sa ochra­ny osob­ných úda­jov, ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ako aj prí­pad­ných tres­tnop­ráv­nych nás­led­kov. Tá­to sku­toč­nosť vy­plý­va aj z lis­ti­ny naz­va­nej pou­če­nie ml­čan­li­vos­ti, kto­rú pod­pí­sal ob­ža­lo­va­ný dňa 24.05.2016 (č. l. 142).

  1. f) z emai­lo­vej ko­mu­ni­ká­cie (č. l. 174) us­ku­toč­ne­nej me­dzi tla­čo­vým od­bo­rom Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR a X M, re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend, mož­no zis­tiť, že dňa 10.06.2016 sa re­dak­tor­ka ob­rá­ti­la na tla­čo­vý od­bor s otáz­ka­mi na vzťah mi­nis­ter vnút­ra (v tom ča­se JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák) a Baš­ter­nák, pri­čom v pr­vej otáz­ke sa re­dak­tor­ka vý­slov­ne pý­ta­la mi­nis­tra, či od spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s. dos­tal splát­ky pô­ži­čiek s tým, že ma­lo ísť o su­my 50.000 a 70.000 eur v de­cem­bri ro­ku 2014 a su­mu 140.000 eur z 3. má­ja. Pred­met­ná re­dak­tor­ka ča­so­pi­su Trend sa te­da len nie­koľ­ko dní po spá­cha­ní skut­ku pý­ta­la vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra pres­ne na tri kre­dit­né tran­sak­cie, kto­ré ma­li kon­krét­ne vy­me­dze­nú vý­šku a úpl­ne sa zho­do­va­li s vy­tla­če­ný­mi kre­dit­ný­mi tran­sak­cia­mi, kto­ré bo­li v pa­pie­ro­vej po­do­be náj­de­né v rov­na­ký deň (10.06.2016) u ob­ža­lo­va­né­ho pri pre­hliad­ke je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

Sved­ky­ňa X M vy­po­ve­da­la, že té­me pre­po­je­nia mi­nis­tra JUDr. Ka­li­ňá­ka a pá­na Baš­ter­ná­ka sa ve­no­va­li v Tren­de, pri­čom dňa 07.06.2016 ju kon­tak­to­va­la oso­ba, s kto­rou už pred­tým viac­krát ko­mu­ni­ko­va­la oh­ľa­dom ne­ja­kých in­for­má­cií s mož­nos­ťou stret­nu­tia, nás­led­ne sa stret­la s inou oso­bou, obdr­ža­la do­ku­men­ty, te­da in­for­má­cie, z kto­rých vy­plý­va­li in­for­má­cie o mož­ných pre­vo­doch me­dzi mi­nis­trom vnút­ra a fir­ma­mi pá­na Baš­ter­ná­ka. Po­kiaľ ide o in­for­má­cie, kto­ré uvied­la v emai­le tla­čo­vé­mu od­bo­ru, tak vy­chá­dza­la z in­for­má­cií, kto­ré zís­ka­la v pre­doš­lých dňoch a chce­la si ich ove­riť ta­kou­to for­mou u mi­nis­tra vnút­ra.

Z od­bor­né­ho vy­jad­re­nia oh­ľad­ne skú­ma­nia mo­bil­ných te­le­fó­nov vy­uží­va­ných Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom (č. l. 193 a nasl.) vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič te­le­fo­nic­ky ko­mu­ni­ko­val so X M dňa 09.06.2016 ako aj s Jo­ze­fom Raj­tá­rom. V mo­bil­nom te­le­fó­ne Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča sa pri­tom na­chá­dza­li aj fo­tog­ra­fie po­čí­ta­ču s vy­ob­ra­ze­ním ban­ko­vé­ho úč­tu Já­na Po­čiat­ka, t. j. ban­ko­vé­ho úč­tu oso­by, kto­rej účet sa pre­hlia­dal v rov­na­kom ča­se a na rov­na­kom mies­te, za pou­ži­tia rov­na­kých prís­tu­po­vých he­siel a z rov­na­ké­ho po­čí­ta­ču ako sa pre­hlia­dal ban­ko­vý účet JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka.

  1. g) z lis­tu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča (č. l. 147) vy­plý­va, že po­doz­ri­vé ob­chod­né tran­sak­cie na osob­ných úč­toch Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a Já­na Po­čiat­ka nah­lá­sil v Tat­ra ban­ke a.s. až dňa 14.06.2016, t. j. až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu, te­da až po­tom ako zís­ka­né in­for­má­cie dal do dis­po­zí­cie re­dak­tor­ke ča­so­pi­su a až po ich zve­rej­ne­ní.

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že z vy­ššie uve­de­ných dô­ka­zov a z nich vy­plý­va­jú­cich sku­toč­nos­tí mož­no dos­pieť k ne­po­chyb­né­mu skut­ko­vé­mu zá­ve­ru, že k neop­ráv­ne­né­mu prez­re­tiu po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, kto­rý bol ve­de­ný v Tat­ra ban­ke a.s. doš­lo dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až 19.49h v pries­to­roch po­boč­ky Tat­ra ban­ky a.s. v OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. V da­nom ča­se a na da­nom mies­te sa vte­dy na­chá­dzal aj Fi­lip Ry­ba­nič, kto­rý bol v prá­ci ako za­mes­tna­nec ban­ky, pri­čom k prez­re­tiu po­hy­bov na uve­de­nom ban­ko­vom úč­te doš­lo prih­lá­se­ním sa do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE a doš­lo k vy­hľa­dá­va­niu klien­ta pod­ľa me­na „ro­bert ka­li­nak“ a pos­tup­ne doš­lo k zob­ra­zo­va­niu je­ho úč­tu a vy­bra­ných de­tai­lov po­hy­bov na úč­te. K prih­lá­se­niu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. doš­lo pri­tom z po­čí­ta­ču Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a za pou­ži­tia prih­la­so­va­cích úda­jov Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča.

Pri nás­led­nej pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­ný dob­ro­voľ­ne vy­dal vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie zná­zor­ňu­jú­ce po­hy­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a fo­tog­ra­fie o po­hy­be na ban­ko­vom úč­te Já­na Po­čiat­ka, kto­ré­ho ban­ko­vý účet bol pre­ze­ra­ný z rov­na­kých prih­la­so­va­cích úda­jov a z rov­na­ké­ho mies­ta a v rov­na­kom ča­se ako ban­ko­vý účet Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, bo­li náj­de­né v mo­bil­nom te­le­fó­ne Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča. Z úda­jov zís­ka­ných z mo­bil­né­ho te­le­fó­nu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča mož­no tiež zis­tiť, že ko­mu­ni­ko­val s Jo­ze­fom Raj­tá­rom, pos­lan­com NR SR, kto­rý bol je­ho no­vý za­mes­tná­va­teľ ako aj s re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend X M, kto­rá bez­pros­tred­ne po­tom dis­po­no­va­la s údaj­mi zís­ka­ný­mi z po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka (su­my 140.000, 50.000 a 70.000 euro za­sla­né od spo­loč­nos­ti B.A.Haus), kto­ré vy­uži­la pri for­mu­lo­va­ní otá­zok na vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra.

Všet­ky tie­to dô­ka­zy umož­ňu­jú uro­biť iba je­di­ný lo­gic­ký zá­ver, že to bol prá­ve a len ob­ža­lo­va­ný, kto­rý vy­užil, či skôr zneu­žil sku­toč­nosť, že bol za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. a bez aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du zís­kal neop­ráv­ne­ne in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka s tým, že nás­led­ne tie­to úda­je od­fo­til ako aj vy­tla­čil na pa­pier a pos­ky­tol ich re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend na zve­rej­ne­nie. Vý­znam­ným v tom­to sme­re je aj zis­te­nie, že v ča­se toh­to svoj­ho ko­na­nia už bol Fi­lip Ry­ba­nič vo vý­po­ved­nej do­be, pri­čom vý­po­veď po­dal on s tým, že už zá­ro­veň pô­so­bil ako asis­tent opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR Jo­ze­fa Raj­tá­ra. Fi­lip Ry­ba­nič ko­nal s po­li­tic­kým mo­tí­vom vy­ho­vieť svoj­mu no­vé­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi a zís­kať in­for­má­cie pro­ti vte­daj­šie­mu mi­nis­tro­vi vnút­ra, pri­čom v ča­se svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ve­del, že mu neh­ro­zí žiad­na pra­cov­nop­ráv­na san­kcia za je­ho ko­na­nie (neš­lo z hľa­dis­ka pra­cov­nop­ráv­ne­ho o ko­na­nie ri­zi­ko­vé pre ob­ža­lo­va­né­ho), na­koľ­ko už bol vo vý­po­ved­nej do­be a mal aj iný pra­cov­ný po­mer u pos­lan­ca NR SR.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ab­so­lút­ne vy­lú­če­ná ta­ká skut­ko­vá ver­zia, kto­rá by vy­chá­dza­la z to­ho, že niek­to zneu­žil prih­la­so­va­cie úda­je Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj po­čí­tač, kto­rý pou­ží­val v prá­ci a v ča­se je­ho prí­tom­nos­ti na pra­co­vis­ku by prá­ve z je­ho po­čí­ta­ča a cez je­ho prih­la­so­va­cie úda­je neop­ráv­ne­ne vni­kol do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE, nás­led­ne si vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie v po­čí­ta­či zob­ra­ze­ných po­hy­bov ban­ko­vých úč­tov a tie­to fo­tog­ra­fie by nás­led­ne vlo­žil do mo­bil­né­ho te­le­fó­nu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča (fo­tog­ra­fie po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Já­na Po­čiat­ka) a vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka by nás­led­ne „podstr­čil“ Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi do je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­rý by ich však po­tom pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vy­dal už dob­ro­voľ­ne po­lí­cii. Vo svet­le vy­ššie uve­de­ných dô­ka­zov a pri ich lo­gic­kom vy­hod­no­te­ní a uva­žo­va­ní je nut­né ta­kú­to skut­ko­vú ver­ziu od­miet­nuť ako ab­sur­dnú.

            Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be ako aj v na­pad­nu­tom roz­sud­ku bol ne­dos­ta­toč­ne vy­me­dze­ný, na­koľ­ko z ne­ho nie je zrej­mé aké úda­je klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka bo­li pre­ze­ra­né. Ide pri­tom o pod­stat­nú skut­ko­vú okol­nosť, pre­to­že až pros­tred­níc­tvom nej mož­no spo­ľah­li­vo zis­tiť, či ide sku­toč­ne o úda­je, kto­ré by bo­lo mož­né pod­ra­diť po po­jem ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­ré je chrá­ne­né skut­ko­vou pod­sta­tou ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Vzhľa­dom k to­mu, že sta­ros­tli­vosť o po­pis skut­ku ná­le­ží hlav­ne pro­ku­rá­to­ro­vi ako no­si­te­ľo­vi dô­kaz­né­ho bre­me­na, je prek­va­pi­vým, že na tie­to ná­miet­ky ob­ha­jo­by ni­ja­ko ne­rea­go­val a ne­navr­hol dopl­ne­nie, či pre­for­mu­lo­va­nie tzv. skut­ko­vej ve­ty. Na stra­ne dru­hej je nut­né uviesť, že tu nej­de o pod­stat­né (zá­sad­né) po­chy­be­nie, na­koľ­ko z vy­ko­na­ných dô­ka­zov ako aj od­ôvod­ne­nia ob­ža­lo­by, či na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, res­pek­tí­ve aj od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho je dos­ta­toč­ne zrej­mé, že tý­mi­to údaj­mi, kto­ré pred­sta­vu­jú pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­li plat­by na úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka vo vý­ške 140.000, 50.000 a 70.000 euro, kto­ré bo­li za­sla­né spo­loč­nos­ťou B.A.Haus a.s. a za­zna­me­na­né v po­hy­boch na da­nom ban­ko­vom úč­te.

            Od­vo­la­cí súd pre­to zru­šil vý­rok o vi­ne a sám nap­ra­vil to­to for­mál­ne po­chy­be­nie tak, že sku­tok dopl­nil o tie­to úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, kto­ré jed­noz­nač­ne vy­plý­va­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a mu­se­li byť ob­ža­lo­va­né­mu zrej­mé, pri­čom do skut­ko­vej ve­ty za­hr­nul aj to, že ob­ža­lo­va­ný v ča­se spá­chania skut­ku vy­ko­ná­val aj pra­cov­nú po­zí­ciu asis­ten­ta opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR, čo naz­na­ču­je po­li­tic­ký mo­tív je­ho ko­na­nia ako aj to, že tie­to úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­li pos­kyt­nu­té re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend, t. j. ne­po­vo­la­nej oso­be.

Tie­to zme­ny skut­ko­vej ve­ty je nut­né ozna­čiť len za spres­ňo­va­nie skut­ku, za je­ho pod­rob­nej­šie vy­me­dzenie (po­pí­sa­nie), nej­de pre­to o zá­sad­né zme­ny skut­ko­vej ve­ty, kto­ré by na­rú­ša­li to­tož­nosť skut­ku, res­pek­tí­ve to­to spres­ňo­va­nie skut­ku mož­no vy­ko­nať aj na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že nej­de o zme­nu v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru (z hľa­dis­ka kom­pa­ra­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va mož­no pou­ká­zať nap­rík­lad na Šámal, P. a kol.: Tres­tní řád I, II, III, 7 vy­dá­ní, C.H.Beck, 2013, s. 3089), kto­rá uvá­dza, že zá­kaz re­for­ma­tio­nis in peius (zá­kaz zme­ny k hor­šie­mu) nie je mož­né chá­pať tak, že by v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia z pod­ne­tu od­vo­la­nia po­da­né­ho vý­luč­ne v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­ný zá­kaz brá­nil to­mu, aby bol po­pis roz­hod­ných skut­ko­vých zis­te­ní vo vý­ro­ku o vi­ne v na­pad­nu­tom roz­sud­ku dopl­ne­ný o skut­ko­vé okol­nos­ti cha­rak­te­ri­zu­jú­ce ur­či­té zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho a to o okol­nos­ti, kto­ré do­po­siaľ ne­bo­li v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne dos­ta­toč­ne vy­jad­re­né, po­kiaľ sú ob­siah­nu­té as­poň v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, res­pek­tí­ve je zrej­mé, že ich súd vzal za preu­ká­za­né a vy­chá­dzal z nich. Ta­ké­to dopl­ne­nie roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tí to­tiž sa­mo ose­be ni­ja­ko nez­hor­šu­je pos­ta­ve­nie ob­ža­lo­va­né­ho, po­kiaľ sa tým ne­me­ní roz­sah ani zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, nes­prís­ňu­je sa práv­na kva­li­fi­ká­cia a ani ulo­že­ný trest, či nez­vy­šu­je sa roz­sah spô­so­be­nej ško­dy. Ale­bo po­ve­da­né inak, po­kiaľ pou­ži­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia pri­chá­dza do úva­hy, av­šak po­pis skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré ju od­ôvod­ňu­jú, nie je dos­ta­toč­ne vý­stiž­ný a pres­ný, nič neb­rá­ni v je­ho dopl­ne­ní a spres­ne­ní tak, aby všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu, kto­rým bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho, po­pí­sa­ný sku­tok ná­le­ži­te vy­jad­ro­val.

            Sku­toč­nosť, že súd mô­že po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia spres­ňo­vať sku­tok mož­no vy­vo­diť aj nap­rík­lad z roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2To/9/2017 zo dňa 11.12.2018. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na ju­di­ka­tú­ru (R19/1964), kto­rá zdô­raz­ňu­je, že via­za­nosť sú­du ža­lob­ným návr­hom, po­kiaľ ide o vy­me­dzenie skut­ku, nez­na­me­ná, že by súd ne­mal sku­tok v ža­lob­nom návr­hu nep­res­ne po­pí­sa­ný vo vý­ro­ku roz­sud­ku spres­niť tak, aby vy­sti­ho­val správ­ne stav, sa­moz­rej­me za pred­pok­la­du, že sa tým pod­sta­ta za­ža­lo­va­né­ho skut­ku nez­me­ní.

            Ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní ďa­lej na­mie­tal, že v je­ho prí­pa­de iš­lo o whis­tleb­lowing a te­da je­ho ko­na­niu by ma­la byť pos­kyt­nu­tá ochra­na ako whis­tleb­lowero­vi v zmys­le prá­va EÚ, res­pek­tí­ve v zmys­le Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor). Kraj­ský súd sa s tou­to od­vo­la­cou ná­miet­kou nes­to­tož­ňu­je.

            Whis­tleb­lowing sa naj­čas­tej­šie de­fi­nu­je ako akt čle­na or­ga­ni­zá­cie (bý­va­lé­ho ale­bo sú­čas­né­ho), kto­rým ozna­mu­je ne­le­gál­ne, po­doz­ri­vé, či ne­mo­rál­ne prak­ti­ky svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa oso­bám ale­bo in­šti­tú­ciám, kto­ré by moh­li efek­tív­ne za­kro­čiť.

            Whis­tleb­lower je te­da oso­ba, kto­rá nah­lá­si (v rám­ci dot­knu­tej or­ga­ni­zá­cie ale­bo exter­né­ho or­gá­nu) ale­bo zve­rej­ní (na ve­rej­nos­ti) in­for­má­cie o proti­práv­nom ko­na­ní (či inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti), kto­ré zís­ka­la v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou a kto­rá nás­led­ne če­lí, ale­bo mô­že če­liť, od­vet­ným opat­re­niam zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa, kto­ré sú­vi­sia s je­ho prá­cou (nap­rík­lad pre­pus­te­nie z pra­cov­né­ho po­me­ru).

Tak­to chá­pe whis­tleb­lowera (ozna­mo­va­te­ľa) aj návrh Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy o ochra­ne osôb nah­la­su­jú­cich po­ru­še­nia prá­va Únie zo dňa 23.04.2018, na kto­rý pou­ka­zu­je ob­ža­lo­va­ný vo svo­jom od­vo­la­ní (ďa­lej len návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch), kto­rý ochra­nu ozna­mo­va­te­ľov roz­ši­ru­je nie­len na „kla­sic­kých“ za­mes­tnan­cov, ale aj na iné oso­by, kto­ré mô­žu byť v po­dob­nej po­zí­cii (nap­rík­lad sa­mos­tat­ne zá­rob­ko­vo čin­né oso­by, pri vy­ko­ná­va­ní svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti, uchá­dza­či o prá­cu), res­pek­tí­ve na oso­by, kto­ré sú v ob­dob­nej po­zí­cii, av­šak nie je im pos­ky­to­va­ná od­me­na za vy­ko­ná­va­nú prá­cu (nap­rík­lad dob­ro­voľ­ní­ci, nep­la­te­ní stá­žis­ti, kon­zul­tan­ti a po­dob­ne).

Pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľad­ne návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ne­bol do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du ukon­če­ný s tým, že dňa 16.04.2019 ne­doš­lo k schvá­le­niu návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch zo dňa 23.04.2018 (tak ako to uvá­dza ob­ha­jo­ba v od­vo­la­ní), ale doš­lo k pod­stat­né­mu dopl­ne­niu a prep­ra­co­va­niu toh­to návr­hu zo stra­ny Európ­ske­ho parla­men­tu s tým, že Európ­sky parla­ment schvá­lil v pr­vom čí­ta­ní Po­zí­ciu Európ­ske­ho parla­men­tu zo dňa 16.04.2019, pri­čom Európ­sky parla­ment po­ve­ril svoj­ho pred­se­du, aby pos­tú­pil po­zí­ciu Európ­ske­ho parla­men­tu Ra­de, Ko­mi­sii a ná­rod­ným parla­men­tom. Le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľad­ne tej­to smer­ni­ce te­da do­po­siaľ de­fi­ni­tív­ne skon­če­ný ne­bol s tým, že z uz­ne­se­nia Ra­dy Európ­skej únie zo dňa 02.05.2019 mož­no zis­tiť, že sa navr­hu­je pri­ja­tie Po­zí­cie Európ­ske­ho parla­men­tu, t. j. pri­ja­tie pod­stat­ne prep­ra­co­va­né­ho pô­vod­né­ho návr­hu smer­ni­ce.

            Na­priek uve­de­né­mu sa od­vo­la­cí súd za­obe­ral aj návr­hom tej­to práv­nej nor­my, na­koľ­ko jej zve­rej­ne­nie v Úrad­nom ves­tní­ku EÚ je mož­né reál­ne oča­ká­vať v blíz­kej bu­dúc­nos­ti. Zá­klad­ný­mi pod­mien­ka­mi pre vy­me­dzenie whis­tleb­lowera, kto­ré mož­no vy­vo­diť z návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ako aj vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a kto­ré po­ží­va ochra­ny sú:

1/ vy­ko­ná­va­nie ur­či­tej pra­cov­nej čin­nos­ti (res­pek­tí­ve nap­rík­lad čin­nos­ti vo vzá­jom­ných ob­chod­nop­ráv­nych vzťa­hoch), kto­rá sa vy­ko­ná­va le­gál­ne (zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa), t. j. ozna­mo­va­teľ tu ko­ná v rám­ci svo­jej pô­sob­nos­ti (kom­pe­ten­cie) a pri tej­to pra­cov­nej čin­nos­ti sa dos­ta­ne k in­for­má­cii o mož­nej proti­práv­nej čin­nos­ti, či inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti (nee­tic­ké­mu ko­na­niu a po­dob­ne), kto­rej sa do­pus­til ale­bo mo­hol do­pus­tiť je­ho za­mes­tná­va­teľ (na­dria­de­ný, ob­chod­ný par­tner, spolu­ko­na­teľ a po­dob­ne).

Sku­toč­nosť, že tu nah­la­su­jú­ca oso­ba mu­sí zís­kať in­for­má­cie pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti mož­no vy­vo­diť tak z návr­hu Smer­ni­ce o whisl­teb­loweroch ako aj vnút­roš­tát­ne­ho prá­va. V zmys­le člán­ku 2 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch sa tá­to smer­ni­ca vzťa­hu­je na nah­la­su­jú­ce oso­by pra­cu­jú­ce v súk­rom­nom ale­bo ve­rej­nom sek­to­re, kto­ré zís­ka­li in­for­má­cie v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou. Člá­nok 4 bod 9 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch de­fi­nu­je nah­la­su­jú­cu oso­bu (ozna­mo­va­te­ľa, či whis­tleb­lowera) ako fy­zic­kú ale­bo práv­nic­kú oso­bu, kto­rá nah­la­su­je ale­bo zve­rej­ňu­je in­for­má­cie o po­ru­še­niach zís­ka­né v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou čin­nos­ťou. Pod­ľa člán­ku 4 bod 10 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch sa pod sú­vis­los­ťou s pra­cov­nou čin­nos­ťou ro­zu­mie sú­čas­ná ale­bo mi­nu­lá pra­cov­ná čin­nosť vo ve­rej­nom ale­bo súk­rom­nom sek­to­re, pros­tred­níc­tvom, kto­rej mô­žu oso­by bez oh­ľa­du na jej cha­rak­ter zís­kať in­for­má­cie o po­ru­še­niach a v rám­ci kto­rej mô­žu byť tie­to oso­by vy­sta­ve­né od­vet­ným opat­re­niam.

Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da v cel­kom svo­jom texte zvý­raz­ňu­je, že do­pa­dá iba na oso­by, kto­ré in­for­má­cie zís­ka­li v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou (ob­chod­nou) čin­nos­ťou. V žiad­nom prí­pa­de tu pra­cov­nú čin­nosť ne­mož­no chá­pať ako čin­nosť proti­práv­nu, res­pek­tí­ve ako čin­nosť, pri kto­rej oso­ba prek­ra­ču­je svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie, aby zís­ka­la ne­ja­kú in­for­má­ciu. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da po­čí­ta s tým, že ozna­mo­va­teľ sa dos­ta­ne k in­for­má­cii vy­ko­ná­va­ním svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, t. j. tá­to pr­vá fá­za zís­ka­nia in­for­má­cie nie je prob­le­ma­tic­ká, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ dis­po­nu­je s ob­sa­hom in­for­má­cie le­gál­ne (pod poj­mom le­gál­ne sa tu má na mys­li čin­nosť v sú­la­de so zá­ko­nom, či us­ta­no­ve­nia­mi pra­cov­nej zmlu­vy, te­da k in­for­má­cii sa dos­ta­ne pri bež­nom vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti), v rám­ci svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti a nás­led­ne le­gál­ne zís­ka­nú in­for­má­ciu (kto­rej ob­sah nap­rík­lad „vy­ne­sie“ zo za­mes­tna­nia ne­le­gál­ne) nah­lá­si, res­pek­tí­ve zve­rej­ní. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu až tá­to dru­há fá­za ko­na­nia ozna­mo­va­te­ľa mô­že byť prob­le­ma­tic­ká z hľa­dis­ka ozna­mo­va­te­ľa (hroz­ba san­kcií zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa) a až za je­ho ko­na­nie v tej­to dru­hej fá­ze (nap­rík­lad „vy­ne­se­nie“ in­for­má­cie zo za­mes­tna­nia a jej nah­lá­se­nie, či zve­rej­ne­nie) mô­že če­liť od­vet­ným opat­re­niam zo stra­ny svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, kto­ré­ho sa in­for­má­cia tý­ka. Až tá­to dru­há fá­za ko­na­nia ozna­mo­va­te­ľa spa­dá pod ochra­nu návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, t. j. fá­za, v kto­rej sa ozna­mo­va­teľ od­vá­ži nah­lá­siť in­for­má­ciu o proti­práv­nom, či proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní za­mes­tná­va­te­ľa. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da nep­red­pok­la­dá ochra­nu ko­na­niu, pri kto­rom by ozna­mo­va­teľ už sa­mot­nú in­for­má­ciu zís­kal mi­mo svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie (te­da inak ako v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou čin­nos­ťou), t. j. ne­chrá­ni to­ho, kto in­for­má­cie zís­kal ne­le­gál­ne (nap­rík­lad zneu­ži­tím svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti a po­dob­ne). Ak sa tak sta­ne, po­tom sa návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch na ta­ké­to oso­by vô­bec nev­ťa­hu­je (člá­nok 2 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

            Po­zí­cia Európ­ske­ho parla­men­tu k Smer­ni­ci o whis­tleb­loweroch, kto­rá bo­la schvá­le­ná dňa 16.04.2019 pri­tom návrh smer­ni­ce dopl­ni­la aj o bod (94), v kto­rom sa vy­slo­ve­ne zdô­raz­ňu­je zá­kon­nosť na­do­bud­nu­tia nah­lá­se­nej in­for­má­cie, či zís­ka­ných do­ku­men­tov. Z uve­de­né­ho bo­du vy­plý­va, že v prí­pa­doch, keď nah­la­su­jú­ce oso­by zá­kon­ne na­do­bud­li nah­lá­se­né in­for­má­cie ale­bo do­ku­men­ty, kto­ré tie­to ob­sa­hu­jú ale­bo k nim zís­ka­li prís­tup, ma­li by byť os­lo­bo­de­né od zod­po­ved­nos­ti. Pla­tí to aj v prí­pa­doch, keď zve­rej­nia ob­sah do­ku­men­tov, ku kto­rým ma­jú zá­kon­ný prís­tup ako aj v prí­pa­doch, keď vy­ho­to­via kó­pie ta­kých­to do­ku­men­tov ale­bo ich od­strá­nia z pries­to­rov or­ga­ni­zá­cie, v kto­rej sú za­mes­tna­né v roz­po­re so zmluv­ný­mi ale­bo iný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, pod­ľa kto­rých sú tie­to do­ku­men­ty ma­jet­kom or­ga­ni­zá­cie. Nah­la­su­jú­ce oso­by by tiež ma­li byť os­lo­bo­de­né od zod­po­ved­nos­ti, keď v sú­vis­los­ti s na­do­bud­nu­tím re­le­van­tných in­for­má­cií ale­bo do­ku­men­tov ale­bo s prís­tu­pom k nim vni­ká ob­čian­skop­ráv­na, správ­na ale­bo pra­cov­nop­ráv­na zod­po­ved­nosť. Ak nah­la­su­jú­ce oso­by na­do­bud­li ale­bo zís­ka­li prís­tup k re­le­van­tným in­for­má­ciám ale­bo do­ku­men­tom spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu, ich tres­tná zod­po­ved­nosť by sa ma­la na­ďa­lej spra­vo­vať prís­luš­ný­mi vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

            Z uve­de­nej Po­zí­cie Európ­ske­ho parla­men­tu, kto­rá dopl­ni­la návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch je zrej­mé, že tá­to nor­ma pos­ky­tu­je ochra­nu prí­pa­dom zá­kon­né­ho na­do­bud­nu­tia in­for­má­cie, či do­ku­men­tov a ne­vy­lu­ču­je tres­tnop­ráv­ny pos­tih ozna­mo­va­te­ľov po­kiaľ ta­kú­to in­for­má­ciu ale­bo do­ku­men­ty zís­ka­li tres­tným či­nom.

            Zhod­nú pod­mien­ku tý­ka­jú­cu sa zís­ka­nia in­for­má­cie pri pra­cov­nej čin­nos­ti a nie mi­mo nej sta­no­vu­je aj vnút­roš­tát­ne prá­vo. Zá­kon č. 307/2014 Z.z. o niek­to­rých opat­re­niach sú­vi­sia­cich s ozna­mo­va­ním proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, kto­rý bol účin­ný v ča­se spá­chania ža­lo­va­né­ho skut­ku v us­ta­no­ve­ní § 1 ods. 1 vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že ten­to zá­kon up­ra­vu­je pod­mien­ky pos­ky­to­va­nia ochra­ny oso­bám pred neop­ráv­ne­ným pos­ti­hom v pra­cov­nop­ráv­nom vzťa­hu v sú­vis­los­ti s ozna­mo­va­ním kri­mi­na­li­ty ale­bo inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, pri­čom pod­ľa § 1 ods. 2 zá­ko­na sa za pra­cov­nop­ráv­ny vzťah po­va­žu­je aj štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer a slu­žob­ný po­mer. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 písm. a) zá­ko­na de­fi­no­va­lo ozna­mo­va­te­ľa ako fy­zic­kú oso­bu, kto­rá v dob­rej vie­re uro­bí ozná­me­nie or­gá­nu prís­luš­né­mu na pri­ja­tie ozná­me­nia, pri­čom za ozna­mo­va­te­ľa sa po­va­žu­je aj je­mu blíz­ka oso­ba, ak je v pra­cov­nop­ráv­nom vzťa­hu k to­mu is­té­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi. Pod­ľa § 2 ods. 1 písm. b) zá­kon de­fi­no­val ozná­me­nie po­dá­va­né ozna­mo­va­te­ľom ako uve­de­nie sku­toč­nos­ti, o kto­rých sa fy­zic­ká oso­ba doz­ve­de­la v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svoj­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie a kto­ré mô­žu vý­raz­nou mie­rou pris­pieť k ob­jas­ne­nie zá­važ­nej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti ale­bo k zis­te­niu ale­bo us­ved­če­niu jej pá­cha­te­ľa. Ob­dob­nú práv­nu úp­ra­vu ob­sa­hu­je aj no­vý zá­kon č. 54/2019 Z.z. o ochra­ne ozna­mo­va­te­ľov proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, kto­rý zru­šil vy­ššie uve­de­nú pred­chá­dza­jú­cu práv­nu úp­ra­vu.

Ozna­mo­va­teľ te­da ne­mu­sí byť pria­mo za­mes­tnan­com, av­šak je ne­vyh­nut­né, aby exis­to­val úz­ky vzťah me­dzi ozna­mo­va­te­ľom a za­mes­tná­va­te­ľom, pro­ti kto­rej sa ozna­mo­va­teľ svo­jím ozná­me­ním sta­via a kto­rej in­for­má­cia­mi, či dá­ta­mi dis­po­nu­je. Mu­sí exis­to­vať pria­ma, preu­ká­za­ná spo­ji­tosť me­dzi proti­práv­nou, či proti­spo­lo­čen­skou čin­nos­ťou, kto­rá je pred­me­tom ozná­me­nia a za­mes­tná­va­te­ľom, kto­rej je ozna­mo­va­teľ čle­nom. Vzťa­hom spo­ji­tos­ti sa má na mys­li sku­toč­nosť zod­po­ved­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa za proti­práv­nu ale­bo proti­spo­lo­čen­skú čin­nosť, kto­rá je pred­me­tom ozná­me­nia.

 

Sú­vis­losť s pra­cov­nou čin­nos­ťou ozna­mo­va­te­ľa tu má aj ten vý­znam, že ozna­mo­va­teľ zís­ka­va in­for­má­ciu prá­ve o proti­práv­nom ko­na­ní, či proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa (ob­chod­né­ho par­tne­ra, ov­lá­da­nej oso­by a po­dob­ne). Prá­ve pre­to mu nás­led­ne hro­zia od­vet­né opat­re­nia, na­koľ­ko in­for­má­cia sa tý­ka prá­ve je­ho za­mes­tná­va­te­ľa (ob­chod­né­ho par­tne­ra a po­dob­ne) a jej nah­lá­se­nie, či zve­rej­ne­nie mô­že spô­so­biť ale­bo spô­so­bí san­kcie zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa. Sú­vis­losť s vý­ko­nom pra­cov­nej čin­nos­ti pre­to zna­me­ná aj to, že mu­sí ísť o in­for­má­ciu, kto­rá sú­vi­sí s ko­na­ním (proti­práv­nym, proti­spo­lo­čen­ským) za­mes­tná­va­te­ľa.

2/ ďal­šou pod­mien­kou je hroz­ba, že nás­led­ne whis­tleb­lowero­vi za nah­lá­se­nie ta­ké­ho­to ko­na­nia mu­sia hro­ziť od­vet­né opat­re­nia a pre­to je im nut­né za­bez­pe­čiť ochra­nu. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch pri­tom chá­pe od­vet­né opat­re­nia tak, že pri nich mu­sí ísť o blíz­ky vzťah, kto­rý mu­sí exis­to­vať me­dzi nah­lá­se­ním a ne­priaz­ni­vým za­ob­chá­dza­ním, kto­ré­mu pria­mo ale­bo ne­pria­mo če­lí nah­la­su­jú­ca oso­ba, čo je pod­mien­kou to­ho, aby tá­to oso­ba moh­la zís­kať ochra­nu. Od­vet­ným opat­re­ním je pri­tom aké­koľ­vek ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie, ku kto­rým do­chá­dza v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou a kto­ré tým­to oso­bám spô­so­bu­jú uj­mu. Od­vet­ný­mi opat­re­nia­mi sú te­da opat­re­nia, kto­ré pri­ja­li za­mes­tná­va­te­lia ozna­mo­va­te­ľov (nap­rík­lad pre­pus­te­nie z prá­ce, pre­ra­de­nie na me­nej pla­te­nú po­zí­ciu a po­dob­ne) ale­bo ich zá­kaz­ní­ci, prí­jem­co­via slu­žieb a po­dob­ne (nap­rík­lad boj­ko­to­va­nie ob­chod­nej čin­nos­ti).

            Po­kiaľ ap­li­ku­je­me tie­to dve zá­klad­né pod­mien­ky na prí­pad ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča, po­tom zis­tí­me, že nespĺňa ani jed­nu z nich a pre­to ho v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no ozna­čiť za whis­tleb­lowera (či ozna­mo­va­te­ľa ale­bo nah­la­su­jú­cu oso­bu) v zmys­le uve­de­né­ho návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch (a to ani v zne­ní po dopl­ne­ní Európ­skym parla­men­tom dňa 16.04.2019), či vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

            Z hľa­dis­ka spl­ne­nia pr­vej pod­mien­ky je nut­né skon­šta­to­vať, že ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič bol v pra­cov­nom po­mer­ne s ban­kou, pri­čom do je­ho pra­cov­nej kom­pe­ten­cie ne­pat­ri­la sprá­va ban­ko­vé­ho úč­tu, či pro­duk­tov klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mož­no vy­vo­diť ani to, že by mu bo­la za­da­ná za­mes­tná­va­te­ľom ne­ja­ká úlo­ha, kto­rá by sa tý­ka­la pred­met­né­ho ban­ko­vé­ho úč­tu, res­pek­tí­ve, že by sa na uve­de­ný ban­ko­vý účet „dos­tal“ ná­ho­dou pri vy­ba­vo­va­ní inej svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré bo­lo po­pí­sa­né vy­ššie, vy­plý­va, že iš­lo o cie­le­né zneu­ži­tie za­mes­tná­va­te­ľom vy­da­ných prih­la­so­va­cích úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý v prie­be­hu nie­koľ­kých mi­nút prez­rel vy­bra­né ban­ko­vé úč­ty via­ce­rým oso­bám, vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie zob­ra­ze­nia ban­ko­vé­ho úč­tu ako aj vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by kon­krét­ne kre­dit­né tran­sak­cie zreali­zo­va­né na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka.

Zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho pre­to evi­den­tne neš­lo o vy­ko­ná­va­nie svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke (v zmys­le svo­jich kom­pe­ten­cií, kto­ré mu za­dá­val za­mes­tná­va­teľ), ale iš­lo o čin­nosť, kto­rá prek­ra­čo­va­la je­ho pra­cov­né kom­pe­ten­cie, bo­la zjav­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej zmlu­vy (ob­ža­lo­va­ný bol za­mes­tná­va­te­ľom pou­čo­va­ný, že neop­ráv­ne­né pre­ze­ra­nie ban­ko­vých úč­tov je zá­važ­ných po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny), zjav­ným zneu­ži­tím prih­la­so­va­cích úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky, te­da proti­práv­nym ko­na­ním. Úda­je, kto­ré ob­ža­lo­va­ný tou­to čin­nos­ťou zís­kal pre­to ne­mož­no ozna­čiť za úda­je zís­ka­né v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním pra­cov­nej čin­nos­ti, tak ako to má na mys­li návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, či vnút­roš­tát­ne prá­vo, pre­to­že k zís­ka­ným in­for­má­ciám sa ob­ža­lo­va­ný ne­mo­hol dos­tať v rám­ci vý­ko­nu svo­jej bež­nej, kaž­do­den­nej čin­nos­ti. Ob­ža­lo­va­ný ne­mal pra­cov­ný prís­tup k ban­ko­vé­mu úč­tu ob­ža­lo­va­né­ho a v ča­se, keď in­for­má­ciu o po­hy­boch na úč­te zís­ka­val, ani ne­vy­ko­ná­val žiad­nu čin­nosť ban­ko­vé­ho za­mes­tnan­ca v zmys­le svo­jej pra­cov­nej zmlu­vy.

Za­mes­tna­nec – whis­tleb­lower si ne­vy­be­rá mož­nosť hľa­dať ale­bo náj­sť in­for­má­ciu o proti­práv­nom ale­bo nee­tic­kom ko­na­ní svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa ale­bo jej čle­na. K ta­ké­mu­to od­hod­la­niu do­chá­dza viac me­nej ná­hod­ne, pri vý­ko­ne je­ho pra­cov­ných po­vin­nos­tí, t. j. v ča­se na­do­bud­nu­tia in­for­má­cie je bý­va­lý ale­bo sú­čas­ný člen or­ga­ni­zá­cie za­mes­tná­va­te­ľa dob­ro­my­seľ­ný, lo­jál­ny a vy­ko­ná­va­jú­ci svo­je za­mes­tná­va­te­ľom zve­re­né úlo­hy.

Ak by sme pri­pus­ti­li, že uve­de­né proti­práv­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho je whis­tleb­lowing, po­tom by sme mu­se­li pri­pus­tiť aj to, že whis­tleb­lowerom je nap­rík­lad aj kaž­dý he­ker, kto­rý sa „na­bú­ra“ do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky a stiah­ne si úda­je o po­hy­boch na ban­ko­vých úč­toch, kto­ré prí­pad­ne ob­sa­hu­jú ale­bo mô­žu ob­sa­ho­vať in­for­má­cie o proti­práv­nom ko­na­ní klien­tov ban­ky. Me­dzi zneu­ži­tím vnú­tor­ných prih­la­so­va­cích úda­jov ban­ky (tak ako to uro­bil ob­ža­lo­va­ný) a „pre­lo­me­ním“ tých­to prih­la­so­va­cích úda­jov ban­ky (tak ako to ro­bia he­ke­ri) nie je žiad­ny roz­diel (z hľa­dis­ka spô­so­be­né­ho nás­led­ku), pri­čom spo­loč­né ma­jú to, že sa in­for­má­cie zís­ka­va­jú proti­práv­ne a nie pri vý­ko­ne le­gál­nej pra­cov­nej čin­nos­ti. Kraj­ský súd opa­ku­je, že v prí­pa­de ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho neš­lo nie­len o vý­kon je­ho pra­cov­nej čin­nos­ti (aj za­mes­tnan­ci sa mô­žu do­pus­tiť ko­na­ní, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny sú­vis s ich pra­cov­nou čin­nos­ťou a to aj na pra­co­vis­ku), ale iš­lo o proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré s pra­cov­nou čin­nos­ťou ob­ža­lo­va­né­ho ne­ma­lo žiad­nu spo­ji­tosť. Opač­ný vý­klad by zna­me­nal aj to, že kaž­dý za­mes­tna­nec ban­ky má prá­vo mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti (kom­pe­ten­cie vy­plý­va­jú­cej mu z pra­cov­nej zmlu­vy a inter­ných pra­vi­diel ban­ky) po­čas pra­cov­nej do­by zneu­žiť prih­la­so­va­cie úda­je do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky a pre­hlia­dať ban­ko­vé úč­ty ko­ho­koľ­vek (po­li­ti­ka, su­se­da, man­žel­ky a po­dob­ne) s tým, že „mož­no tam nie­čo náj­de“ a ak by sa tam ná­ho­dou nie­čo vy­skyt­lo, tak by mal prá­vo si ta­ké­to úda­je stiah­nuť, od­fo­tog­ra­fo­vať ale­bo vy­tla­čiť a nás­led­ne ich pou­žiť ľu­bo­voľ­ným spô­so­bom.

Už z uve­de­né­ho kon­šta­to­va­nia a nespl­ne­nia pr­vej pod­mien­ky je zjav­né, že ob­ža­lo­va­ný ne­bol whis­tleb­lowerom v zmys­le návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, či vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, pre­to­že in­for­má­ciu (kre­dit­né tran­sak­cie na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka) ne­zís­kal pri vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti. Whis­tleb­lower te­da nie je oso­bou, kto­rá mi­mo svo­ju pra­cov­nú čin­nosť, či kom­pe­ten­ciu vy­hľa­dá­va, či zis­ťu­je u svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, či za­mes­tná­va­teľ ne­má v dis­po­zí­cii ne­ja­ké in­for­má­cie, kto­ré by sa moh­li tý­kať po­li­tic­ky expo­no­va­ných osôb a kto­ré by moh­li byť vy­uži­teľ­né pro­ti nim, ak by sa zve­rej­ni­li. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ak by to tak bo­lo, po­tom by sa whis­tleb­lower ne­lí­šil od he­ke­ra (či zlo­de­ja), čo je nep­ri­ja­teľ­né

            Na­vy­še, in­for­má­cia, kto­rú zís­kal ob­ža­lo­va­ný sa vô­bec ne­tý­ka­la prí­pad­né­ho proti­práv­ne­ho (nee­tic­ké­ho, či proti­spo­lo­čen­ské­ho) ko­na­nia je­ho za­mes­tná­va­te­ľa (Tat­ra ban­ky), či v šir­šom zmys­le ban­ko­vé­ho sek­to­ra. Iš­lo vý­hrad­ne o in­for­má­ciu, kto­rá sa tý­ka­la klien­ta ban­ky (vkla­da­te­ľa, t. j. ve­ri­te­ľa ban­ky), kto­rá ne­ma­la žiad­ny sú­vis s ko­na­ním ban­ky, či s ko­na­ním na­dria­de­ných ob­ža­lo­va­né­ho v ban­ke. Ty­pic­kým zna­kom whis­tleb­lowin­gu je pri­tom na­do­bud­nu­tie in­for­má­cie o proti­práv­nom ale­bo proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní in­šti­tú­cie, kto­rej je ale­bo bol ozna­mo­va­teľ čle­nom. V prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho však doš­lo k proti­práv­ne­mu prís­tu­pu k úda­jom ban­ko­vých úč­tov osôb, kto­ré ok­rem ve­de­nia osob­né­ho úč­tu ne­ma­li s da­nou ban­kou ni­ja­kú spo­ji­tosť. Oso­by, kto­rých ban­ko­vé úč­ty si ob­ža­lo­va­ný pre­ze­ral ne­bo­li za­mes­tnan­ca­mi ban­ky, vlas­tník­mi ban­ky (či už pria­my­mi ale­bo ne­pria­my­mi) a ban­ka ne­ma­la ni­ja­ký do­sah na za­brá­ne­nie tran­sak­cií, kto­ré pre­bie­ha­li na úč­toch tých­to osôb a zá­ro­veň ne­bo­li proti­práv­nou ak­ti­vi­tou v zmys­le po­doz­ri­vej ban­ko­vej ope­rá­cie.

Po­kiaľ ide o spl­ne­nie dru­hej pod­mien­ky uve­de­nej vy­ššie, tak je nut­né zdô­raz­niť, že ob­ža­lo­va­né­mu za je­ho ko­na­nie žiad­ne od­vet­né opat­re­nia zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa neh­ro­zi­li. Ob­ža­lo­va­ný v ča­se svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia už bol za­mes­tna­ný ako asis­tent u pos­lan­ca NR SR, pri­čom v ban­ke po­dal sám vý­po­veď a po­čas ply­nu­tia vý­po­ved­nej le­ho­ty sa do­pus­til ko­na­nia po­pí­sa­né­ho v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku. Z hľa­dis­ka mož­ných od­vet­ných opat­re­ní ban­ky te­da ob­ža­lo­va­ný ne­ko­nal v žiad­nom ri­zi­ku nap­rík­lad z pre­pus­te­nia zo za­mes­tna­nia, pre­to­že ve­del, že za­mes­tna­nie má za­bez­pe­če­né a ako „vklad“ do to­ho no­vé­ho za­mes­tna­nia (u opo­zič­né­ho pos­lan­ca) chcel pri­niesť ne­ja­ké úda­je z ban­ko­vých úč­tov po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by (vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra). Nie­len že ob­ža­lo­va­ný ne­ko­nal pod hroz­bou san­kcií zo stra­ny ban­ky, ale je­ho ko­na­nie vo vý­po­ved­nej do­be naz­na­ču­je je­ho po­li­tic­ký mo­tív za­vďa­čiť sa svoj­mu no­vé­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi.

 

In­for­má­cia, kto­rá bo­la pred­me­tom ozná­me­nia bo­la te­da zís­ka­ná v sú­vis­los­ti s pra­cov­ným po­me­rom ob­ža­lo­va­né­ho u no­vé­ho za­mes­tná­va­te­ľa, res­pek­tí­ve iné­ho za­mes­tná­va­te­ľa ozna­mo­va­te­ľa, než bo­la ban­ka, te­da nie v dob­rej vie­re. Ty­pic­kým zna­kom de­fi­ní­cie whis­tleb­lowin­gu je aj dob­ro­my­seľ­né zís­ka­nie in­for­má­cie (nie jej vy­hľa­dá­va­nie mi­mo pra­cov­né po­vin­nos­ti) o proti­práv­nom ale­bo proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní a to pri vý­ko­ne svo­jej prá­ce. Tým­to ko­na­ním v dob­rej vie­re sa má na mys­li zís­ka­nie in­for­má­cie pop­ri vý­ko­ne vlas­tnej pra­cov­nej čin­nos­ti a nie cie­le­ným hľa­da­ním in­for­má­cií na zá­kaz­ku. Ob­ža­lo­va­ný sa nie­len že ne­dos­tal k in­for­má­cii v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, na­koľ­ko proti­práv­ne ko­na­nie ozna­mo­va­te­ľa z kto­ré­ho in­for­má­ciu zís­kal ne­sú­vi­se­lo s vý­ko­nom je­ho prá­ce v ban­ke, ale prá­ve nao­pak, je zrej­mé, že to­to je­ho ko­na­nie sú­vi­se­lo s iným je­ho za­mes­tna­ním, kto­ré bo­lo vy­ko­ná­va­né pre opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR.

V tom­to sme­re kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že je pot­reb­né dôs­led­ne od­li­šo­vať prí­pa­dy, v kto­rých je ozná­me­nie uro­be­né ne­ziš­tne (v dob­rej vie­re) prís­luš­ným úra­dom ale­bo or­gá­nom a ozna­mo­va­teľ pri­tom po­ru­šu­je lo­ja­li­tu k svo­jim pria­mym na­dria­de­ným ale­bo k svoj­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi, kto­rý je za na­pad­nu­té ko­na­nie zod­po­ved­ný, čím čas­to ris­ku­je stra­tu za­mes­tna­nia, od prí­pa­dov, v kto­rých neš­lo o le­gál­ny vý­kon pra­cov­nej čin­nos­ti za­mes­tnan­ca, neš­lo ani o  vec, kto­rá by sa tý­ka­la ko­na­nia za­mes­tná­va­te­ľa, či na­dria­de­ných ozna­mo­va­te­ľa a už vô­bec za ko­na­nie ozna­mo­va­te­ľo­vi neh­ro­zi­li žiad­ne pra­cov­nop­ráv­ne san­kcie. V opač­nom prí­pa­de by sa po­tom da­lo os­pra­vedl­niť nap­rík­lad aj pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti v me­ne ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

 

Whis­tleb­lower nie je žiad­nym náj­om­ným žoldnie­rom, kto­rý oh­ro­zí re­pu­tá­ciu svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa na ve­rej­nos­ti a to na­priek to­mu, že sa za­mes­tná­va­te­ľa ani po­doz­re­nie zo spá­chania mož­né­ho proti­práv­ne­ho, či proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia iných osôb ne­tý­ka (v tom sme­re, že by iš­lo o ta­ké­to proti­práv­ne, či proti­spo­lo­čen­ské ko­na­nie pria­mo za­mes­tná­va­te­ľa). Whis­tleb­lower je člo­vek, kto­rý ro­bí ozná­me­nie, pre­to­že ne­má na vý­ber, ne­má sub­jek­tív­ne inú mož­nosť a cí­ti spä­tosť so šir­ším spo­lo­čen­ským pros­tre­dím (k uve­de­né­mu dá­va od­vo­la­cí súd do po­zor­nos­ti aj prís­pe­vok Čech­má­nek, K.: V me­ne vy­ššie­ho dob­ra? Whis­tleb­lowing – kon­zek­ven­cia­lis­tic­ký prís­tup, pub­li­ko­va­né v Tr­nav­ské Práv­nic­ké dni, No­vá Euró­pa – vý­zvy a per­spek­tí­vy, Ot­vo­re­ná textú­ra Ústa­vy, Tr­nav­ská uni­ver­zi­ta, Tr­na­va 2016).

Kraj­ský súd nás­led­ne po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho aj pod­ľa Do­ho­vo­ru, na­koľ­ko v zmys­le ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESLP) sa whis­tleb­loweri mô­žu spo­lie­hať na ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa člán­ku 10 Do­ho­vo­ru, av­šak nej­de o bez­bre­hú slo­bo­du pre­ja­vu pre ko­ho­koľ­vek, či aké­koľ­vek ko­na­nie. ESLP vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pos­ky­tu­je ná­vod rie­še­nia prí­pa­dov, kto­ré je mož­né po­sú­diť ako whis­tleb­lowing a za­ru­čiť mu ur­či­tú ochra­nu v zmys­le člán­ku 10 Do­ho­vo­ru.

ESLP vo svo­jom roz­hod­nu­tí vo ve­ci Hei­nisch pro­ti Ne­mec­ku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 21.07.2011, sťaž­nosť č. 2874/08) skon­šta­to­val, že člá­nok 10 Do­ho­vo­ru sa ap­li­ku­je na slo­bo­du pre­ja­vu na pra­co­vis­ku vo všeo­bec­nos­ti a ne­roz­li­šu­je sa pre­to sku­toč­nosť, či vzťah me­dzi za­mes­tnan­com a za­mes­tná­va­te­ľom je za­lo­že­ný na súk­rom­nom prá­ve ale­bo či sa jed­ná o štát­ne­ho za­mes­tnan­ca. V oboch prí­pa­doch má štát po­zi­tív­nu po­vin­nosť za­bez­pe­čiť slo­bo­de pre­ja­vu is­tý štan­dard ochra­ny.  Svoj test po­zos­tá­va­jú­ci zo šies­tich kri­té­rií ap­li­ku­je ESLP pre­to aj na prí­pa­dy, v kto­rých nej­de o štát­ne­ho za­mes­tnan­ca, ale ide o za­mes­tnan­ca pra­cu­jú­ce­ho v súk­rom­nom sek­to­re. Člá­nok 10 Do­ho­vo­ru pô­so­bí te­da ako ochra­na pro­ti rep­re­sii, me­dzi kto­ré naj­čas­tej­šie pat­rí stra­ta za­mes­tna­nia whis­tleb­lowera.

V tom­to sme­re pou­ka­zu­je od­vo­la­cí súd na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku (roz­hod­nu­tie zo dňa 12.02.2008, sťaž­nosť č. 14277/04), v kto­rej ESLP vy­tvo­ril test po­zos­tá­va­jú­ci zo šies­tich kri­té­rií, kto­rých po­sú­de­ním sa dá dos­pieť k zá­ve­ru, či whis­tleb­lowing v kon­krét­nom prí­pa­de spa­dá pod ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu. Tie­to kri­té­riá sú:

1/sťa­žo­va­teľ mal k dis­po­zí­cii al­ter­na­tív­ne ka­ná­ly, pros­tred­níc­tvom kto­rých mo­hol uči­niť ozná­me­nie o ne­ka­lých prak­ti­kách, či proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti,

2/ ve­rej­ný zá­ujem na zve­rej­ne­ní in­for­má­cie

3/auten­ti­ci­ta (pra­vosť a pô­vod­nosť) zve­rej­ne­nej in­for­má­cie

4/ ško­da, kto­rú utr­pel or­gán v spo­je­ní so zve­rej­ne­ním in­for­má­cie a ur­če­nie, či tá­to ško­da pre­vy­šu­je zá­ujem spo­loč­nos­ti na zve­rej­ne­ní tej­to in­for­má­cie,

5/ mo­tív ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom je dô­le­ži­té vy­lú­čiť ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa mo­ti­vo­va­né osob­ný­mi zá­uj­ma­mi (oča­ká­va­ním osob­né­ho zis­ku, t. j. zis­ťu­je sa či sťa­žo­va­teľ ne­ko­nal pre svo­je osob­né zvý­hod­ne­nie ale­bo mal ne­ja­ký skry­tý mo­tív), sťa­žo­va­teľ mu­sí ko­nať v dob­rej vie­re, že neexis­tu­je žiad­ny dis­krét­nej­ší nás­troj pri sna­he o náp­ra­vu ne­ka­lých prak­tík,

6/zá­važ­nosť san­kcie, kto­rá bo­la uva­le­ná na sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s je­ho ko­na­ním.

Aj v zmys­le naz­na­če­ných kri­té­rií vy­plý­va­jú­cich z ju­di­ka­tú­ry ESLP mož­no uzat­vo­riť, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né pod­ra­diť pod po­jem whis­tleb­lowing.

Kraj­ský súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­né­mu v zmys­le šies­te­ho kri­té­ria neh­ro­zi­la za je­ho ko­na­nie žiad­na san­kcia za­mes­tná­va­te­ľa (mal už za­mes­tná­va­te­ľa iné­ho a skut­ku sa do­pus­til v ča­se ply­nu­tia vý­po­ved­nej le­ho­ty, kto­rú po­dal sám). Po­kiaľ ide o pia­te kri­té­rium tak z hľa­dis­ka mo­ti­vá­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né pri­pus­tiť, že bo­lo mo­ti­vo­va­né osob­ný­mi zá­uj­ma­mi s po­li­tic­kým za­me­ra­ním (zís­kať ma­te­riál pre svoj­ho no­vé­ho za­mes­tná­va­te­ľa), pri­čom ob­ža­lo­va­ný ani ne­ko­nal v dob­rej vie­re, že neexis­tu­je žiad­ny dis­krét­nej­ší nás­troj pri sna­he o náp­ra­vu ne­ka­lých prak­tík (ne­vy­ko­nal as­poň po­kus nah­lá­siť svo­je zis­te­nia ban­ke, pro­ku­ra­tú­re a po­dob­ne).

V zmys­le pr­vé­ho kri­té­ria poz­nal ob­ža­lo­va­ný aj spô­sob pros­tred­níc­tvom kto­ré­ho mo­hol uro­biť ozná­me­nie o zis­te­ných in­for­má­ciách. Tat­ra ban­ka a.s. ma­la vy­tvo­re­ný spô­sob ozna­mo­va­nia proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti v Tat­ra ban­ke (č. l. 351 a nasl.), na­koľ­ko ma­la k dis­po­zí­cii sys­tém na oh­la­so­va­nie po­ru­še­nia pra­vi­diel sprá­va­nia (tzv. whis­tleb­lowing). Pod­ľa úda­jov ban­ky, všet­ci za­mes­tnan­ci, vrá­ta­ne ob­ža­lo­va­né­ho, bo­li o exis­ten­cii toh­to sys­té­mu in­for­mo­va­ní v rám­ci nás­tup­ných a pe­rio­dic­kých vzde­lá­va­cích ak­ti­vít. Inter­ný pred­pis up­ra­vu­jú­ci pro­ces, pra­vid­lá a spô­sob vy­uží­va­nia bol dos­tup­ný kaž­dé­mu za­mes­tnan­co­vi voľ­ne v elek­tro­nic­kej po­do­be. Ozná­me­nie mo­hol za­mes­tna­nec vy­ko­nať aj ano­nym­ným spô­so­bom. Ob­ža­lo­va­ný ten­to vnú­tor­ný sys­tém ban­ky vô­bec ne­vyu­žil a svo­je zis­te­nia neoz­ná­mil ani po­lí­cii, a ak po­lí­cii ne­dô­ve­ro­val, keď­že po­dlie­ha­la mi­nis­tro­vi vnút­ra pros­tred­níc­tvom Pre­zi­den­ta PZ, mo­hol svo­je ozná­me­nie sme­ro­vať pro­ku­ra­tú­re. Nič z to­ho ob­ža­lo­va­ný neu­ro­bil a ani nech­cel uro­biť, na­koľ­ko naj­skôr pos­ky­tol svo­je zis­te­nia mé­diám na zve­rej­ne­nie a až nás­led­ne ich ozná­mil aj ban­ke.

A na­po­kon, ak po­su­dzu­je­me aj štvr­té kri­té­rium vy­tvo­re­né roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESLP zis­tí­me, že tu ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pri­már­ne poš­ko­di­lo ale­bo moh­lo poš­ko­diť ban­ku (za­mes­tná­va­te­ľa ob­ža­lo­va­né­ho) a to aj na­priek to­mu, že mož­né proti­práv­ne ko­na­nie zis­te­né ob­ža­lo­va­ným sa ban­ky vô­bec ne­tý­ka­lo. Prá­ve v dôs­led­ku ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho to­tiž utr­pe­la ale­bo reál­ne moh­la utr­pieť po­vesť ban­ky, ako in­šti­tú­cie prís­ne za­cho­vá­va­jú­cej ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­rej za­mes­tnan­ci dôs­led­ne dba­jú ale­bo ma­jú dbať na ochra­nu súk­ro­mia klien­tov ban­ky a ma­jú za­cho­vá­vať o fi­nan­čných ak­ti­vi­tách klien­tov ban­ky a čer­pa­ní pro­duk­tov ban­ky ml­čan­li­vosť. Dô­ve­ra ve­rej­nos­ti v to, že ban­ky do­ká­žu ochrá­niť súk­ro­mie vkla­da­te­ľov a že do ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bu­de za­sa­ho­va­né len zá­ko­nom pred­ví­da­teľ­ným spô­so­bom a len v pros­pech zá­ko­nom sta­no­ve­ných op­ráv­ne­ných sub­jek­tov je kľú­čo­vá pre pod­ni­ka­nie bánk a sta­bi­li­tu ce­lé­ho ban­ko­vé­ho sek­to­ra.

Ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pri­nie­slo na jed­nej stra­ne zisk čias­tko­vej in­for­má­cie o kon­krét­nych tran­sak­ciách kon­krét­nej po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by s mož­ným prí­no­som v bo­ji pro­ti ne­ka­lým prak­ti­kám, av­šak, na stra­ne dru­hej, svo­jou me­dia­li­zá­ciou pris­pe­lo aj k na­ru­še­niu is­tôt, kto­ré sú cha­rak­te­ris­tic­ké pre ban­ko­vý sek­tor.

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že väč­ši­nu kri­té­rií sta­no­ve­ných roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESLP ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho nespĺňa a pre­to ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né ozna­čiť za whis­tleb­lowera, kto­ré­ho ko­na­nie by bo­lo chrá­ne­né člán­kom 10 Do­ho­vo­ru.

Na­vy­še, z už uve­de­ných roz­hod­nu­tí ESLP ako aj z ďal­ších roz­hod­nu­tí toh­to sú­du, nap­rík­lad ve­ci Ma­túz pro­ti Ma­ďar­sku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 21.09.2014, sťaž­nosť č. 73571/10), Bu­cur a To­ma pro­ti Ru­mun­sku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 08.01.2013, sťaž­nosť č. 40238/02), či Ku­des­hki­na pro­ti Rus­ku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 26.02.2009, sťaž­nosť č. 29492/05) mož­no zis­tiť spo­loč­ný znak spo­čí­va­jú­ci v tom, že vždy iš­lo o za­mes­tnan­ca, kto­rý upo­zor­ňo­val na ne­ka­lé prak­ti­ky ale­bo proti­spo­lo­čen­skú čin­nosť svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, čo, ako už bo­lo uve­de­né, v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho úpl­ne ab­sen­tu­je.

Kraj­ský súd as­poň v struč­nos­ti a na dopl­ne­nie ar­gu­men­tá­cie pou­ka­zu­je aj na naj­zná­mej­šie prí­pa­dy „pre­lo­me­nia“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva zo sta­ny pra­cov­ní­kov ban­ky, kto­ré sa udia­li v za­hra­ni­čí a ma­li sú­vis­losť s whis­tleb­lowin­gom.

Tak nap­rík­lad ban­kár švaj­čiarskej ban­ky UBS Brad­ley Bir­ken­feld po­má­hal pod­ni­ka­te­ľo­vi z ob­las­ti realít uk­ryť ma­je­tok pred ame­ric­kým da­ňo­vým úra­dom. Od­ha­lil prak­ti­ky, kto­rý­mi ma­li pra­cov­ní­ci ban­ky (vrá­ta­ne ne­ho) po­má­hať ame­ric­kým ob­ča­nom vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní. V kau­ze ban­ky UBS iš­lo te­da v struč­nos­ti o to, že ban­ka bo­ha­tým klien­tom z USA po­nú­ka­la in­ves­tí­cie, kto­ré im umož­ňo­va­li vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní v USA. Iš­lo o ne­fé­ro­vé a klam­li­vé ob­chod­né prak­ti­ky ban­ky. Pra­cov­ní­ci ban­ky sa ma­li po­die­ľať na ob­dob­ných ak­ti­vi­tách a ma­li byť ban­kou mo­ti­vo­va­ní k us­ku­toč­ňo­va­niu ta­kých­to ak­ti­vít. Brad­ley Bir­ken­feld bol od­sú­de­ný na test od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 40 me­sia­cov ne­pod­mie­neč­ne. Sa­mot­ná ban­ka USB za­pla­ti­la po­ku­tu 780 mi­lió­nov euro.

V ďal­šom prí­pa­de IT tech­nik lich­ten­štaj­nskej ban­ky LGT Hein­rich Kie­ber od­cu­dzil do­ku­men­ty pri di­gi­ta­li­zá­cii ar­chí­vov. Uk­rad­nu­té dis­ky s in­for­má­cia­mi o klien­toch ban­ky pre­dal ne­mec­kej fe­de­rál­nej spra­vo­daj­skej služ­be. Za krá­dež do­ku­men­tov bol pô­vod­ne od­sú­de­ný na 4 ro­ky ne­pod­mie­neč­ne, nás­led­ne mu bol trest zní­že­ný na trest pod­mie­neč­ný.

A na­po­kon mož­no spo­me­núť prí­pad Her­ve Fal­cia­ni­ho, kto­rý pra­co­val v IT od­de­le­ní ban­ky HSBC, kde od­ha­lil a zve­rej­nil, že sys­tém sprá­vy dát po­má­hal da­ňo­vým úni­kom, pri­čom „vy­nie­sol“ z ban­ky in­for­má­cie o oso­bách po­doz­ri­vých zo skrá­te­nia da­ní pros­tred­níc­tvom švaj­čiar­skych ban­ko­vých úč­tov (ban­ka pos­ky­to­va­la „čier­ne úč­ty“ svo­jim pro­mi­nen­tným klien­tom a ak­tív­ne im po­má­ha­la ob­chá­dzať pl­ne­nie da­ňo­vých po­vin­nos­tí). Nás­led­ne bol ob­vi­ne­ný z po­ru­še­nia zá­ko­nov o ban­ko­vom ta­jom­stve a bol od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 5 ro­kov ne­pod­mie­neč­ne.

Uve­de­né tri prí­pa­dy ma­jú spo­loč­né to, že v nich iš­lo o pra­cov­ní­ka ban­ky, kto­rý sa dos­tal k in­for­má­cii o ne­ka­lých prak­ti­kách ban­ky a niek­to­rých klien­tov ban­ky v rám­ci svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti s tým, že zis­te­né in­for­má­cie sa vždy tý­ka­li aj sa­mot­nej ban­ky a jej proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Rov­na­ko tak ma­jú spo­loč­né to, že vo všet­kých troch prí­pa­doch bo­lo ich ko­na­nie po­sú­de­né ako úmy­sel­ný trest­ný čin. Nap­ro­ti to­mu, tres­tná vec ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča je cha­rak­te­ris­tic­ká tým, že k in­for­má­cii sa dos­tal ob­ža­lo­va­ný ne­le­gál­ne (mi­mo svo­ju pra­cov­nú čin­nosť) a je­ho zis­te­nia sa žiad­nym spô­so­bom ne­do­tý­ka­li proti­práv­ne­ho, či nee­tic­ké­ho ko­na­nia ban­ky ako je­ho za­mes­tná­va­te­ľa. Na roz­diel od uve­de­ných troch prí­pa­dov, v kto­rých iš­lo o whis­tleb­lowerov, v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho o whis­tleb­lowing zjav­ne nej­de.

Ani vo svet­le vy­ššie uve­de­ných prí­pa­dov nie je mož­né skon­šta­to­vať, že by tres­tné stí­ha­nie ob­ža­lo­va­né­ho za spá­chanie tres­tné­ho či­nu sú­vi­sia­ce­ho s „pre­lo­me­ním“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­lo nie­čím vý­ni­moč­ným, či oje­di­ne­lým, prá­ve nao­pak, je bež­ným aj v za­hra­ni­čí a to aj v prí­pa­doch, v kto­rých ide o zjav­ný whis­tleb­lowing.

Z hľa­dis­ka ob­ža­lo­va­ným na­mie­ta­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rý tu mal byť na zve­rej­ne­ní in­for­má­cie o troch kre­dit­ných plat­bách pri­pí­sa­ných na účet vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, kraj­ský súd pri­púš­ťa, že je v zá­uj­me ve­rej­nos­ti, aby poz­na­la in­for­má­ciu o tom, že člen vlá­dy mal opa­ko­va­né ma­jet­ko­vé kon­tak­ty s ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou, v me­ne kto­rej ko­na­la oso­ba, kto­rá bo­la v ča­se spá­chania stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu ob­ža­lo­va­ným po­doz­ri­vá zo spá­chania hos­po­dár­skej tres­tnej čin­nos­ti. Vo ve­rej­nom zá­uj­me je te­da to, aby ve­rej­nosť poz­na­la ta­kú­to in­for­má­ciu, to pla­tí o to viac, ak člen vlá­dy ta­ké­to kon­tak­ty pred zve­rej­ne­ním in­for­má­cie po­pie­ral.

Na stra­ne dru­hej však nie je mož­né tvr­diť, že je vo ve­rej­nom zá­uj­me aj to, akým spô­so­bom ob­ža­lo­va­ný tú­to in­for­má­ciu zís­kal a ako s ňou nás­led­ne na­lo­žil. Cel­kom ur­či­te nie je vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa pra­cov­ní­ci ban­ky me­ni­li na oso­by, kto­ré bu­dú mi­mo svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie vy­šet­ro­vať,  pát­rať po mož­ných nez­rov­na­los­tiach na ban­ko­vých úč­toch po­li­ti­kov, no­vi­ná­rov, ka­ma­rá­tov, či ko­ho­koľ­vek iné­ho s tým, že mož­no na nich bu­de nie­čo vy­uži­teľ­ne (nap­rík­lad nie­čo vy­uži­teľ­né pre po­li­tic­ký boj, res­pek­tí­ve pre vy­die­ra­nie inej oso­by, či pre dis­kre­di­tá­ciu inej oso­by a po­dob­ne). Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du nie je mož­né auto­ma­tic­ky (me­cha­nic­ky) tvr­diť, že je vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby ban­ko­vé ta­jom­stvo v prí­pa­de JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, či ko­ho­koľ­vek iné­ho bo­lo pre­lo­me­né tak, ako to uro­bil ob­ža­lo­va­ný, t. j. zjav­ným prek­ro­če­ním svo­jich pra­cov­ných kom­pe­ten­cií, zneu­ži­tím prih­la­so­va­cích he­siel (zís­ka­nie in­for­má­cie proti­práv­nou čin­nos­ťou a nie čin­nos­ťou sú­lad­nou s je­ho pra­cov­ný­mi kom­pe­ten­cia­mi v ban­ke) ako aj obí­de­ním inter­né­ho nah­la­so­va­cie­ho ka­ná­lu zria­de­né­ho ban­kou. Ob­ža­lo­va­né­mu nič neb­rá­ni­lo vy­užiť na nah­lá­se­nie čo­ho­koľ­vek po­doz­ri­vé­ho ban­ku, pre­to­že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va, že by mal ob­ža­lo­va­ný s nah­la­so­va­cí­mi po­vin­nos­ťa­mi ban­ky ne­ga­tív­ne skú­se­nos­ti, res­pek­tí­ve, že by mal in­for­má­ciu o tom, že ban­ka cie­le­ne ig­no­ru­je svo­je po­vin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa mož­ných neob­vyk­lých ban­ko­vých ope­rá­cií.

Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že je sí­ce vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa dôs­led­ne bo­jo­va­lo pro­ti neob­vyk­lým ban­ko­vým ope­rá­ciám, kto­ré čas­to v se­be uk­rý­va­jú le­ga­li­zá­ciu príj­mov zís­ka­ných tres­tnou čin­nos­ťou, av­šak vo ve­rej­nom zá­uj­me je aj to, aby sa tak di­alo zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom (t. j. v sú­la­de s vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi nor­ma­mi ako aj v sú­la­de s práv­ny­mi nor­ma­mi EÚ, kto­ré sa tý­ka­jú ochra­ny pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti) a iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mož­no pri­pus­tiť vy­bo­če­nie z tej­to zá­kon­nej sché­my. Iš­lo by nap­rík­lad o si­tuáciu, ak by za­mes­tna­nec ban­ky pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti zis­til, že sa­ma ban­ka ve­do­me po­má­ha svo­jim klien­tom le­ga­li­zo­vať príj­my z tres­tnej čin­nos­ti, úmy­sel­ne neoz­na­mu­je neob­vyk­lé ban­ko­vé ope­rá­cie, či po­má­ha klien­tom pri da­ňo­vých úni­koch a po­dob­ne (za ta­kých­to okol­nos­tí by bo­lo nut­né ak­cep­to­vať, že zá­ko­nom sta­no­ve­né me­cha­niz­my zly­há­va­jú, na­koľ­ko ban­ka ako po­vin­ná oso­ba si nepl­ní svo­je po­vin­nos­ti a za­mes­tna­nec ban­ky mu­sí ta­ké­to in­for­má­cie „vy­niesť von“ sám a pos­kyt­núť ich buď or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve, v kraj­nom prí­pa­de, aj mé­diám). Žiad­na ta­ká­to vý­ni­moč­ná (či mi­mo­riad­na) si­tuácia vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ne­nas­ta­la, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ne­mal žiad­ne po­chyb­nos­ti o tom, že by si ban­ka nepl­ni­la riad­ne svo­je po­vin­nos­ti, kto­ré jej vy­plý­va­jú zo zá­ko­na č. 297/2008 Z. z. o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu (na­po­kon, ban­ke svo­je zis­te­nia aj ozná­mil, av­šak až po­tom ako za­bez­pe­čil ich zve­rej­ne­nie pros­tred­níc­tvom mé­dií) a už vô­bec ne­mal žiad­ny (pra­cov­ný) dô­vod, aby sa zme­nil na vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý by pres­kú­ma­val via­ce­ré ban­ko­vé úč­ty.

Po­kiaľ by sa pri­pus­til iný, než vy­ššie uve­de­ný vý­klad, kto­rý je v pr­vom ra­de pos­ta­ve­ný na zá­ko­nom pred­pok­la­da­nom bo­ji pro­ti neob­vyk­lým ban­ko­vým ope­rá­ciám a iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch na osa­me­lom ko­na­ní za­mes­tnan­ca, po­tom by sa zá­ro­veň mu­se­lo pri­pus­tiť aj to, že kaž­dý za­mes­tna­nec ban­ky má ok­rem svo­jich pra­cov­ných kom­pe­ten­cií aj op­ráv­ne­nie viesť z aké­ho­koľ­vek mo­tí­vu (nap­rík­lad z po­li­tic­ké­ho mo­tí­vu, zo žiarli­vos­ti, z ne­ná­vis­ti, z dô­vo­du osob­né­ho obo­ha­te­nia a po­dob­ne) svo­je vlas­tné fi­nan­čné vy­šet­ro­va­nie ko­ho­koľ­vek kto má v ban­ke účet (a to vy­uží­va­ním prih­la­so­va­cích úda­jov do sys­té­mu ban­ky, kto­ré by prí­pad­ne bo­lo mož­né pos­kyt­núť aj tre­tej oso­be na vy­uži­tie) a zneu­ží­vať úda­je zís­ka­né ta­kým­to spô­so­bom z ban­ko­vých úč­tov na aký­koľ­vek účel (nap­rík­lad vy­die­ra­nie, dis­kre­di­tá­cia a po­dob­ne). Ak by kraj­ský súd v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho auto­ma­tic­ky up­red­nos­tnil ve­rej­ný zá­ujem na in­for­má­cie bez akých­koľ­vek ďal­ších pod­mie­nok (t. j. bez oh­ľa­du na to, ako bo­li tie­to in­for­má­cie zís­ka­né), po­tom by zá­ro­veň pos­vä­til a le­ga­li­zo­val aj ko­na­nie, kto­ré bo­lo po­pí­sa­né v pred­chá­dza­jú­cej ve­te, čo je nep­ri­ja­teľ­né.

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že vo ve­rej­nom zá­uj­me je aj to, aby ban­ko­vý sek­tor mo­hol pos­ky­to­vať fy­zic­kým a práv­nic­kým oso­bám svo­je ban­ko­vé pro­duk­ty ne­ve­rej­ne, t. j. aby úda­je o nich ne­bo­li prís­tup­né ši­ro­kej ve­rej­nos­ti a aby ne­bo­li tie­to úda­je ľah­ko vy­uži­teľ­né, či zneu­ži­teľ­né neop­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi. Sku­toč­nosť, že za­cho­vá­va­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva je vo ve­rej­nom zá­uj­me mož­no vy­vo­diť už len z to­ho, že exis­tu­je trest­ný čin oh­ro­ze­nia ban­ko­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 Tr. zák. ako aj z to­ho, že zá­kon o ban­kách pres­ne špe­ci­fi­ku­je ke­dy a prí­pad­ne aj v pros­pech ko­ho mož­no ban­ko­vé ta­jom­stvo pre­lo­miť a v ne­pos­led­nom ra­de aj z exis­ten­cie us­ta­no­ve­nia § 3 ods. 5 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mô­že úda­je, kto­ré sú pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva po­ža­do­vať v príp­rav­nom ko­na­ní po­li­cajt iba s pred­chá­dza­jú­cim súh­la­som pro­ku­rá­to­ra. Po­kiaľ by te­da zá­ko­no­dar­ca chcel, aby mo­hol mať kaž­dý a ke­dy­koľ­vek preh­ľad o ban­ko­vých úda­joch iných osôb a mo­hol ich vy­uží­vať ľu­bo­voľ­ným spô­so­bom, po­tom by cel­kom ur­či­te le­gis­la­tív­ne ne­chrá­nil a ani ne­reš­pek­to­val ban­ko­vé ta­jom­stvo, či ne­ve­rej­ný spô­sob pod­ni­ka­nia bánk.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že spô­sob ako sa dos­tal ob­ža­lo­va­ný k in­for­má­cii (ne­le­gál­ne ko­na­nie mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti), ako aj spô­sob ako s ňou chcel na­lo­žiť a aj na­lo­žil (po­li­tic­ký mo­tív s cie­ľom zve­rej­niť ju) te­da cel­kom ur­či­te ne­mô­že pre­vá­žiť ve­rej­ný zá­ujem na za­cho­vá­va­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a na je­ho pre­la­mo­va­ní iba v zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom. Ce­na zís­ka­nej in­for­má­cie (fak­tic­ky preu­ká­za­nie, že člen vlá­dy mal ob­chod­né kon­tak­ty s ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou v me­ne kto­rej ko­na­la oso­ba po­doz­ri­vá z hos­po­dár­skej tres­tnej čin­nos­ti) pre­to ne­mô­že auto­ma­tic­ky zna­me­nať bez­tres­tnosť ob­ža­lo­va­né­ho.

Ob­ža­lo­va­ný v prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia na sú­de pr­vé­ho stup­ňa ako aj v od­vo­la­com ko­na­ní navr­ho­val, aby súd pre­ru­šil ko­na­nie a ob­rá­til sa na Súd­ny dvor EÚ s pred­bež­nou otáz­kou. Z pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho a z je­ho dopl­ne­nia vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný navr­hu­je, aby prak­tic­ky všet­ky ná­miet­ky, kto­ré v od­vo­la­ní na­mie­ta a tý­ka­jú sa na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo naj­skôr po­sú­dil v rám­ci roz­ho­do­va­nia o pred­bež­nej otáz­ke Súd­ny dvor EÚ. Ob­ža­lo­va­ný vi­dí mož­nosť ap­li­ká­cie prá­va EÚ a nut­nos­ti je­ho pred­bež­né­ho vý­kla­du Súd­nym dvo­rom EÚ pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako mož­né­ho whis­tleb­lowera, či vo svet­le pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí, ďa­lej žia­da pred­bež­ne po­sú­diť Súd­nym dvo­rom EÚ vy­ko­ná­va­nie pro­ces­ných úko­nov or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní bez for­mál­ne­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, kto­rých dôs­led­kom bo­lo na­ru­še­nie up­lat­ňo­va­nia reál­nych práv na ob­ha­jo­bu, po­sú­de­nie to­ho, či vý­sluch za úmy­sel­ne vy­tvo­re­ných ne­priaz­ni­vých pod­mie­nok je v sú­la­de s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces, res­pek­tí­ve po­sú­de­nie to­ho, či ko­na­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­lo nes­tran­né (vzhľa­dom na vy­jad­re­nie o po­ci­te vlas­tnej za­uja­tos­ti k jed­né­mu z dô­ver­ní­kov) a v ne­pos­led­nom ra­de navr­hu­je po­sú­diť ako pred­bež­nú otáz­ku Súd­nym dvo­rom EÚ pres­kú­ma­va­nie to­ho, či vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa sle­do­va­lo le­gi­tím­ny cieľ a zá­ujem pre­ja­vo­va­ný poš­ko­de­ným ako aj to, či mož­nosť ulo­že­nia tres­tu v tres­tnej sadz­be tri až osem ro­kov za spá­chanie ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu je v sú­la­de s prá­vom na pri­me­ra­ný trest v zmys­le Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie.

Pod­ľa toh­to návr­hu ob­ha­jo­by fak­tic­ky kraj­ský súd v od­vo­la­com ko­na­ní nie je op­ráv­ne­ný na pres­kú­ma­va­nie žiad­nej na­mie­ta­nej otáz­ky a o všet­kom má naj­skôr roz­ho­do­vať Súd­ny dvor EÚ v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky. S ta­kým­to zjed­no­du­še­ným po­ja­tím vzťa­hu Súd­ne­ho dvo­ru EÚ a vnút­roš­tát­nych sú­dov a ich kom­pe­ten­cií sa ne­mož­no sto­tož­niť a rov­na­ko tak sa od­vo­la­cí súd nes­to­tož­ňu­je s tým, aby bo­lo po­su­dzo­va­nie pred­bež­nej otáz­ky v ko­na­ní pred Súd­nym dvo­rom EÚ chá­pa­né ako pro­ces­ný pros­trie­dok, kto­rý je k voľ­nej dis­po­zí­cii účas­tní­ko­vi ko­na­nia a kto­rý ho mô­že vy­užiť na tes­to­va­nie svo­jej ver­zie ob­ha­job­ných tvr­de­ní.

Súd­ny dvor Európ­skej únie v rám­ci pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pos­ky­tu­je vý­klad prá­va Únie a nie ap­li­ká­ciu prá­va Únie na kon­krét­ny skut­ko­vý stav v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, pre­to­že to je úlo­hou vnút­roš­tát­ne­ho sú­du. Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie pre­to nep­ris­lú­cha ani roz­ho­do­vať o roz­diel­nych ná­zo­roch na vý­klad práv­nych no­riem.

Kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že o po­da­nej ob­ža­lo­be mu­sí roz­hod­núť vnút­roš­tát­ny súd a do je­ho kom­pe­ten­cie spa­dá aj po­su­dzo­va­nie všet­kých spor­ných pro­ces­ných, či hmot­nop­ráv­nych otá­zok ako aj vý­klad práv­nych no­riem. Kom­pe­ten­ciou Súd­ne­ho dvo­ru EÚ nie je sup­lo­vať čin­nosť vnút­roš­tát­nych sú­dov, či dá­vať od­po­ve­de na sub­jek­tív­ne for­mu­lo­va­né otáz­ky ob­ža­lo­va­né­ho. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný žia­da (navr­hu­je), aby sa vnút­roš­tát­ny súd ob­rá­til s pred­bež­nou otáz­kou na Súd­ny dvor EÚ pri­tom nez­na­me­ná, že tak vnút­roš­tát­ny súd mu­sí po­vin­ne uro­biť, res­pek­tí­ve, že sa mu­sí sto­tož­niť s úva­ha­mi ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne nut­nos­ti ob­rá­tiť sa na Súd­ny dvor EÚ. To pla­tí aj v prí­pa­de, ak ide o súd od­vo­la­cí.

Ko­na­nie o pred­bež­nej otáz­ke rie­še­nej Súd­nym dvo­rom EÚ je oso­bit­ným dru­hom nes­po­ro­vé­ho ko­na­nia, pri­čom od­rá­ža sku­toč­nosť, že mno­hé pra­me­ne prá­va EÚ sú v člen­ských štá­toch pria­mo ap­li­ko­va­teľ­né a v dôs­led­ku to­ho vnút­roš­tát­ny súd v kon­krét­nej ve­ci ap­li­ku­je pria­mo prá­vo EÚ a je čas­to kon­fron­to­va­ný s prob­lé­mom je­ho vzťa­hu k ná­rod­né­mu prá­vu. In­šti­tút pred­bež­nej otáz­ky tak pre­ven­tív­ne od­stra­ňu­je roz­diel me­dzi vý­kla­dom prá­va EÚ jed­not­li­vý­mi člen­ský­mi štát­mi, pri­čom im však zos­tá­va vy­hra­de­ná sa­mos­tat­ná ap­li­ká­cia prá­va EÚ v rám­ci kon­krét­nej ve­ci. Pred­bež­ná otáz­ka by sa ma­la ob­me­dzo­vať na plat­nosť ale­bo vý­klad prá­va EÚ, pre­to­že vý­klad vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a skú­ma­nie je­ho plat­nos­ti nes­pa­dá do prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ru EÚ. Súd­ny dvor EÚ ne­roz­ho­du­je ani o spor­ných skut­ko­vých otáz­kach a ani o vý­kla­de ale­bo ap­li­ká­cii vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že dňa 25.11.2016 uve­rej­nil Súd­ny dvor Európ­skej únie Do­po­ru­če­ne pre vnút­roš­tát­ne sú­dy o za­ča­tí ko­na­nia o pred­bež­nej otáz­ke (2016/C 439/01), v kto­rom uvá­dza, že prá­vo­moc Súd­ne­ho dvo­ru EÚ k roz­hod­nu­tiu o žia­dos­tiach o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke ale­bo oh­ľad­ne vý­kla­du ale­bo plat­nos­ti prá­va EÚ je vy­ko­ná­va­ná vý­luč­ne na zá­kla­de pod­ne­tu vnút­roš­tát­nych sú­dov bez oh­ľa­du na to, či účas­tní­ci pô­vod­né­ho ko­na­nia vy­jad­ri­li že­la­nie ob­rá­tiť sa na Súd­ny dvor EÚ. Vzhľa­dom k to­mu, že vnút­roš­tát­ny súd, kto­ré­mu bol spor pred­lo­že­ný ne­sie zod­po­ved­nosť za súd­ne roz­hod­nu­tie, kto­ré má byť vy­da­né, je len na tom­to sú­de, aby s oh­ľa­dom na kon­krét­ne okol­nos­ti ve­ci po­sú­dil tak ne­vyh­nut­nosť žia­dos­ti o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke pre vy­da­nie je­ho roz­hod­nu­tia, tak re­le­van­ciu otá­zok, kto­ré kla­die na Súd­ny dvor EÚ.

Vo ve­ci S. r. l. a La­ni­fi­cio di Ga­var­do SpA pro­ti Mi­nis­te­ro del­la sa­ni­ta (C-283/81, EC­LI:EU:C:1982:335) sa Súd­ny dvor Európ­skej únie za­obe­ral tým, za akých pod­mie­nok sa mu­sí vnút­roš­tát­ny súd, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie nie je mož­né na­pad­núť op­rav­ný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho sú­du, ob­rá­tiť na Súd­ny dvor EÚ, pri­čom zdô­raz­nil, že člá­nok (267 zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie) nep­red­sta­vu­je pro­ces­ný pros­trie­dok, kto­rý ma­jú k dis­po­zí­cii účas­tní­ci ko­na­nia v spo­re pre­bie­ha­jú­com pred vnút­roš­tát­nym sú­dom a pre­to nes­ta­čí, ak len účas­tník ko­na­nia tvr­dí, že spor nas­to­ľu­je otáz­ku oh­ľad­ne plat­nos­ti prá­va (únie), aby dot­knu­tý súd mu­sel mať za to, že vy­vsta­la otáz­ka v zmys­le člán­ku (267).

Súd­ny dvor EÚ v da­nej ve­ci ďa­lej uvie­dol, že sú­dy, kto­rých roz­hod­nu­tie ne­mož­no na­pad­núť op­rav­ným pros­tried­kom, ma­jú rov­na­kú mie­ru slo­bo­dy ako aký­koľ­vek iný vnút­roš­tát­ny súd k po­sú­de­niu, či je k vy­hlá­se­niu roz­sud­ku ne­vyh­nut­né roz­hod­nu­tie o otáz­ke ko­mu­ni­tár­ne­ho prá­va. Súd­ny dvor EÚ uzat­vo­ril, že vnút­roš­tát­ny súd nie je po­vin­ný po­lo­žiť pred­bež­nú otáz­ku tý­ka­jú­cu sa vý­kla­du prá­va EÚ, kto­rá pred ním vy­vsta­la v si­tuá­cii, že

1/ otáz­ka, kto­rá pred ním vy­vsta­la nie je re­le­van­tná, pre­to­že od­po­veď na ta­kú­to otáz­ku, nech už by bo­la aká­koľ­vek, by ne­moh­la mať žiad­ny vplyv na rie­še­nie spo­ru,

2/ otáz­ka je pre po hmot­nej strán­ke zhod­ná s otáz­kou, kto­rá už bo­la pred­me­tom roz­hod­nu­tia o pred­bež­nej otáz­ke v ob­dob­nom prí­pa­de, ale­bo sa pred­chá­dza­jú­ca ju­di­ka­tú­ra Súd­ne­ho dvo­ru EÚ za­obe­ra­la pred­met­nou práv­nou otáz­kou bez oh­ľa­du na po­va­hu ko­na­nia, v kto­rých bo­la tá­to ju­di­ka­tú­ra vy­da­ná, aj pri nespl­ne­ní úpl­nej zho­dy spor­ných otá­zok,

3/ správ­ne pou­ži­tie prá­va EÚ je tak zrej­mé, že ne­zos­tá­va pries­tor pre akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

Súd­ny dvor EÚ k uve­de­né­mu skon­šta­to­val, že tre­tí po­dod­sta­vec (člán­ku 267) mu­sí byť vy­kla­da­ný v tom zmys­le, že súd, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie nie je mož­né na­pad­núť op­rav­ný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, je po­vin­ný, po­kiaľ vy­vsta­ne pred ním otáz­ka tý­ka­jú­ca sa vý­kla­du prá­va EÚ, spl­niť svo­ju po­vin­nosť a pred­lo­žiť vec Súd­ne­mu dvo­ru EÚ. To však nep­la­tí v prí­pa­de, ak vnút­roš­tát­ny súd zis­tí, že otáz­ka kto­rá vy­vsta­la nie je re­le­van­tná ale­bo že správ­ne pou­ži­tie prá­va EÚ je tak zrej­mé, že ne­zos­tá­va pries­tor pre akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

ESLP tak­tiež zdô­raz­ňu­je, že pod­ľa Súd­ne­ho dvo­ru EÚ nie sú vnút­roš­tát­ne sú­dy, na kto­ré od­ka­zu­je člá­nok 267 ods. 3 zmlu­vy o fun­go­va­ní EÚ po­vin­né pred­lo­žiť pred­bež­nú otáz­ku tý­ka­jú­cu sa vý­kla­du prá­va EÚ, kto­rá pred ni­mi vy­vsta­la, po­kiaľ nie je otáz­ka re­le­van­tná, te­da po­kiaľ od­po­veď na ta­kú otáz­ku ne­mô­že zna­me­nať iný vý­sle­dok ko­na­nia.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v roz­hod­nu­tí zo dňa 24.04.2018 vo ve­ci Bay­dar pro­ti Ho­lan­dsku (sťaž­nosť č. 55385/14) upo­zor­nil, že je na vnút­roš­tát­nych sú­doch, aby vnút­roš­tát­ne prá­vo vy­kla­da­li a ap­li­ko­va­li v sú­la­de s prá­vom EÚ ak sa má pou­žiť, a po­sú­di­li, či je pre roz­hod­nu­tie vo ve­ci ne­vyh­nut­né po­žia­dať Súd­ny dvor EÚ o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke. Do­ho­vor pri­tom ne­ga­ran­tu­je sa­mot­né prá­vo na to, aby sa vnút­roš­tát­ny súd ob­rá­til na Súd­ny dvor EÚ so žia­dos­ťou o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke. Iba za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že ne­po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky vnút­roš­tát­nym sú­dom po­ru­šiť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, po­kiaľ sa uká­že ta­ký­to pos­tup vnút­roš­tát­ne­ho sú­du ako svoj­voľ­ný.

Po­vin­nosť vnút­roš­tát­nych sú­dov v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru od­ôvod­niť svo­je roz­hod­nu­tie však ne­mô­že byť chá­pa­ná tak, že je na kaž­dý ar­gu­ment účas­tní­ka ko­na­nia vy­ža­do­va­ná pod­rob­ná od­po­veď. ESLP nap­rík­lad už roz­ho­dol, že po­kiaľ bo­la žia­dosť o po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná ale­bo for­mu­lo­va­ná len všeo­bec­ne a ne­kon­krét­ne, je v zmys­le člán­ku 6 Do­ho­vo­ru, prí­pus­tné, aby vnút­roš­tát­ny súd od­mie­tol žia­dosť len od­ka­zom na prís­luš­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nie, po­kiaľ vo ve­ci ne­vyv­sta­ne žiad­na dô­le­ži­tá práv­na otáz­ka (John pro­ti Ne­mec­ku č. 15073/03 zo dňa 13.02.2007). Rov­na­ko tak pos­tu­pu­je ESLP ak zis­tí, že žia­dosť o po­lo­že­nie otáz­ky je nad­by­toč­ná (Stich­ting Mot­hers of Sreb­re­ni­ca a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku, č. 65542/12). Pod­stat­ným z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia člán­ku 6 Do­ho­vo­ru je to, aby od­miet­nu­tie po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky bo­lo riad­ne od­ôvod­ne­né.

Z roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va zo dňa 24.04.2018 vo ve­ci Bay­dar pro­ti Ho­lan­dsku (sťaž­nosť č. 55385/14) mož­no vy­vo­diť, že za dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie od­miet­nu­tia pred­lo­že­nia pred­bež­nej otáz­ky mož­no pok­la­dať aj ta­ké, z kto­ré­ho vy­plý­va, že op­rav­ný pros­trie­dok, kto­rý ob­sa­ho­val žia­dosť o pred­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky bol za­miet­nu­tý, pre­to­že vo ve­ci, s oh­ľa­dom na cha­rak­ter ko­na­nia, ne­vyv­sta­la práv­na otáz­ka, kto­rú by bo­lo nut­né zod­po­ve­dať.

Kraj­ský súd ap­li­ko­val uve­de­né zá­ve­ry aj na návr­hy ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom zis­til, že tu nie je žiad­na otáz­ka, kto­rá by vy­ža­do­va­la vý­klad zo stra­ny Súd­ne­ho dvo­ru EÚ, na­koľ­ko ob­sah prá­va EÚ je tu zrej­mý nad akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní pou­ka­zu­je na Smer­ni­cu Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy EÚ 2015/849 z 20.05.2015 o pred­chá­dza­ní vy­uží­va­nia fi­nan­čné­ho sys­té­mu na úče­ly pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí ale­bo fi­nan­co­va­nia te­ro­riz­mu, tak z ob­sa­hu tej­to smer­ni­ce je zrej­mé, že ne­pos­ky­tu­je žiad­ne pr­vky ochra­ny za­mes­tnan­ca po­vin­né­ho sub­jek­tu, kto­rý mo­ni­to­ru­je ma­je­tok po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by. V tom­to sme­re ob­sa­hu­je pod­ľa člán­ku 61 iba po­vin­nosť pre člen­ské štá­ty, aby prí­pad­ne v sú­la­de s vnút­roš­tát­nym prá­vom pos­kyt­li za­mes­tnan­com, kto­rý ozná­mi­li svo­je po­doz­re­nie na pra­nie špi­na­vých pe­ňa­zí pri­me­ra­nú ochra­nu. Má tu ísť o ochra­nu za­mes­tnan­cov po­vin­ných sub­jek­tov, kto­rí ozná­mi­li po­ru­še­nia spá­cha­né v rám­ci po­vin­né­ho sub­jek­tu (me­chan­izmus ochra­ny sa po­ne­chá­va na vnút­roš­tát­ne práv­ne po­riad­ky), pri­čom z člán­ku 61 je zrej­mé, že tu má ísť o ochra­nu za­mes­tnan­cov, kto­rý nah­lá­si­li nepl­ne­nie si po­vin­nos­tí po­vin­né­ho sub­jek­tu (nap­rík­lad ban­ky) a nie nie­ko­ho iné­ho. Pred­met­ná smer­ni­ca te­da sta­no­vu­je hlav­ne po­vin­nos­ti po­vin­ným sub­jek­tom (nap­rík­lad ban­ke) a ani rám­co­vo neup­ra­vu­je prob­le­ma­ti­ku pre­jed­ná­va­nú v da­nej tres­tnej ve­ci (ochra­nu za­mes­tnan­cov, kto­rí by po­ru­šo­va­li svo­je pra­cov­né po­vin­nos­ti a „pát­ra­li“ po mož­ných nez­rov­na­los­tiach na úč­toch klien­tov ban­ky ako po­vin­nej oso­by). Ob­sah tej­to smer­ni­ce bol prev­za­tý vnút­roš­tát­nym prá­vom zá­ko­nom č. 297/2008 Z. z. o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu a aj z tej­to práv­nej nor­my je zrej­mé, že sa ab­so­lút­ne na pre­jed­ná­va­nú tres­tnú vec nev­zťa­hu­je.

To, čo ob­ža­lo­va­ný naz­na­ču­je v od­vo­la­ní v otáz­ke č. 1 spa­dá pod prob­le­ma­ti­ku whis­tleb­lowin­gu, t.j. z hľa­dis­ka prá­va EÚ pod návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, pri­čom už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ten­to návrh smer­ni­ce sa bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí nev­zťa­hu­je na ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho po­pí­sa­né v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku a na­vy­še pri tom­to návr­hu smer­ni­ce, kto­rý bol poz­me­ne­ný po­zí­ciou európ­ske­ho parla­men­tu v pr­vom čí­ta­ní eš­te do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du ne­bo­lo skon­če­né le­gis­la­tív­ne ko­na­nie, tak­že už vô­bec nep­ri­chá­dza do úva­hy pred­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky Súd­ne­mu dvo­ru EÚ, na­koľ­ko tá­to smer­ni­ca eš­te nie je sú­čas­ťou prá­va EÚ (ne­bo­la pub­li­ko­va­ná v Úrad­nom ves­tní­ku EÚ).

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní for­mu­lo­val otáz­ku č. 2 tak, že Súd­ny dvor EÚ by mal v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky zod­po­ve­dať aj to, aký vplyv na pre­jed­ná­va­nú vec ma­jú kri­té­riá roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku zo dňa 12.02.2008, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na, že Do­ho­vor nie je sú­čas­ťou prá­va EÚ, nie je pra­me­ňom prá­va EÚ, na­koľ­ko EÚ ako ce­lok nie je sig­na­tá­rom Do­ho­vo­ru a pre­to Súd­ny dvor EÚ ne­má kom­pe­ten­ciu vy­kla­dať us­ta­no­ve­nia Do­ho­vo­ru a už vô­bec nie ju­di­ka­tú­ru ESLP. Súd­ny dvor EÚ v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti v od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí pou­ží­va sí­ce čas­to pod­por­ne aj ar­gu­men­tá­ciu ju­di­ka­tú­rou ESLP, av­šak ne­má kom­pe­ten­ciu vy­kla­dať roz­hod­nu­tia ESLP.

Oh­ľad­ne otáz­ky č. 3 for­mu­lo­va­nej v od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né uviesť, že jej zod­po­ve­da­nie je pl­ne v kom­pe­ten­cii vnút­roš­tát­ne­ho sú­du, ne­vy­ža­du­je žiad­ny vý­klad práv­nej nor­my EÚ, pri­čom v čas­ti tý­ka­jú­cej sa pr­vot­né­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho tej­to ar­gu­men­tá­cii ob­ža­lo­va­né­ho od­vo­la­cí súd aj pris­ved­čil. Zvyš­né po­do­táz­ky tý­ka­jú­ce sa údaj­ných po­chyb­nos­tí o nes­tran­nos­ti ok­res­né­ho sú­du, či pres­kú­ma­nia pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du, kto­rý vy­lú­čil ve­rej­nosť z po­jed­ná­va­nia ne­ma­jú bez­pros­tred­nú sú­vis­losť s prá­vom EÚ a ne­vy­ža­du­jú vý­klad zo stra­ny Súd­ne­ho dvo­ru EÚ.

Roz­ho­do­va­nie Súd­ne­ho dvo­ra EÚ o pred­bež­nej otáz­ke nie je op­rav­ným pros­tried­kom pro­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa a už vô­bec ten­to in­šti­tút nes­lú­ži na hypo­te­tic­ky for­mu­lo­va­né otáz­ky vy­chá­dza­jú­ce zo sub­jek­tív­ne­ho poh­ľa­du ob­ha­jo­by na prie­beh hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom, pri­čom tie­to otáz­ky sú zjav­ne za­lo­že­né na špe­ku­lá­cii ob­ža­lo­va­né­ho o údaj­ných po­chy­be­niach sú­du pr­vé­ho stup­ňa, a nie na práv­nych vý­kla­do­vých prob­lé­moch prá­va EÚ, kto­ré by bo­lo nut­né rie­šiť za po­mo­ci in­šti­tú­tu pred­bež­nej otáz­ky. Tie­to ná­miet­ky ob­ža­lo­va­né­ho pre­to kraj­ský súd po­sú­dil v od­vo­la­com ko­na­ní.

Ak ob­ža­lo­va­ný v rám­ci for­mu­lo­va­nia otá­zok, kto­ré by ma­li byť po­lo­že­né ako pred­bež­ná otáz­ka zdô­raz­ňo­val aj prá­vo na pri­me­ra­ný trest v spo­ji­tos­ti s tým, že ob­ža­lo­va­né­mu má hro­ziť ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, tak tá­to skôr úva­ha ako otáz­ka je bez­pred­met­ná, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­né­mu neh­ro­zí ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. V ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom mu bol ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy s tým, že z dô­vo­du po­da­nia od­vo­la­nia len zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho ne­moh­lo, a to ani teo­re­tic­ky, prísť k je­ho sprís­ne­niu.

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že ko­na­nie pred ok­res­ným sú­dom bo­lo vy­ko­na­né s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti, tak kraj­ský súd je ná­zo­ru, že na ta­ký­to pos­tup ok­res­né­ho sú­du bo­li spl­ne­né zá­kon­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky.

Pod­ľa § 249 ods. 3 Tr. por. ve­rej­nosť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že byť vy­lú­če­ná len vte­dy, ak by ve­rej­né po­jed­ná­va­nie ve­ci oh­ro­zi­lo ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom, ve­rej­ný po­ria­dok, mrav­nosť ale­bo bez­peč­nosť ale­bo ak to vy­ža­du­je iný dô­le­ži­tý zá­ujem ob­ža­lo­va­né­ho, poš­ko­de­né­ho, je­ho blíz­kych osôb ale­bo sved­kov. Pod­ľa § 249 ods. 4 Tr. por. o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti roz­hod­ne súd z úrad­nej po­vin­nos­ti ale­bo na návrh pro­ku­rá­to­ra, ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo poš­ko­de­né­ho v kto­rom­koľ­vek štá­diu súd­ne­ho ko­na­nia po vy­po­ču­tí strán uz­ne­se­ním, kto­ré ve­rej­ne vy­hlá­si.

Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že roz­hod­nu­tie o prí­pad­nom vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti je pl­ne v kom­pe­ten­cii sú­du, pri­čom súd na ta­ké­to roz­hod­nu­tie ne­pot­re­bu­je návrh pro­ces­ných strán. Pri svo­jom roz­ho­do­va­ní mu­sí pri­tom súd vziať do úva­hy mož­né oh­ro­ze­nie ta­jom­stva chrá­ne­né­ho oso­bit­ným zá­ko­nom, na­koľ­ko ide o zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný mož­ný dô­vod vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti z po­jed­ná­va­nia. To pla­tí o to viac, ak ide o pre­jed­ná­va­nie tres­tné­ho či­nu, kto­rý mal byť spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním ta­jom­stva chrá­ne­né­ho oso­bit­ným zá­ko­nom, keď mies­tom či­nu mal byť sub­jekt, kto­rý je po­vin­ný dodr­žia­vať ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom a mať za­bez­pe­če­nú ochra­nu toh­to ta­jom­stva a ak návrh na vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti po­dá prá­ve ten­to sub­jekt, kto­ré­ho mi­ni­mál­ne dob­ré me­no a po­vesť moh­la byť oh­ro­ze­ná ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho.  

Ok­res­ný súd sa za­obe­ral mož­ným vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti z po­jed­ná­va­nia na zá­kla­de pí­som­né­ho pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s., z kto­ré­ho vy­plý­va, že pred­met­ná ban­ka sa cí­ti byť ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho vý­znam­ne poš­ko­de­ná a to naj­mä z dô­vo­du poš­ko­de­nia jej práv a práv­nom chrá­ne­ných zá­uj­mov, hlav­ne poš­ko­de­nia re­pu­tá­cie, dob­rej po­ves­ti a dob­ré­ho me­na s tým, že ve­rej­ným pre­jed­na­ním ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, naj­mä kvô­li roz­sia­hlej me­dia­li­zá­cii prí­pa­du, oča­ká­va eš­te in­ten­zív­nej­ší zá­sah do spo­mí­na­ných práv a prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­mov. Je ná­zo­ru, že pred­me­tom po­jed­ná­va­nia bu­dú vy­so­ko cit­li­vé úda­je sú­vi­sia­ce s ban­ko­vým sys­té­mom a bez­peč­nos­ťou úda­jov klien­tov Tat­ra ban­ky a prís­tu­pom k nim, pri­čom zve­rej­ne­nie a prí­pad­ná me­dia­li­zá­cia tých­to sku­toč­nos­tí mô­že ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť bez­peč­nosť spra­co­vá­va­ných úda­jov klien­tov ban­ky. V tom­to sme­re da­la ban­ka do po­zor­nos­ti, že sku­tok sú­vi­sí s us­ta­no­ve­ním § 91 zá­ko­na o ban­kách, te­da s ban­ko­vým ta­jom­stvom a je vy­so­ko prav­de­po­dob­né, že me­dia­li­zá­cia by moh­la ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť súk­ro­mie dot­knu­tých klien­tov.

Súd pr­vé­ho stup­ňa nás­led­ne vy­ho­vel pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s. a roz­ho­dol o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du bol ten­to pos­tup ok­res­né­ho sú­du pl­ne opod­stat­ne­ný. Je nes­por­né, že ce­lá pre­jed­ná­va­ná tres­tná čin­nosť, kto­rá sa kla­die ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu sú­vi­sí s ta­jom­stvom chrá­ne­ným oso­bit­ným zá­ko­nom, v da­nom prí­pa­de s ban­ko­vým ta­jom­stvom, kto­ré ma­lo byť zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho po­ru­še­né a to za zneu­ži­tia prís­tu­po­vých úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky s tým, že zo spi­su je zrej­mé, že ma­lo dôjsť k neop­ráv­ne­né­mu pre­ze­ra­niu aj iných ban­ko­vých úč­tov, než ban­ko­vé­ho úč­tu poš­ko­de­né­ho a je bez vý­zna­mu, že prez­re­tie aj tých­to iných ban­ko­vých úč­tov sa nek­la­die ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu. Pred vy­ko­na­ním do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo pri­tom eš­te úpl­ne zrej­mé akým sme­rom sa bu­de ube­rať do­ka­zo­va­nie, čo všet­ko bu­de ale­bo by moh­lo byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia a pre­to bo­lo vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti, za mož­nos­ti prís­tu­pu dô­ver­ní­kom, pl­ne opod­stat­ne­né. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li te­da spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti, pri­čom pro­ces­né stra­ny, vrá­ta­ne ob­ha­jo­by, vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti z dô­vo­du ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ani ne­na­mie­ta­li. Prie­beh do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bol pri­tom kon­tra­dik­tór­ny, za prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ob­haj­cu, kto­rý aj moh­li viesť ak­tív­nu ob­ha­jo­bu, čo na­po­kon aj vy­uži­li. Nič te­da ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti z prie­be­hu do­ka­zo­va­nia bo­lo spô­so­bi­lé pod­stat­ným spô­so­bom za­siah­nuť do práv ob­ža­lo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu, res­pek­tí­ve, že by roz­hod­nu­tie sú­du o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti bo­lo svoj­voľ­né. Sa­mo­sud­ky­ňa pri­tom roz­hod­la o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 03.08.2017 uz­ne­se­ním (č. l. 467), pri­čom súd v zá­pis­ni­ci o hlav­nom po­jed­ná­va­ní aj uvie­dol dô­vod toh­to svoj­ho roz­hod­nu­tia. Pred roz­hod­nu­tím sú­du sa k návr­hu ban­ky vy­jad­ri­li tak pro­ku­rá­tor, kto­rý sa s ním sto­tož­nil a navr­hol ve­rej­nosť vy­lú­čiť ako aj ob­ža­lo­va­ný po po­ra­de s ob­haj­com, kto­rý po­ne­chal roz­hod­nu­tie na úva­he sú­du. Ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho ob­haj­ca ten­to pos­tup sú­du žiad­nym spô­so­bom ne­na­mie­ta­li. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia zme­nil ob­haj­cu, kto­rý sa spät­ne nes­to­tož­nil s roz­hod­nu­tím ok­res­né­ho sú­du o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti me­cha­nic­ky nez­na­me­ná, že na roz­hod­nu­tie o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti ne­bo­li spl­ne­né zá­ko­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky. To pla­tí o to viac, ak súd vy­chá­dzal z od­ôvod­ne­né­ho pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s., kto­rej sa pre­jed­ná­va­ná tres­tná čin­nosť tý­ka a za sta­vu, keď pro­ces­né stra­ny fak­tic­ky ten­to pod­net ban­ky ak­cep­to­va­li a ne­ma­li vo­či ne­mu žiad­ne ná­miet­ky, či vý­hra­dy.

Nap­ro­ti to­mu, na od­vo­la­com sú­de, už bol zrej­mý roz­sah vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, pri­čom od­vo­la­cí súd sí­ce do ur­či­tej mie­ry dopĺňal do­ka­zo­va­nie na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, av­šak už neš­lo o do­ka­zo­va­nie v ta­kom roz­sa­hu, že by bo­lo mož­né reál­ne oča­ká­vať oh­ro­ze­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, či oh­ro­ze­nie zá­uj­mov klien­tov ban­ky, res­pek­tí­ve sa­mot­nej ban­ky. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu už ne­bo­lo ve­rej­né za­sad­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du vy­ko­na­né s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti.

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že sa ok­res­ný súd ne­dos­ta­toč­ne vy­spo­ria­dal s po­da­nou ná­miet­kou za­uja­tos­ti, tak kraj­ský súd sa s tou­to ob­ha­job­nou ar­gu­men­tá­ciou nes­to­tož­nil. Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho po­dal ná­miet­ku za­uja­tos­ti prak­tic­ky ih­neď ako prev­zal po­čas súd­ne­ho ko­na­nia ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s pos­tu­pom ok­res­né­ho sú­du, kto­rý po­čas ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ob­haj­co­vi vy­svet­lil, že v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. sa o je­ho ná­miet­ke ko­nať ne­bu­de, pre­to­že ne­bo­la po­da­ná bez meš­ka­nia a na­mie­ta sa ňou len pro­ces­ný pos­tup sú­du (č. l. 813). Z ob­sa­hu ná­miet­ky za­uja­tos­ti (č. l. 817 – 820) je zrej­mé, že sku­toč­ne no­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na­mie­tal spät­ne niek­to­ré úko­ny, či roz­hod­nu­tia sú­du, kto­ré zo svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka vy­hod­no­til ako ne­zá­kon­né, či ako spô­sob ko­na­nia sú­du, z kto­ré­ho vy­plý­va za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne.

Ok­rem to­ho, že zjav­ne iš­lo o ná­miet­ku za­uja­tos­ti za­lo­že­nú čis­to na pro­ces­nom pos­tu­pe sú­du, kto­rá ma­la  za cieľ viesť ob­ha­jo­bu „do mi­nu­los­ti“, bo­la na­vy­še po­da­ná evi­den­tne ones­ko­re­ne. Ter­mín „bez meš­ka­nia“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ný § 32 ods. 6 Tr. por. ply­nie od vy­ko­na­nia úko­nu ale­bo zis­te­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la viesť k po­chyb­nos­tiam o nes­tran­nos­ti ko­na­jú­ce­ho sud­cu a nie od mo­men­tu, ke­dy ob­ha­jo­bu pre­vez­me no­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho. Na­vy­še, všet­ky úko­ny, kto­ré bo­li v ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­mie­ta­né no­vým ob­haj­com bo­li vy­ko­na­né v prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho pô­vod­né­ho ob­haj­cu a ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho pred­chá­dza­jú­ci ob­haj­ca ich ne­na­mie­ta­li. Za ta­ké­ho­to sta­vu zrej­me len ťaž­ko mož­no tvr­diť, že by bo­lo po­ru­še­né prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu.

Ob­ža­lo­va­ný v tej­to ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­mie­tal aj spô­sob vý­slu­chu sved­ka Mgr. P M, z kto­ré­ho vy­vo­dzo­val za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne, na­koľ­ko pri kla­de­ní otá­zok už dop­re­du pre­zu­mo­va­la vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd uvá­dza, že sve­dok Mgr. P M bol vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 03.08.2017 (č. l. 470), pri­čom je­ho vý­sluch vy­ko­nal pro­ku­rá­tor, nás­led­ne vý­sluch toh­to sved­ka reali­zo­val ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho s tým, že ob­ža­lo­va­ný vy­užil aj prá­vo na kla­de­nie otá­zok ako aj prá­vo na pri­po­mien­ku k tej­to sve­dec­kej vý­po­ve­di, pri­čom až nás­led­ne klád­la dopl­ňu­jú­ce otáz­ky sa­mo­sud­ky­ňa. Ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho ob­haj­ca ne­na­mie­ta­li otáz­ky po­lo­že­né sved­ko­vi sa­mo­sud­ky­ňou. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pred­met­ný sve­dok bol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tý riad­ne kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom a to pro­ces­ný­mi stra­na­mi, pri­čom ob­ža­lo­va­ný mal mož­nosť sám ako aj pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu klásť sved­ko­vi otáz­ky, čo aj vy­užil. Nás­led­né dopl­ňu­jú­ce otáz­ky sa­mo­sud­ky­ne nad­vä­zo­va­li na vý­sluch uve­de­né­ho sved­ka, kto­rý vy­po­ve­dal v me­ne Tat­ra ban­ky a.s. a z ob­sa­hu je­ho vý­po­ve­de, v spo­ji­tos­ti aj s tres­tným ozná­me­ním, kto­ré po­da­la Tat­ra ban­ka a.s., bo­lo zrej­mé, že prá­ve ob­ža­lo­va­né­ho po­va­žu­jú za po­doz­ri­vú oso­bu, kto­rá si ma­la pre­ze­rať neop­ráv­ne­ne ban­ko­vý účet poš­ko­de­né­ho. Sa­mo­sud­ky­ňa te­da na ten­to ob­sah vý­po­ve­de nad­via­za­la svo­ji­mi otáz­ka­mi a zis­ťo­va­la, čo ob­ža­lo­va­ný (ako po­doz­ri­vý), z poh­ľa­du ban­ky, po­ru­šil, keď pre­ze­ral účet poš­ko­de­né­ho a čo by sa sta­lo, ak by to­to ko­na­nie zos­ta­lo iba v ro­vi­ne prez­re­tia úč­tu. Sve­dok na tie­to otáz­ky od­po­ve­dal z poh­ľa­du bý­va­lé­ho za­mes­tná­va­te­ľa ob­ža­lo­va­né­ho a ho­vo­ril o po­ru­še­ní pra­cov­nej dis­cip­lí­ny (nie v ro­vi­ne tres­tnop­ráv­nej). Z ce­lé­ho kon­textu vý­slu­chu pred­met­né­ho sved­ka pre­to nie je mož­né vy­vo­dzo­vať za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne a od­ôvod­ňo­vať ju iba ume­lým vy­tr­hnu­tím dvoch otá­zok. Nič z pos­tu­pu sa­mo­sud­ky­ne ne­naz­na­ču­je jej mož­nú za­uja­tosť, pri­čom od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­ný a ani pô­vod­ný ob­haj­ca, kto­rí bo­li pri vy­ko­ná­va­ní vý­slu­chu pred­met­né­ho sved­ka ne­na­mie­ta­li spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu.

No­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom nás­led­ne po­dal aj ďal­šiu ná­miet­ku za­uja­tos­ti (č. l. 845 a nasl.), kto­rá bo­la po­da­ná bez meš­ka­nia a ob­sa­ho­vo sa ne­tý­ka­la pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du. O tej­to ná­miet­ke za­uja­tos­ti bo­lo sa­mo­sud­ky­ňou roz­hod­nu­té uz­ne­se­ním zo dňa 19.12.2017 (č. l. 856) s tým, že pred­met­né uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 3Tos/22/2018 zo dňa 27.02.2018. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa v tom­to sťaž­nos­tnom ko­na­ní vy­spo­ria­dal s ná­miet­ka­mi, kto­ré vznie­sol ob­ža­lo­va­ný pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu vo­či sa­mo­sud­ky­ni.

Z vy­ššie uve­de­ných sku­toč­nos­tí pre­to od­vo­la­cí súd vy­vo­dil, že z hľa­dis­ka pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du oh­ľad­ne vzne­se­ných ná­miet­kach za­uja­tos­ti vo­či ko­na­jú­cej sa­mo­sud­ky­ni nep­ly­nie nič čo by bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom, res­pek­tí­ve, čo by moh­lo vy­vo­lať po­chyb­nos­ti o za­uja­tos­ti sa­mo­sud­ky­ne.

Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ná­miet­ky ob­ža­lo­va­né­ho tý­ka­jú­ce sa zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v da­nej tres­tnej ve­ci, tak od­vo­la­cí súd ne­zis­til žiad­ne zá­sad­né po­chy­be­nia. Oh­ľad­ne zá­kon­nos­ti od­bor­né­ho vy­jad­re­nia po­da­né­ho znal­com Ing. R F kraj­ský súd pou­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku (stra­na 27 a 28), v kto­rom ok­res­ný súd zro­zu­mi­teľ­ne po­pí­sal od­bor­nú čin­nosť pred­met­né­ho znal­ca ako aj je­ho úlo­hu pri vy­pra­co­vá­va­ní od­bor­né­ho vy­jad­re­nia. Kraj­ský súd si tú­to časť od­ôvo­de­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v cel­kom roz­sa­hu os­vo­ju­je, v pod­rob­nos­tiach na ňu pou­ka­zu­je, bez nut­nos­ti ju opa­ko­vať.

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, s pou­ka­zom na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci C.B. pro­ti Ra­kús­ku, že ne­bo­la dodr­ža­ná rov­nosť strán v prís­tu­pe k znal­com, na­koľ­ko ok­res­ný súd ne­mal dô­vod neu­mož­niť ob­ža­lo­va­né­mu do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu pros­tred­níc­tvom svo­jich znal­cov, al­ter­na­tív­ne prib­ra­tím na ve­ci ne­zú­čas­tne­ných znal­cov.

K uve­de­nej ná­miet­ke od­vo­la­cí súd uvá­dza, že sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný ne­súh­la­sí s od­bor­ným vy­jad­re­ním vy­pra­co­va­ným znal­com Ing. Ro­ma­nom Fun­dá­re­kom auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná, že súd má vo ve­ci prib­rať iné­ho znal­ca, kto­rý by vy­pra­co­val ob­dob­né vy­jad­re­nie, či zna­lec­ký po­su­dok pod­ľa pred­stáv ob­ha­jo­by. Rov­na­ko tak ne­doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na rov­nosť strán k prís­tu­pe k znal­com, ako sa dom­nie­va ob­ha­jo­ba. V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že v roz­hod­nu­tí ESLP C.B. pro­ti Ra­kús­ku iš­lo o prí­pad, v kto­rom súd od­mie­tol vy­ko­nať pro­ces­nou stra­nou za­bez­pe­če­ný súk­rom­ný zna­lec­ký po­su­dok a to z to­ho dô­vo­du, že iš­lo o súk­rom­ný zna­lec­ký po­su­dok za­bez­pe­če­ný pro­ces­nou stra­nou. V tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ide o úpl­ne iný prí­pad, v kto­rom ok­res­ný súd umož­nil ob­ha­jo­be pl­né up­lat­ne­nie svo­jich práv a to aj oh­ľad­ne vlas­tné­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Ob­ža­lo­va­ný si te­da za­bez­pe­čil vlast­ný zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý bol do­ru­če­ný sú­du pr­vé­ho stup­ňa, pri­čom ok­res­ný súd ten­to zna­lec­ký po­su­dok umož­nil vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a umož­nil aj viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch toh­to znal­ca. Žiad­na po­dob­nosť s prí­pa­dom C.B. pro­ti Ra­kús­ku tu te­da nie je. Ok­res­ný súd umož­nil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ve­de­nie ak­tív­nej ob­ha­jo­by a to aj za po­mo­ci ob­ha­jo­bou pred­lo­že­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

Sku­toč­nosť, že Tat­ra ban­ka a.s. ne­pos­kyt­la znal­co­vi ďal­šie, ním po­ža­do­va­né úda­je, nie je mož­né klásť za vi­nu sú­du. Na­vy­še, Tat­ra ban­ka a.s. ten­to svoj pos­tup vy­svet­li­la a z hľa­dis­ka vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, t. j. vo svet­le aj os­tat­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad vý­sled­ku pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, pri kto­rej bo­li ob­ža­lo­va­ným dob­ro­voľ­ne vy­da­né vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie troch kre­dit­ných pla­tieb z úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, res­pek­tí­ve vý­sled­ku skú­ma­nia mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, v kto­rom bo­li náj­de­né fo­tog­ra­fie ban­ko­vé­ho úč­tu Já­na Po­čiat­ka, kto­ré­ho účet bol pre­ze­ra­ný v rov­na­kom ča­se, z rov­na­ké­ho mies­ta a za pou­ži­tia tých is­tých prís­tu­po­vých he­siel ako účet JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka) ne­bo­lo nut­né ďa­lej tie­to okol­nos­ti ob­jas­ňo­vať, pre­to­že bo­lo zrej­mé (bez ro­zum­nej po­chyb­nos­ti), že to bol len a vý­hrad­ne ob­ža­lo­va­ný, kto­rý neop­ráv­ne­ne na­hlia­dol do ban­ko­vé­ho úč­tu poš­ko­de­né­ho a zá­znam z ne­ho vy­nie­sol mi­mo pries­to­ry ban­ky.

Už bo­lo uve­de­né na inom mies­te toh­to roz­sud­ku, že kraj­ský súd po­va­žu­je za nep­ri­ja­teľ­nú ta­kú skut­ko­vú ver­ziu (tá na­po­kon ani ne­vyp­lý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia), že v ča­se a mies­te prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho v ban­ke niek­to iný než ob­ža­lo­va­ný sa prih­lá­sil z pra­cov­né­ho po­čí­ta­ča ob­ža­lo­va­né­ho a to prís­tu­po­vý­mi hes­la­mi ob­ža­lo­va­né­ho a na­hlia­dol na ban­ko­vé úč­ty iných osôb mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, kto­ré nás­led­ne ako fo­tog­ra­fiu ulo­žil na mo­bil­ný te­le­fón ob­ža­lo­va­né­ho a ako vy­tla­če­nú pa­pie­ro­vú po­do­bu vlo­žil do vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho a ná­ho­dou, bez pri­či­ne­nia ob­ža­lo­va­né­ho, sa tie­to ban­ko­vé úda­je dos­ta­li k re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend, s kto­rou si ob­ža­lo­va­ný te­le­fo­no­val krát­ko pred­tým ako re­dak­tor­ka po­lo­ži­la vte­daj­šie­mu mi­nis­tro­vi vnút­ra otáz­ky, v kto­rých bo­li uve­de­né tri kre­dit­né plat­by z je­ho úč­tu, kto­ré sú ob­siah­nu­té vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu do­ka­zo­va­niu ne­bol žiad­ny ob­jek­tív­ny dô­vod k to­mu, aby súd spo­chyb­ňo­val vý­sled­ky šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. a už vô­bec kraj­ský súd ne­zis­til žiad­ny re­le­vant­ný dô­vod, z kto­ré­ho by moh­lo vy­ply­núť po­doz­re­nie, že úče­lom Tat­ra ban­ky a.s. bo­lo kri­vé ob­vi­ne­nie ob­ža­lo­va­né­ho a že, as­poň teo­re­tic­ky, mo­hol byť pá­cha­te­ľom niek­to iný ako ob­ža­lo­va­ný. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba v po­da­nom od­vo­la­ní pou­ka­zo­va­la na to, že Tat­ra ban­ka a.s. ma­la pred­lo­žiť di­gi­tál­ny dô­kaz, tak kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je po­vin­nosť, aby bo­li kon­krét­ne dô­ka­zy pred­kla­da­né or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du v di­gi­tál­nej po­do­be. Inter­né zis­te­nia Tat­ra ban­ky a.s., kto­ré bo­li spra­co­va­né v lis­tin­nej po­do­be a bo­li v od­vo­la­com ko­na­ní vy­ko­na­né ako lis­tin­ný dô­kaz nev­zbu­dzu­jú žiad­ne po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti, pre­to­že sú v sú­la­de s os­tat­ný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré bo­li zís­ka­né inou čin­nos­ťou, než čin­nos­ťou Tat­ra ban­ky a.s. (už spo­mí­na­ná pre­hliad­ka mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, či skú­ma­nie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu ob­ža­lo­va­né­ho).

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj iné for­mál­ne pro­ces­né po­chy­be­nia, kto­rých sa mal do­pus­tiť ok­res­ný súd pri ve­de­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia.

 

K uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd uvá­dza, že mno­hé „zá­sad­né“ po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu na­mie­ta­né v od­vo­la­ní sú v sku­toč­nos­ti len od­ra­zom vlas­tnej inter­pre­tá­cie prís­luš­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, v men­ši­ne prí­pa­dov ne­dôs­led­nos­ti pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du vý­luč­ne for­mál­ne­ho cha­rak­te­ru. Ur­či­té for­mál­ne po­chy­be­nia zo stra­ny sú­du mož­no vi­dieť v tom, že súd nap­rík­lad pri pok­ra­čo­va­niach v od­ro­če­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie vždy prik­ro­čil k oboz­na­mo­va­niu prie­be­hu pred­chá­dza­jú­ce­ho hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, či ne­dôs­led­ne zis­ťo­val pod­mien­ky na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, av­šak tu ide o ne­pod­stat­né (drob­né) for­mál­ne po­chy­be­nia, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny reál­ny do­pad na vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu. Ob­ža­lo­va­ný ako aj je­ho ob­haj­ca sa zú­čas­tňo­va­li prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, t. j. aj vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia, vied­li ak­tív­nu ob­ha­jo­bu, ve­de­li aké dô­ka­zy sa vy­ko­ná­va­jú a pre­to ne­mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že by v súd­nom ko­na­ní bo­lo po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, res­pek­tí­ve, že by zis­te­né ne­vý­raz­né for­mál­ne po­chy­be­nia zo stra­ny sú­du pri ve­de­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia moh­li do toh­to prá­va ob­vi­ne­né­ho za­siah­nuť.

Rov­na­ko tak nie je po­ru­še­ním zá­ko­na, či po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ne­súh­las ob­ža­lo­va­né­ho s hod­no­te­ním vy­ko­na­ných dô­ka­zov zo stra­ny ok­res­né­ho sú­du, res­pek­tí­ve za­miet­nu­tie dô­kaz­ných návr­hov ob­ža­lo­by z dô­vo­du ich nad­by­toč­nos­ti.

 

K uve­de­né­mu kraj­ský súd poz­na­me­ná­va, že do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ne­pat­rí prá­vo pro­ces­nej stra­ny v ko­na­ní, aby sa súd sto­tož­nil s jej práv­ny­mi ná­zor­mi, návr­hmi a hod­no­te­ním dô­ka­zov. Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces nez­na­me­ná ani prá­vo na to, aby bo­la stra­na ko­na­nia pred sú­dom ús­peš­ná, te­da aby bo­lo roz­hod­nu­té v sú­la­de s jej po­žia­dav­ka­mi a práv­ny­mi ná­zor­mi. Súd ne­po­ru­ší žiad­ne prá­va stra­ny v ko­na­ní, ak si neos­vo­jí ňou navr­hnu­tý spô­sob hod­no­te­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov a ak sa ne­ria­di jej vý­kla­dom všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Ten­to zá­ver mož­no pl­ne vztiah­nuť aj na návrh ob­ža­lo­va­né­ho, aby sa súd ob­rá­til s pred­bež­nou otáz­kou na Súd­ny dvor EÚ, na­koľ­ko je ná­zo­ru, že je nut­ný vý­klad toh­to súd­ne­ho or­gá­nu  (poz­ri pri­me­ra­ne nap­rík­lad ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III. ÚS 339/2008, II ÚS 197/2007, či uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3T­do/85/2015 zo dňa 10.02.2016).

Sa­mot­né roz­diel­ne hod­no­te­nie dô­ka­zov ob­ha­jo­bou a ob­ža­lo­bou ani auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná po­ru­še­nie zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, zá­sa­dy in du­bio pro reo, prí­pad­ne ďal­ších zá­sad spo­je­ných so spra­vod­li­vým pro­ce­som (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 3T­do/27/2016 zo dňa 17.02.2016).

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj sku­toč­nosť, že je­ho návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia bo­li sú­dom pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 25.09.2018 od­miet­nu­té. Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, že vy­ko­na­nie dô­ka­zov, kto­rých vy­ko­na­nie navr­hol ob­ža­lo­va­ný (č. l. 999 a nasl.) by nep­ri­nie­slo nič zá­sad­né do us­ta­ľo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­me­ra­ne pou­ka­zu­je aj na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a sú­dov SR 1/2011 pod č. 7) pod­ľa kto­ré­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu je pot­reb­né chá­pať ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va. Ak up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu spo­čí­va v navr­ho­va­ní dô­ka­zov, zod­po­ve­dá mu po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­obe­rať sa dô­kaz­ným návr­hom a naj­nes­kôr pred me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím to­mu­to návr­hu buď vy­ho­vieť ale­bo ho od­miet­nuť. Za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ne­mož­no po­va­žo­vať ob­sah a roz­sah vlas­tnej úva­hy or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du o voľ­be pou­ži­tých dô­kaz­ných pros­tried­kov pri pl­ne­ní po­vin­nos­tí pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por., res­pek­tí­ve prá­va pod­ľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Vzhľa­dom na uve­de­né nie je mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu si­tuáciu, keď súd od­miet­ne ďa­lej vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie, res­pek­tí­ve ďa­lej ove­ro­vať ur­či­tú skut­ko­vú okol­nosť, kto­rú už po­va­žu­je za do­ká­za­nú. Po­vin­nos­ťou sú­du je za­obe­rať sa dô­kaz­ný­mi návr­hmi ob­ha­jo­by, av­šak po­vin­nosť sú­du vy­ko­nať všet­ky ob­ha­jo­bou (či pro­ku­rá­to­rom) navr­ho­va­né dô­ka­zy neexis­tu­je. Zá­sa­da rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom te­da nez­na­me­ná, že by súd bol po­vin­ný vy­ho­vieť všet­kým návr­hom strán, prí­pa­de dbať na to, aby dô­ka­zy vy­ko­na­né z ich pod­ne­tu bo­li v ur­či­tom úmer­nom po­me­re. Rov­na­ko tak člá­nok 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ne­pos­ky­tu­je ab­so­lút­ne prá­vo na vý­sluch kaž­dé­ho sved­ka, kto­ré­ho me­no­vi­te uvied­la ob­ha­jo­ba (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. ÚS 40/1996 – n).

Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v spo­je­ní s dopl­ne­ním do­ka­zo­va­nia na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom bo­li vy­ko­na­né všet­ky re­le­van­tné dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du. Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný navr­ho­val vy­žia­dať od Tat­ra ban­ky a.s. sta­no­vis­ko k to­mu, či ban­ka po­da­la hlá­se­nie o neob­vyk­lej ob­chod­nej ope­rá­cií Fi­nan­čnej spra­vo­daj­skej jed­not­ke, prí­pad­ne s akým vý­sled­kom a rov­na­ko tak do­py­tom na Fi­nan­čnú spra­vo­daj­skú jed­not­ku zis­tiť, či ta­ké­to hlá­se­nie pri­ja­li a to z dô­vo­du ju­di­ka­tú­ry ESLP, v zmys­le kto­rej sa pri­hlia­da aj na sku­toč­nosť, či sa za­mes­tna­nec naj­skôr ob­rá­til na na­dria­de­né­ho (za­mes­tná­va­te­ľa), tak ta­ké­to dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia ne­má žiad­ny sú­vis so skut­kom uve­de­ným v ob­ža­lo­be. Kraj­ský súd opa­ku­je, že uve­de­né kri­té­rium vy­plý­va­jú­ce z ju­di­ka­tú­ry ESLP má svoj vý­znam, av­šak do­pa­dá len na prí­pa­dy, v kto­rých sa za­mes­tna­nec naj­skôr ob­rá­ti so svo­jim zis­te­ním na za­mes­tná­va­te­ľa a až nás­led­ne, keď za­mes­tná­va­teľ nep­rij­me žiad­ne opat­re­nia oh­ľad­ne hlá­se­nia za­mes­tnan­ca, zís­ka­nú in­for­má­ciu zve­rej­ní. V prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho však o ta­ký­to prí­pad evi­den­tne neš­lo, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný sa ob­rá­til na svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa až po­tom, ako zís­ka­nú in­for­má­ciu dal do dis­po­zí­cie tre­tej (ne­po­vo­la­nej) oso­be, kto­rá ju fak­tic­ky zve­rej­ni­la. Ob­ža­lo­va­ný sa te­da ob­rá­til na svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa až v ča­se, keď už bo­la in­for­má­cia zve­rej­ne­ná v mé­diách a keď už na ňu me­diál­ne  rea­go­val aj poš­ko­de­ný. Dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia vo vy­ššie naz­na­če­nom sme­re je pre­to úpl­ne bez­pred­met­né a moh­lo by mať teo­re­tic­ky vý­znam iba v prí­pa­de, ak by bo­lo mož­né ob­ža­lo­va­né­ho po­va­žo­vať za whis­tleb­lowera a aj to len v prí­pa­de, ak by pos­tu­po­val opač­ne (t. j. naj­skôr pos­kyt­nu­tie in­for­má­cie za­mes­tná­va­te­ľo­vi a až nás­led­ne po ne­ko­na­ní za­mes­tná­va­te­ľa zve­rej­ne­nie in­for­má­cie). Z rov­na­kých dô­vo­dov ne­má vý­znam do­ka­zo­vať ani sys­tém whis­tleb­lowin­gu, kto­rý má za­ve­de­ný Tat­ra ban­ka a.s., pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ho vô­bec ne­vyu­žil a ani nech­cel vy­užiť, ale prá­ve nao­pak, vy­užil na nah­lá­se­nie in­for­má­cie prak­tic­ky ih­neď po zís­ka­ní in­for­má­cie re­dak­tor­ku ča­so­pi­su. Ak ob­ža­lo­va­ný navr­ho­val vy­ko­nať ako dô­kaz preh­ra­tie tla­čo­vej kon­fe­ren­cie poš­ko­de­né­ho zo dňa 13.06.2016 ako vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, tak kraj­ské­mu sú­du nie je vô­bec jas­né, pre­čo by tá­to tla­čo­vá kon­fe­ren­cia ma­la byť vý­znam­ná pre us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, keď sa od­oh­ra­la až po do­ko­na­ní stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

Pre úpl­nosť od­vo­la­cí opa­ku­je a dopĺňa, že súd nie je po­vin­ný vy­ko­nať kaž­dý dô­kaz, kto­rý bol stra­nou ko­na­nia navr­hnu­tý. Neak­cep­to­va­nie dô­kaz­né­ho návr­hu ob­ža­lo­va­né­ho mož­no pri­tom os­pra­vedl­niť tro­mi dô­vod­mi. Pr­vým je ar­gu­ment, pod­ľa kto­ré­ho tvr­de­ná sku­toč­nosť, ku kto­ré­ho ove­re­niu ale­bo vy­vrá­te­niu je dô­kaz navr­ho­va­ný, ne­má re­le­van­tnú sú­vis­losť s pred­me­tom ko­na­nia (do tej­to sku­pi­ny od­vo­la­cí súd za­ra­ďu­je všet­ky vy­ššie uve­de­né dô­kaz­né návr­hy ob­ha­jo­by). Ďal­ším je ar­gu­ment pod­ľa kto­ré­ho navr­hnu­tý dô­kaz nie je spô­so­bi­lý ove­riť a ani vy­vrá­tiť tvr­de­nú sku­toč­nosť, te­da vo väz­be na to­to tvr­de­nie ne­dis­po­nu­je pot­reb­nou vy­po­ve­da­cou hod­no­tou. A na­po­kon, tre­tím je ar­gu­ment tý­ka­jú­ci sa nad­by­toč­nos­ti navr­ho­va­né­ho dô­ka­zu, t. j. ar­gu­ment, pod­ľa kto­ré­ho ur­či­té tvr­de­nie, k ove­re­niu ale­bo vy­vrá­te­niu je dô­kaz navr­ho­va­ný, bo­lo už v do­te­raj­šom ko­na­ní bez dô­vod­ných (ro­zum­ných) po­chyb­nos­tí ove­re­né ale­bo vy­vrá­te­né (pri­me­ra­ne nap­rík­lad ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. III. ÚS 3320/2009 zo dňa 18.03.2010). Ani je­den z dô­ka­zov navr­ho­va­ných ob­ža­lo­va­ným v od­vo­la­com ko­na­ní nie je pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du reál­ne schop­ný pri­niesť re­le­van­tné in­for­má­cie o prie­be­hu skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be s tým, že pod­sta­tou dô­kaz­ných návr­hov ob­ža­lo­va­né­ho je len zis­ťo­va­nie ne­pod­stat­ných (ved­ľaj­ších) skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré nas­ta­li po spá­cha­ní skut­ku.

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj to, že pro­ku­rá­tor v po­da­nej ob­ža­lo­be ne­vy­me­dzil aké kon­krét­ne lis­tin­né dô­ka­zy chce na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nať s tým, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mal lis­tin­né dô­ka­zy oboz­na­mo­vať súd, ale pro­ku­rá­tor, pri­čom sa­mo­sud­ky­ňa niek­to­ré lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­chá­dza­la pri us­ta­ľo­va­ní vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, opo­me­nu­la oboz­ná­miť, res­pek­tí­ve ich oboz­ná­mi­la ne­dos­ta­toč­ne.

S uve­de­nou ná­miet­kou sa kraj­ský súd sto­tož­ňu­je. V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né zdô­raz­niť, že je po­vin­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra uviesť v ob­ža­lo­be aké kon­krét­ne dô­ka­zy navr­hu­je vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (§ 235 písm. e) Tr. por.). Tie­to dô­ka­zy mu­sí pro­ku­rá­tor ako no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v otáz­ke vi­ny kon­kre­ti­zo­vať, pri­čom z hľa­dis­ka lis­tin­ných dô­ka­zov ne­pos­ta­ču­je iba navr­hnúť „oboz­ná­miť ce­lý vy­šet­ro­va­cí spis“, tak ako to je uve­de­né v ob­ža­lo­be na Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča. Pre kraj­ský súd je ta­ký­to „dô­kaz­ný návrh“ pro­ku­rá­to­ra prek­va­pi­vý, na­koľ­ko „ce­lý vy­šet­ro­va­cí spis“ nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz a to ani za lis­tin­ný dô­kaz, pre­to­že ob­sa­hu­je aj iné dô­kaz­né pros­tried­ky (nap­rík­lad vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, sved­kov, zna­lec­ké po­sud­ky) ako aj lis­ti­ny, kto­ré nie sú vô­bec dô­ka­zom (nap­rík­lad úrad­né zá­zna­my po­lí­cie). Rov­na­ko tak nie je v sú­la­de s kon­tra­dik­tór­nym po­ja­tím hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ak je pro­ku­rá­tor v do­ka­zo­va­ní pa­sív­ny a lis­tin­né dô­ka­zy za ne­ho oboz­na­mu­je sud­ca.

Pred­met­né po­chy­be­nie pro­ku­rá­to­ra ako aj sa­mo­sud­ky­ne však bo­lo nap­ra­ve­né kraj­ským sú­dom v od­vo­la­com ko­na­ní, kto­rý na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pre­čí­tal všet­ky re­le­van­tné lis­tin­né dô­ka­zy za­bez­pe­če­né v príp­rav­nom ko­na­ní, či za­bez­pe­če­né od­vo­la­cím sú­dom v od­vo­la­com ko­na­ní. Vzhľa­dom na ná­miet­ku ne­zá­kon­nos­ti pr­vej vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­nej v príp­rav­nom ko­na­ní, mu­sel do­ka­zo­va­nie vy­ko­nať kraj­ský súd (a nie pro­ku­rá­tor, či ob­ža­lo­va­ný), na­koľ­ko po­su­dzo­va­nie zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ko­na­ných pro­ces­ných úko­nov pat­rí v ko­na­ní pred sú­dom do vý­hrad­nej kom­pe­ten­cie sú­du. V prí­pa­doch, v kto­rých jed­na z pro­ces­ných strán na­mie­ta zá­kon­nosť dô­ka­zu, kto­rý dru­há pro­ces­ná stra­na po­va­žu­je za zá­kon­ný, je úlo­hou sú­du dôs­led­ne ob­jas­niť tú­to spor­nú otáz­ku a to prí­pa­de aj dopl­ne­ním do­ka­zo­va­nia. V prí­pa­doch, v kto­rých sa na­mie­ta zá­kon­nosť vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu mu­sí pre­to súd vstú­piť do do­ka­zo­va­nia. Vzhľa­dom na up­lat­ne­nú ná­miet­ku ne­zá­kon­nos­ti pr­vé­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, od­vo­la­cí súd vy­ko­nal lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých bol zrej­mý ce­lý pro­ces­ný pos­tup po­lí­cie po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia s tým, že súd sa za­me­ral pri dopĺňa­ní do­ka­zo­va­nia aj na tie lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­plý­va­lo po­doz­re­nie, že ozná­me­né­ho skut­ku sa mo­hol do­pus­tiť ob­ža­lo­va­ný ako aj na lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­plý­va­lo po­doz­re­nie zo spá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

K práv­nej kva­li­fi­ká­cii

 

Kraj­ský súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že po­kiaľ ide o práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­né­ho vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku, tak ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní neuvie­dol žiad­ne hmot­nop­ráv­ne ná­miet­ky, či re­le­van­tné spo­chyb­ne­nie pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Fak­tic­ky sa za­me­ral len na pro­ces­né ná­miet­ky vo­či sú­du a je­ho pos­tu­pu v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, zá­kon­nos­ti niek­to­rých dô­ka­zov, či návr­hov na pred­lo­že­nie ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ.

Z hľa­dis­ka us­tá­le­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie je pot­reb­né uviesť, že zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. zák. sa do­pus­tí ten, kto vy­zve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo v úmys­le vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be ale­bo kto ta­ké ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be úmy­sel­ne vy­zra­dí.

Ide v pod­sta­te o dve sa­mos­tat­né zá­klad­né skut­ko­vé pod­sta­ty (ali­ney) s tým, že jed­na spo­čí­va v úmy­sel­nom vy­zve­da­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva s úmys­lom vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be (to­to ko­na­nie spo­čí­va v sa­mot­nom zís­ka­va­ní in­for­má­cie, kto­rá tvo­rí pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a zá­ro­veň vy­ža­du­je aj tzv. dru­hý úmy­sel spo­čí­va­jú­ci v tom, že ban­ko­vé ta­jom­stvo sa vy­zve­dá prá­ve s cie­ľom ozná­miť ho ne­po­vo­la­nej oso­be) a dru­há spo­čí­va len v sa­mot­nom vy­zra­de­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ne­po­vo­la­nej oso­be (v tom­to dru­hom prí­pa­de pá­cha­teľ ne­vyz­ve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo, dis­po­nu­je s ním, ale ho len vy­zra­dí ne­po­vo­la­nej oso­be).

Pred­met­ná zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta (tý­ka sa to obid­voch ali­neí) nie je blan­ket­nou skut­ko­vou pod­sta­tou, av­šak ob­sa­hu­je tzv. nor­ma­tív­ny znak a to po­jem „ban­ko­vé ta­jom­stvo“, kto­ré Trest­ný zá­kon na svo­je úče­ly ne­vy­me­dzu­je a po­ne­chá­va je­ho úp­ra­vu na mi­mot­res­tnú práv­nu úp­ra­vu. Vzhľa­dom k to­mu, že nej­de o blan­ket­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, nie je ani nut­ným, aby skut­ko­vá ve­ta vý­ro­ku o vi­ne ob­sa­ho­va­la aký­koľ­vek od­kaz na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na, tak ako to bo­lo uve­de­né v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ako aj v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lob­né­ho návr­hu (ob­dob­ne je to nap­rík­lad aj pri da­ňo­vých tres­tných či­noch, kto­ré nie sú blan­ket­ný­mi skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi a nie je pre­to nut­né v skut­ko­vých ve­tách od­ka­zo­vať aj na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia da­ňo­vých zá­ko­nov, ale pos­ta­čí prí­pad­ne iba pou­ká­zať na ne v od­vod­ne­ní roz­hod­nu­tia).

Mi­mot­res­tnou práv­nou úp­ra­vou, kto­rá up­ra­vu­je ban­ko­vé ta­jom­stvo je zá­kon č. 483/2001 Z.z. o ban­kách (ďa­lej len zá­kon o ban­kách), kto­rý v us­ta­no­ve­ní § 5 písm. i) de­fi­nu­je ban­ko­vú in­for­má­ciu ako in­for­má­ciu tý­ka­jú­cu sa klien­ta ban­ky, kto­rú má ban­ka o ňom a zís­ka­la ju pri vý­ko­ne ale­bo v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom ban­ko­vých čin­nos­tí a kto­rá sa pos­ky­tu­je na zá­kla­de súh­la­su klien­ta. Pod­ľa § 5 písm. s) zá­ko­na o ban­kách sa zá­klad­ným ban­ko­vým pro­duk­tom ro­zu­mie ban­ko­vý pro­dukt ob­sa­hu­jú­ci ban­ko­vé služ­by sú­vi­sia­ce s pla­tob­ným úč­tom a to nap­rík­lad vy­ko­ná­va­nie pla­tob­ných ope­rá­cií (bez­ho­to­vos­tné pre­vo­dy fi­nan­čných pros­tried­kov z pla­tob­né­ho úč­tu ale­bo na pla­tob­ný účet). Pod­ľa § 5 písm. a) zá­ko­na o ban­kách sa vkla­dom ro­zu­me­jú zve­re­né pe­ňaž­né pros­tried­ky od ve­rej­nos­ti, kto­ré pred­sta­vu­jú zá­vä­zok vo­či vkla­da­te­ľo­vi na ich vý­pla­tu.

Pod­ľa § 91 ods. 1 zá­ko­na o ban­kách sú pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva všet­ky in­for­má­cie a dok­la­dy o zá­le­ži­tos­tiach tý­ka­jú­cich sa klien­ta ban­ky, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né, naj­mä in­for­má­cie o ob­cho­doch, sta­voch na úč­toch a sta­voch vkla­dov. Tie­to in­for­má­cie je ban­ka po­vin­ná uta­jo­vať a chrá­niť pred vy­zra­de­ním, zneu­ži­tím, poš­ko­de­ním, zni­če­ním, stra­tou ale­bo od­cu­dze­ním. In­for­má­cie a dok­la­dy o zá­le­ži­tos­tiach, kto­ré sú chrá­ne­né ban­ko­vým ta­jom­stvom mô­že ban­ka pos­kyt­núť tre­tím oso­bám len s pred­chá­dza­jú­cim pí­som­ným súh­la­som dot­knu­té­ho klien­ta.

Po­jem „vy­zve­dať ban­ko­vé ta­jom­stvo“ zna­me­ná, že kon­krét­na oso­ba si po­ze­rá (pre­hlia­da, na­ze­rá a po­dob­ne) úda­je, kto­ré mož­no pod­ra­diť pod po­jem „ban­ko­vé ta­jom­stvo“. Je tu bez vý­zna­mu či inak má (nap­rík­lad v rám­ci za­mes­tna­nia) k ta­kým­to úda­jom op­ráv­ne­ný prís­tup (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te nie je uve­de­né, že „kto neop­ráv­ne­ne vy­zve­dá“…), res­pek­tí­ve, či ta­ké­to úda­je zis­ťu­je (po­ze­rá) neop­ráv­ne­ne. Pod­stat­ným tu je špe­ci­fic­ký cieľ pá­cha­te­ľa, kto­rý tak ko­ná v úmys­le vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be. Mu­sí mať pre­to úmy­sel (pr­vot­ný) vy­zve­dať ban­ko­vé ta­jom­stvo (ve­dieť, že to čo po­ze­rá mož­no pod­ra­diť pod ban­ko­vé ta­jom­stvo a že ban­ko­vé ta­jom­stvo je ne­ve­rej­né) a zá­ro­veň aj tzv. dru­hý úmy­sel vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be. Proti­práv­nym je tu te­da ten­to cieľ pá­cha­te­ľa, kto­rý zis­ťu­je, po­ze­rá, pre­hlia­da úda­je po­dlie­ha­jú­ce pod ban­ko­vé ta­jom­stvo prá­ve s úmys­lom vy­zra­diť ich inej oso­be (ne­po­vo­la­nej oso­be, kto­rou je oso­ba vo vzťa­hu ku kto­rej je nut­né za­cho­vá­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo, na­koľ­ko nie je op­ráv­ne­ná aby to­to ta­jom­stvo poz­na­la).

Z uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že po­hy­by na ban­ko­vých úč­toch klien­tov ban­ky sú ne­po­chyb­ne pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a bez súh­la­su klien­ta ich ban­ka nes­mie pos­ky­to­vať iným oso­bám (ok­rem osôb, kto­ré sú v zá­ko­ne o ban­kách vy­slo­ve­ne špe­ci­fi­ko­va­né). Ak te­da ob­ža­lo­va­ný bez op­ráv­ne­nia a aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du zneu­žil svo­je prih­la­so­va­cie úda­je do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky, aby si mo­hol pre­zrieť po­hy­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, po­tom mož­no cel­kom bez po­chyb­nos­tí dos­pieť k zá­ve­ru, že úmy­sel­ne v roz­po­re so svo­jou pra­cov­nou nápl­ňou, ale aj v roz­po­re s vy­me­dze­ním ban­ko­vé­ho ta­jom­stva v zá­ko­ne o ban­kách, cie­le­ne (úmy­sel­ne) zís­ka­val (vy­zve­dal) úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Sku­toč­nosť, že tak uro­bil úmy­sel­ne, t. j., že chcel pre­hlia­dať bez op­ráv­ne­nia pred­met­ný účet a neš­lo iba o ná­hod­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho mož­no vy­vo­diť z to­ho, že pre­ze­ral aj iné ban­ko­vé úč­ty iných expo­no­va­ných osôb a že si vy­ho­to­vo­val fo­tog­ra­fie tých­to ban­ko­vých úč­tov do te­le­fó­nu ako aj si ich vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by (tri kre­dit­né plat­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka).

Neš­lo z je­ho stra­ny pri­tom iba o akú­si zve­da­vosť, t. j. zis­tiť pre se­ba čo má na ban­ko­vom úč­te vte­daj­ší mi­nis­ter vnút­ra, ale iš­lo o cie­le­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­me­ra­né na pre­ve­re­nie ur­či­tých sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa ban­ko­vé­ho ta­jom­stva (t. j. či sa tam ne­na­chá­dza­jú kon­krét­ne plat­by od kon­krét­ne­ho sub­jek­tu) a v klad­nom prí­pa­de, v prí­pa­de zis­te­nia hľa­da­nej in­for­má­cie, zís­kať tú­to in­for­má­ciu (fo­tog­ra­fic­ky, či vy­tla­če­ním na pa­pier) a dať ju do dis­po­zí­cie inej oso­be, kto­rá nie je op­ráv­ne­ná v zmys­le zá­ko­na o ban­kách nak­la­dať s ban­ko­vým ta­jom­stvom. Ta­kou­to ne­po­vo­la­nou oso­bou bo­la re­dak­tor­ka ča­so­pi­su Trend, tak ako je to uve­de­né v čas­ti od­ôvod­ne­nia toh­to roz­sud­ku tý­ka­jú­cej sa vý­ro­ku o vi­ne. V tom­to sme­re je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ok­ruh op­ráv­ne­ných osôb (t. j. osôb, kto­ré sú zá­ko­nom op­ráv­ne­né vy­ža­do­vať od ban­ky ban­ko­vé ta­jom­stvo aj bez súh­la­su klien­ta ban­ky) je taxatív­ne uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 91 ods. 4 zá­ko­na o ban­kách, pri­čom me­dzi tam uve­de­ný­mi oso­ba­mi nie je no­vi­nár.

Z hľa­dis­ka svo­jej pra­cov­nej nápl­ne ne­mal ob­ža­lo­va­ný žiad­ny dô­vod po­ze­rať ban­ko­vé úč­ty JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a už pri ich pre­ze­ra­ní doš­lo k napl­ne­niu zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko úda­je z ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka po­ze­ral s úmys­lom vy­zra­diť ich ob­sah inej (ne­po­vo­la­nej) oso­be. Je bez vý­zna­mu čo na úč­te ob­ža­lo­va­né­ho na­šiel (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu), pri­čom tres­tným by moh­lo byť aj to, ak by vy­zra­dil, že na tom úč­te nič nie je.

Na úmy­sel­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho, a to k všet­kým zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu vrá­ta­ne tzv. nor­ma­tív­ne­ho zna­ku, mož­no usu­dzo­vať aj z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný bol ako za­mes­tna­nec ban­ky opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný o ban­ko­vom ta­jom­stve, po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, či proti­práv­nos­ti neop­ráv­ne­né­ho na­hlia­da­nia do po­hy­bov na ban­ko­vých úč­toch klien­tov ban­ky. Ve­del te­da, čo tvo­rí pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ako aj to, čo je ban­ko­vé ta­jom­stvo a že je zá­ko­nom ako aj inter­ný­mi pra­vid­la­mi ban­ky za­ká­za­né neop­ráv­ne­ne zís­ka­vať úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, či neop­ráv­ne­ne ta­ké­to úda­je dá­vať do dis­po­zí­cie iným, ne­po­vo­la­ným, oso­bám.

Z hľa­dis­ka napl­ne­nia zna­kov ob­jek­tív­nej a sub­jek­tív­nej strán­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu je pri­tom bez vý­zna­mu, aký mal pá­cha­teľ mo­tív k vy­zve­da­niu ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a pri úmys­le vy­zra­diť ho inej oso­be.

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný úmy­sel­ne proti­práv­ne vy­zve­dal úda­je, kto­ré tvo­ria pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a to so špe­ci­fic­kým úmys­lom vy­zra­diť ho (úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva tý­ka­jú­ci sa troch kre­dit­ných pla­tieb na úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­ter­stva vnút­ra) inej, ne­po­vo­la­nej oso­be.

Ob­ža­lo­va­ný te­da napl­nil zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­zo­va­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.

Po­kiaľ ok­res­ný súd uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným aj (zá­ro­veň) zo spá­chania dru­hej ali­ney us­ta­no­ve­nia § 264 ods. 1 Tr. zák., v zho­de s ob­ža­lob­ným návr­hom, iš­lo o nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že po­kiaľ pá­cha­teľ sám vy­zve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo s úmys­lom vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be, do­púš­ťa sa len tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. a to aj v prí­pa­de, ak ban­ko­vé ta­jom­stvo nás­led­ne sku­toč­ne aj vy­zra­dí ne­po­vo­la­nej oso­be, pre­to­že tu ide iba o reali­zá­ciu už pred­tým po­ja­té­ho úmys­lu vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be, kto­rý tu bol už v ča­se vy­zve­da­nia ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Od­vo­la­cí súd pre­to ko­ri­go­val aj tzv. práv­nu ve­tu a práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, aby zod­po­ve­da­li iba zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.

Kraj­ský súd v zho­de so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným aj z napl­ne­nia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 2 písm. c) Tr. zák., pre­to­že ob­ža­lo­va­ný sa do­pus­til zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty po­ru­še­ním dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej mu z je­ho za­mes­tna­nia (§ 138 písm. h) Tr. zák.).

Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­ný bol v ča­se spá­chania skut­ku sí­ce vo vý­po­ved­nej le­ho­te, av­šak eš­te stá­le bol v pra­cov­nom po­me­re a bol pra­cov­ní­kom ban­ky.

Zá­klad­né po­vin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho ako pra­cov­ní­ka ban­ky mož­no zis­tiť z je­ho pra­cov­nej zmlu­vy, kde sa vy­slo­ve­ne uvá­dza, že bol pou­če­ný o po­vin­nos­ti ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a za­vä­zu­je sa ich dodr­žia­vať.

Sku­toč­nosť, že ban­ka po­va­žu­je prá­ve ochra­nu ban­ko­vé­ho ta­jom­stva za obzvlášť dô­le­ži­tú mož­no tak­tiež vy­vo­diť už z pra­cov­nej zmlu­vy ob­ža­lo­va­né­ho, v kto­rej je vy­slo­ve­ne uve­de­né, že po­ru­še­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, vrá­ta­ne neop­ráv­ne­né­ho pre­ze­ra­nia úč­tov a pro­duk­tov klien­tov, je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, pre kto­ré mô­že za­mes­tná­va­teľ okam­ži­te skon­čiť pra­cov­ný po­mer. Dô­le­ži­tosť dodr­žia­va­nia tej­to po­vin­nos­ti ulo­že­nej ob­ža­lo­va­né­mu mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný mu­sel pod­pí­sať, ok­rem pra­cov­nej zmlu­vy, aj oso­bit­né pou­če­nia o po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, či ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, kde sa oboz­ná­mil aj so zá­ka­zom vstu­po­vať do in­for­mač­ných sys­té­mov ban­ky a zís­ka­vať in­for­má­cie o klien­to­vi nad rá­mec pl­ne­nia za­da­nej pra­cov­nej úlo­hy.

Ob­ža­lo­va­ný te­da svo­jím ko­na­ním nie­len že po­ru­šil svo­ju po­vin­nosť za­cho­vá­vať a ochra­ňo­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­rá mu vy­plý­va­la z pra­cov­nej zmlu­vy, ale zá­ro­veň tú­to po­vin­nosť mož­no ozna­čiť aj za dô­le­ži­tú, z poh­ľa­du je­ho za­mes­tná­va­te­ľa, na­koľ­ko ban­ka upo­zor­ňu­je už pri nás­tu­pe do prá­ce, že jej po­ru­še­nie mô­že san­kcio­no­vať naj­prís­nej­šou pra­cov­nop­ráv­nou san­kciou (okam­ži­tým skon­če­ním pra­cov­né­ho po­me­ru) a zá­ro­veň aj ob­ža­lo­va­né­ho pou­či­la, že sa mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu. Ob­ža­lo­va­ný pre­to pri neop­ráv­ne­nom pre­ze­ra­ní ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a nás­led­nom vy­ne­se­ní úda­jov z to­ho úč­tu z ban­ky a ich od­ov­zda­ním inej oso­be, cel­kom ur­či­te po­ru­šil dô­le­ži­tú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z je­ho za­mes­tna­nia. Kraj­ský súd si ne­vie pred­sta­viť inú po­vin­nosť pra­cov­ní­ka ban­ky, kto­rá by ma­la väč­šiu dô­le­ži­tosť ako prá­ve po­vin­nosť dodr­žia­vať a chrá­niť úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva.

Dô­le­ži­tosť za­cho­vá­va­nia vy­ššie uve­de­nej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej zo za­mes­tna­nia ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né vní­mať ako dô­le­ži­tosť pre klien­ta ban­ky a pre ban­ku sa­mot­nú a mož­no ju vy­vo­diť aj z to­ho, že je v ži­vot­nom zá­uj­me kaž­dej ban­ky, ale aj ce­lé­ho ban­ko­vé­ho sek­to­ra, aby sa z ban­ky neop­ráv­ne­ne ne­vy­ná­ša­li úda­je o klien­toch ban­ky a ich fi­nan­čných ak­ti­vi­tách, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by to zna­me­na­lo ale­bo moh­lo zna­me­nať ne­dô­ve­ry­hod­nosť ban­ky, stra­tu dob­rej po­ves­ti ban­ky a tým aj od­liv klien­tov ban­ky. Prá­ve re­pu­tá­cia pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v kon­ku­ren­čnom tr­ho­vom pros­tre­dí je čas­to kľú­čo­vá pre hos­po­dár­ske vý­sled­ky pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a to pla­tí aj pre ban­ky. Oh­ro­ze­nie cit­li­vých a dô­ver­ných in­for­má­cií klien­tov ban­ky mô­že reál­ne zna­me­nať zní­že­nie dô­ve­ry v bez­peč­nosť a spo­ľah­li­vosť pos­ky­to­va­nia ban­ko­vých slu­žieb.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti od­vo­la­cí súd uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

K vý­ro­ku o tres­te

 

Od­vo­la­cí súd pri uk­la­da­ní tres­tu ob­ža­lo­va­né­mu vy­chá­dzal zo zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným a kto­rú ur­ču­je pri­már­ne zá­ko­no­dar­ca sta­no­ve­ním roz­pä­tia tres­tnej sadz­by, pri­čom v da­nom prí­pa­de je vý­ška tres­tnej sadz­by sta­no­ve­ná zá­ko­nom (§ 264 ods. 2 Tr. zák.) v roz­pä­tí 3 ro­ky až 8 ro­kov.

Kraj­ský súd u ob­ža­lo­va­né­ho, pri ab­sen­cii pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí, zis­til jed­nu po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 písm. j) Tr. zák. spo­čí­va­jú­cu v tom, že ob­ža­lo­va­ný pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu vie­dol riad­ny ži­vot. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu pos­tu­po­val od­vo­la­cí súd pod­ľa § 38 ods. 3 Tr. zák. a up­ra­vil zá­ko­nom sta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu tak, že zní­žil hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu (jed­na tre­ti­na sa tu vy­po­čí­ta z roz­die­lu hor­nej a dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, kto­rý je 5 ro­kov, te­da jed­na tre­ti­na je 20 me­sia­cov). Po tej­to zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej úp­ra­ve tres­tnej sadz­by je roz­pä­tie tres­tnej sadz­by v rám­ci kto­rej je nut­né uk­la­dať ob­ža­lo­va­né­mu trest vo vý­me­re 3 ro­ky až 6 ro­kov a 4 me­sia­ce.

Ok­res­ný súd sí­ce správ­ne vy­chá­dzal pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry ob­ža­lo­va­né­mu z us­ta­no­ve­nia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (na kto­ré od­ka­zu­je aj us­ta­no­ve­nie § 51 ods. 1 Tr. zák.), v zmys­le kto­ré­ho mô­že súd pod­mie­neč­ne od­lo­žiť vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ak vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa a na okol­nos­ti prí­pa­du nie je, pre za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti a náp­ra­vu pá­cha­te­ľa, vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ne­vyh­nut­ný, av­šak pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu v naj­prís­nej­šej for­me, t. j. trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na do­bu 5 ro­kov s pro­bač­ným doh­ľa­dom, čo po­va­žu­je kraj­ský súd za nep­ri­me­ra­ne prís­ne a to naj­mä s pou­ka­zom na oso­bu ob­ža­lo­va­né­ho. Tá­to sku­toč­nosť bo­la pre­to dô­vo­dom ka­sač­né­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du v zmys­le § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Ob­ža­lo­va­ný sa sí­ce na stra­ne jed­nej do­pus­til zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak na stra­ne dru­hej je nut­né vziať do úva­hy to, že do­po­siaľ ne­bol súd­ne tres­ta­ný, ne­do­pus­til sa žiad­ne­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia nie­len pred, ale ani po spá­cha­ní stí­ha­né­ho skut­ku, pri­čom od spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku up­ly­nu­la do­ba troch ro­kov, po­čas ply­nu­tia kto­rej už do ur­či­tej mie­ry preu­ká­zal, že v je­ho prí­pa­de iš­lo zjav­ne iba o vy­bo­če­nie z inak riad­ne­ho spô­so­bu ve­de­nia ži­vo­ta. Ob­ža­lo­va­ný te­da nie je oso­bou, kto­rej by bo­lo nut­né uk­la­dať pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v je­ho naj­prís­nej­šej for­me, ale pos­ta­čí aj len ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na sa­mej dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by (3 ro­ky) s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 rok, kto­rá bu­de dos­ta­toč­nou na za­vŕše­nie náp­ra­vy ob­ža­lo­va­né­ho.

Kraj­ský súd ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy spo­jil s pro­bač­ným doh­ľa­dom, na­koľ­ko ta­ký­to pos­tup bol v da­nom prí­pa­de ob­li­ga­tór­ny vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 51 ods. 1 Tr. zák. Od­vo­la­cí súd sa však nes­to­tož­nil s ok­res­ným sú­dom v tom, že v rám­ci uk­la­da­nia pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní, či po­vin­nos­tí ob­ža­lo­va­né­mu je pot­reb­né ulo­žiť ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť ve­rej­ne sa os­pra­vedl­niť poš­ko­de­né­mu JUDr. Ró­ber­to­vi Ka­li­ňá­ko­vi. Je nut­né sa sto­tož­niť s vý­hra­dou ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­nou v od­vo­la­ní, že tak­to for­mu­lo­va­ný prí­kaz je fak­tic­ky ne­vy­ko­na­teľ­ný (nes­kon­tro­lo­va­teľ­ný), na­koľ­ko bliž­šie neš­pe­ci­fi­ku­je akým spô­so­bom sa má kon­krét­ne ob­ža­lo­va­ný os­pra­vedl­niť (nap­rík­lad, či tak má uro­biť pros­tred­níc­tvom mé­dií, s kon­krét­nou for­mu­lá­ciou a po­dob­ne). V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že po­jem „ve­rej­ne“ zna­me­ná v tres­tnom prá­ve aj „pred viac ako dvo­ma sú­čas­ne prí­tom­ný­mi oso­ba­mi“ a pre­to by zrej­me ob­ža­lo­va­ný spl­nil uve­de­ný prí­kaz aj v prí­pa­de, ak by vy­slo­vil os­pra­vedl­ne­nie kde­koľ­vek, kde by bo­li, ok­rem ne­ho, eš­te viac ako dve sú­čas­ne prí­tom­né oso­by.

Na­vy­še, kraj­ský súd je ná­zo­ru, že pod­sta­tou spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu bo­lo neop­ráv­ne­né „pre­lo­me­nie“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva v spo­je­ní s nak­la­da­ním s osob­ný­mi údaj­mi inej oso­by a pre­to by sa ma­la prí­pad­ná po­vin­nosť uk­la­da­ná ob­ža­lo­va­né­mu v rám­ci pro­bač­né­ho doh­ľa­du vzťa­ho­vať na tú­to prob­le­ma­ti­ku, o kto­rej bol ban­kou opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný a na­priek to­mu tým­to pou­če­niam ne­ve­no­val žiad­nu po­zor­nosť, čo vie­dlo k spá­chaniu skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu kraj­ský súd ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu pod­ľa § 51 ods. 4 Tr. zák. po­vin­nosť v prie­be­hu skú­šob­nej do­by pí­som­ne spra­co­vať, v roz­sa­hu mi­ni­mál­ne 30 nor­mos­trán, vlas­tnú ana­lý­zu le­gis­la­tí­vy re­gu­lu­jú­cej ob­lasť ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a nak­la­da­nia s osob­ný­mi údaj­mi v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a od­ov­zdať ju pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi.  Nor­mos­tra­nou je pot­reb­né ro­zu­mieť štan­dar­di­zo­va­nú stra­nu s 1800 znak­mi textu (vrá­ta­ne me­dzier). Po­jem „vlas­tná ana­lý­za“ je nut­né chá­pať tak, že pos­ta­čí voľ­ná úva­ha ob­ža­lo­va­né­ho o tom, ako je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke up­ra­ve­ná prob­le­ma­ti­ka ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a ochra­ny osob­ných úda­jov, či je tá­to ochra­na dos­ta­toč­ná, ke­dy, za akých okol­nos­tí by moh­lo byť „pre­lo­me­né“ ban­ko­vé ta­jom­stvo, prí­pad­ne aj úva­hy o mož­nej práv­nej úp­ra­ve uve­de­nej prob­le­ma­ti­ky do bu­dúc­na a po­dob­ne. Pri pí­sa­ní pred­met­nej ana­lý­zy mô­že ob­ža­lo­va­ný vy­uží­vať aj od­bor­nú li­te­ra­tú­ru, res­pek­tí­ve roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov. S pou­ka­zom na sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pra­co­val v ban­ke viac ako tri ro­ky, ako s pou­ka­zom na je­ho vzde­la­nie, je mož­né op­ráv­ne­ne pred­pok­la­dať spl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia a od­ov­zda­nie pí­som­nej ana­lý­zy do rúk pro­bač­né­ho úrad­ní­ka.

Od­vo­la­cí súd mo­hol pos­tu­po­vať vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom, pre­to­že vý­po­čet po­vin­nos­tí uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 51 ods. 4 Tr. zák. je len de­monštra­tív­ny a ulo­že­nie ta­kej­to po­vin­nos­ti je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­nom v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku.

Kraj­ský súd kom­bi­no­val ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy aj s uk­la­da­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­com v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť za­cho­vá­vať  ban­ko­vé ta­jom­stvo na do­bu 3 ro­ky. Ulo­že­nie toh­to dru­hu tres­tu je ne­vyh­nut­né vzhľa­dom k sku­toč­nos­ti, že k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti doš­lo za po­ru­še­nia po­vin­nos­tí za­mes­tnan­ca v ban­ko­vom sek­to­re a pod­sta­tou po­ru­še­nia bo­lo neop­ráv­ne­né zís­ka­nie úda­jov tvo­ria­cich pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a ich vy­zra­de­nie ne­po­vo­la­nej oso­be. Vzhľa­dom k to­mu, že ob­ža­lo­va­ný ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný a po­čas vý­ko­nu svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke pred spá­cha­ním stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu sa ne­do­pus­til žiad­nych po­ru­še­ní pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, kraj­ský súd uk­la­dal ten­to druh tres­tu pri spod­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by.

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný vy­slo­vo­val v od­vo­la­ní aj ur­či­té vý­hra­dy k pri­me­ra­nos­ti tres­tu, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na de­fi­ní­ciu tres­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 2 Tr. zák., pod­ľa kto­rej je trest uj­ma na osob­nej slo­bo­de, ma­jet­ko­vých ale­bo iných prá­vach od­sú­de­né­ho. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mu­sí byť trest ta­ký, aby ci­teľ­ne za­sia­hol ob­ža­lo­va­né­ho a sme­ro­val ho k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot a ne­do­púš­ťal sa proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Po­kiaľ by trest vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa, či okol­nos­ti prí­pa­du ne­bol dos­ta­toč­ne „tvr­dý“, ne­bol by tres­tom. Trest, kto­rý bol ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu je sí­ce pre ob­ža­lo­va­né­ho ci­teľ­ný, av­šak je zá­kon­ný vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du ako aj oso­bu pá­cha­te­ľa.

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti, roz­ho­dol kraj­ský súd tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 25.jú­na 2019

                                                                                             

JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

Ďakujeme Petrovi za TIP.

Zaujímavé TIPY do DENNÍKa POLITIKA odmeňujeme  v spolupráci s naším partnerom na  reklamné plochy a PR články čiastkou  od 10 do 100 EUR.

Vaše TIPY do DENNÍKa POLITIKA zasielajte na email: TIPYdoDENNIKA@dennikpolitika.sk  

NECENZUROVANÉ SPRÁVY ALEBO BULVÁR – prečítajte si, čo je DENNÍK POLITIKA – TU

DENNÍK POLITIKA vznikol ako projekt skupiny nezávislých novinárov a podnikateľov s cieľom zaplniť medzeru na mediálnom trhu a poskytovať správy v takej podobe, ako boli prijaté. V praxi to znamená, že prijatá správa sa nekomentuje (ak sa nejedná o komentár), ale sa podáva v tej podobe, ako bola získaná. Nechávame na čitateľovi, aby si vytvoril svoj vlastný názor. Správy necenzurujeme a necenzurujeme a ani nelimitujeme diskusiu. V tomto sme na európskom mediálnom trhu ako jediní, čo je tvrdenie, ktoré môžeme spoľahlivo dokázať. Veríme totiž, že sloboda slova je absolútna a nie relatívna, ako to je zakotvené v trestnom zákone takmer všetkých európskych krajín, vrátane Slovenska. Ak niekto zaručuje slobodu slova, ale obmedzuje ju tým, že tresce prejavy neznášanlivosti, útoky na inú rasu, náboženstvo, či etnickú skupinu – vlastne tú deklarovanú slobodu slova ruší. Kto totiž určuje ČO JE NEZNÁŠANLIVOSŤ a ČO JE ÚTOK NA INÚ ETNICKÚ SKUPINU? Zase len niekto konkrétny a robí to po línii svojich záujmov.

Poskytujeme priestor KAŽDÉMU, každej politickej strane – a čitatelia si určite všimli, že v tomto nerobíme rozdiel. Môže niekoho nahnevať, že dávame priestor niekomu, kto kritizuje jeho postoje, ale na druhej strane dáme priestor aj na reakciu, či na vlastný príspevok. Doteraz sme ešte NIKOHO neodmietli.

Vieme o tom, že náš denník nie je pre každého. Z tohto predpokladu sme aj vychádzali. Nie každý si chce myšlienky a správy utrieďovať sám. Sú ľudia, čo potrebujú spriaznenosť a pocit spolupatričnosti. DENNÍK POLITIKA je však pre týchto ľudí sklamaním. Poskytuje priestor pre každého a je jednak VÝBEROM informácií z celého sveta a na druhej strane FÓROM na vyjadrovanie pre čitateľov.

Ak sa niekomu zdá, že informácie, ktoré uverejňujeme sú nepravdivé, zavádzajúce a zbytočne škandalózne – mimo realitu, na to máme jednu odpoveď: Môže sa stať aj to. Tak ako všade inde, aj my máme rôzne zdroje informácií, externých spolupracovníkov a chyba sa môže stať. Na druhej strane uverejňujeme informácie, ktoré neuverejní NIKTO a to preto, že má strach alebo sa snaží ich zamlčať.

Čitatelia určite vedia o existencii WIKILEAKS. Jedná sa o sumár neuveriteľne znejúcich faktov a mnoho ľudí tieto informácie nikdy nevidelo. Môžu im veriť a nemusia, nič menej tieto informácie existujú a veľmi pravdepodobne sú aj pravdivé.

Pravda zvykne bolieť najviac. To je fakt, s ktorým sme počítali pri tvorbe nášho denníka, ale práve v tomto sme sa rozhodli nespraviť ústupok a presadzovať nezávislé informovanie a slobodu slova.

Na záver:

Chcete nám pomôcť skvalitniť a zlepšiť DENNÍK POLITIKA? Chcete nám pomôcť informovať verejnosť NESTRANNE, SLOBODNE A NEZÁVISLE ešte lepšie?

Uvítame pomoc stálych prekladateľov (angličtina, francúzština, španielčina, ruština, nemčina, prípadne aj iné jazyky), tvorcov videí, grafikov, informačných analytikov, autorov článkov, programátorov, študentov žurnalistiky, novinárov, jazykových korektorov/korektorky, proste každého, kto chce nejakým rozumným spôsobom zlepšiť obsah DENNÍKA POLITIKA.

Ozvite sa nám na:

redakcia@dennikpolitika.sk

alebo na FB

spracred.

Zdroj: TU

Loading…

 

Komentáre

Komentár

Pozrite sa tiež

Kotleba mal podržať Ficovu vládu za to, že ich nezrušia, odkrýva Kočnerova Threema

Threema odkrýva, že Robert Fico a jeho vláda mohli po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej – teda v čase masových protestov – počítať s podporu Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *