utorok , 25 jún 2019
Home / POLITIKA / VIEME PRVÍ: Lajčák SMERuje k DEMISII

VIEME PRVÍ: Lajčák SMERuje k DEMISII

Pred mesiacom niečo neuveriteľné, dnes (18.11.2018) takmer istota. 

 

Zo zdrojov blízkych najvyšším predstaviteľom strany SMER-SD získal DENNÍK POLITIKA pred pár minútami  informácie, že dnešné (18.11.2018) video vystúpenie expremiéra Fica – píšeme o tom TU – ŠOKujúce VIDEO: FICO podporil HARABÍNA proti LAJČÁKOVI. A pridal sa k DANKOvi  nebolo náhodné.

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslav Lajčák váhaním so svojou prezidentskou kandidatúrou a vyhláseniami o podpore Marakkéšskej deklarácie – píšeme o tom TU: LAJČÁK: PODPORujeme GLOBÁLny PAKT o MIGRÁCII. Prijmeme aj SÝRSKE SIROTY prekročil hranicu trpezlivosti najvyšších.

Video expremiéra Fica proti Globálnemu paktu o migrácii je jasným signálom pre voličov Smeru a tiež signálom Lajčákovi, aby si „kultivovane zbalil diplomatický kufríček a podal demisiu,“ uviedol pre DENNÍK POLITKA zdroj blízky vedenia Smeru, ktorý si z pochopiteľných dôvodov želá zostať v anonymite.

V priebehu nasledujúceho týždňa je očakávaná demisia ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka.

„Ako kariérny diplomat určite minister chápe, že video expremiéra Fica je faktickým vyslovením nedôvery vo vzťahu k jeho osobe. Obhajovanie migrantov, ktoré pán Lajčák deklaroval, je politicky pre stranu Smer neprijateľné. Minister Lajčák ako nominant strany Smer by to mal plne pochopiť a zachovať sa diplomaticky, bez stratenia svojej tváre,“ uviedol náš zdroj.

Už najbližšie dni tak ukážu, či zdroje DENNÍKa POLITIKA nás informujú správne alebo ide o zavádzajúce informácie. Tieto informácie sme však považovali za tak závažné, že sme ich čitateľom DENNÍKa POLITIKA takouto formou v zmysle novinárskej etiky a zachovávania tajnosti totožnosti zdroja informácií novinára prezentovali.

Na základe odporúčania našich právnikov pripájame na záver aj aj výňatok z ROZHODNUTIA ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY vo veci práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja

K namietanému nesúladu § 4 ods. 1 až 4 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou vetou v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru

Navrhovatelia namietali zásah do podstaty informačných práv a slobôd na tom právnom základe, že podľa ich názoru „… podstata práva novinára zachovať v tajnosti totožnosť svojho zdroja spočíva práve v práve voľby medzi alternatívou ponechania totožnosti svojho zdroja v utajení a alternatívou jej zverejnenia“.

Ústavný súd sa s touto argumentáciou navrhovateľov obsiahnutou v návrhu nestotožnil. Navrhovatelia totiž na otázku obsahu, rozsahu, účelu a podmienok a spôsobu uplatnenia práva na utajenie totožnosti zdroja informácií verejného záujmu nahliadali takmer výlučne optikou novinára. Z argumentácie navrhovateľov vyplývalo, že za primárneho, ak nie výlučného nositeľa práva na utajenie totožnosti informačného zdroja považujú novinára, ktorý zdroj „vyťažil“ a informáciu verejnosti sprostredkoval. Takáto optika úplne opomína niektoré základné vrstvy judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých naopak vyplýva, že primárnym beneficientom informačných práv a slobôd médií je verejnosť, ktorej médiá informácie adresujú. Práve ochrana prístupu verejnosti k informáciám verejného záujmu tvorí účelnosť ústavnej aj „štrasburskej“ garancie práva na ochranu totožnosti zdroja takýchto informácií.

Obmedziť ochranu zdroja citlivej informácie verejného záujmu na otázku ochrany práv novinárov by tak znamenalo nahradiť cieľ (slobodné šírenie informácií) jedným z jeho čiastkových nástrojov (ochrana novinárskej slobody), čo by bolo v rozpore s potrebou dbať pri ochrane základných práv a slobôd práve na ich účel a významovú podstatu.

Ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenie neukladá novinárovi povinnosť chrániť totožnosť zdroja vždy, ale iba za predpokladu, že ten o to požiada a zároveň s touto požiadavkou nie je v rozpore zákonná povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Takáto úprava vytvára predpoklady pre vyššiu mieru ochoty osôb, ktoré majú prístup k informáciám verejného záujmu, tieto informácie verejnosti prostredníctvom novinárov sprístupniť. V konečnom dôsledku teda slúži práve verejnosti ako primárna výhoda informačných slobôd, a to v podobe záruky prístupu aj k takým informáciám verejného záujmu, pri ktorých by zverejnenie identity osoby, ktorá ich médiu sprístupnila, napriek jej žiadosti o utajenie mohlo tejto osobe privodiť vážnu ujmu.

V tejto súvislosti považoval ústavný súd za vhodné pripomenúť, že okrem verejnosti a novinára je relevantným nositeľom práva na utajenie totožnosti zdroja informácie verejného záujmu aj sám zdroj takejto informácie. Povinnosť média vyhovieť žiadosti informačného zdroja o utajenie jeho totožnosti je jednoducho korelátom tomu zodpovedajúceho práva takéhoto zdroja.

Hodnotou, ktorú v tomto kontexte ústava i dohovor chránia, je sloboda prijímania a šírenia informácií a účelom ochrany je zabezpečiť pre takúto slobodnú výmenu čo najpraktickejšie podmienky. Spôsob, akým sa zákonodarca rozhodol realizovať tento účel, za prípustný spôsob ochrany legitímneho cieľa výslovne označuje aj inštrukcia Výboru ministrov Rady Európy, ktorá sa týka vysvetľujúceho memoranda k odporúčaniu

Loading…

výboru ministrov z 8. marca 2000 a z ktorej vyplýva, že predmetné odporúčanie nebráni členským štátom chrániť informačné zdroje aj voči novinárom a že vo viacerých členských štátoch obsahujú takú ochranu zákony a/alebo stavovské kódexy. Zvolené riešenie na strane zákonodarcu neindikuje žiadnu regulačnú svojvôľu, keďže ten si z dvoch relevantných – a podľa dohovoru prípustných – možností vybral tú, ktorá na úkor slobodnej úvahy média, uplatnenej aj proti želaniu jeho zdroja, posilňuje kvalitu právnej ochrany informačného zdroja, a tým v zrozumiteľnej logickej súvislosti aj práva verejnosti na prístup k takýmto informáciám.

V súhrnnej skratke ústavný súd ani v znení, ani v účele a hodnotovom zázemí, či už čl. 26 ústavy, alebo čl. 10 dohovoru, nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by napadnutá zákonná úprava mala byť s týmto znením a účelom v rozpore.

K namietanému nesúladu § 7 ods. 1 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru

Navrhovatelia namietali nesúlad tzv. práva na opravu s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, a to z dôvodu údajnej absencie ambície zákonodarcu chrániť týmto ustanovením právo na ochranu osobnosti fyzických osôb, resp. dobrého mena a dobrej povesti právnických osôb. Navrhovatelia zároveň argumentovali, že podľa ich názoru skutočným dôvodom prijatia napadnutého ustanovenia je ochrana „práva na pravdivé informácie“, pričom takýto dôvod na zásahy do informačných práv a slobôd ústava v čl. 26 ods. 4 nepripúšťa.

Zákonodarca predmetným ustanovením umožnil osobe, o ktorej bol v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve zverejnený nepravdivý skutkový údaj, žiadať uverejnenie opravy takéhoto údaju. Podstata námietok navrhovateľov smerovala voči tomu, že vznik tohto práva je viazaný na publikáciu síce objektívne nepravdivého údaju, avšak údaju, ktorý nemá „… žiadny potenciál zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a/alebo práva na ochranu mena a dobrej povesti právnickej osoby“. Ústavný súd nepovažoval tieto námietky navrhovateľov za dostatočný základ pre záver o akomkoľvek nesúlade napadnutého ustanovenia s ústavou.

Ústavný súd v prvom rade nenachádzal presvedčivý dôvod, pre ktorý by šírenie nepravdivých informácií malo požívať ústavnú ochranu a pre ktorý by sa teda na obmedzenie šírenia takýchto informácií mali nevyhnutne vzťahovať podmienky ustanovené v čl. 26 ods. 4 ústavy.

V druhom rade aj v prípade, ak by sloboda prejavu mala zahŕňať tiež slobodu šírenia nepravdivých skutkových tvrdení (čiže informácií, ktoré per definitionem a na rozdiel od hodnotiacich úsudkov sú spôsobilé podliehať overeniu svojej pravdivosti), ochranu „práv a slobôd iných“, na ktoré odkazuje čl. 26 ods. 4 ústavy, nemožno redukovať výlučne na ochranu osobnostných práv podľa § 11 a nasl., resp. § 19b Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia argumentovali tak, ako by ústavodarca v čl. 26 ods. 4 ústavy umožnil obmedzenie slobody prejavu výlučne pre účely ochrany osobnostných práv fyzických osôb a právnických osôb opomínajúc, že ústavodarca hovorí o právach iných.

Napokon v treťom rade vo vzájomnej súvislosti s predchádzajúcou poznámkou platí, že je to práve osoba dotknutá publikáciou nepravdivého údaju, ktorej musí patriť právo posúdiť, či sa takouto publikáciou cíti alebo necíti dotknutá na ktoromkoľvek svojom práve, či už je to právo na súkromie, na nerušený rodinný život, na rovnaký prístup k verejným funkciám, alebo ktoromkoľvek inom práve či slobode.

Zákonodarca tým, že vznik práva na opravu viaže práve a len na uverejnenie nepravdivého údaju, jednak posilňuje právnu zodpovednosť médií za súlad nimi publikovaných informácií so skutočným stavom a jednak dáva dotknutej osobe priestor, aby sa sama rozhodla, či svoju integritu chce chrániť formou opravy nepravdivého tvrdenia.

Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že zákonodarca § 7 ods. 1 tlačového zákona nezasiahol do podstaty informačných práv a slobôd zakotvených v čl. 13 ods. 4 prvej vete v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, a preto rozhodol, že § 7 ods. 1 tlačového zákona je v súlade s čl. 13 ods. 4 prvou vetou v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.

K námietke nesúladu § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou tlačového zákona

page4image37224page4image37384page5image3528

Keďže napadnuté ustanovenie tlačového zákona, ktoré malo byť predmetom posudzovania z hľadiska súladu s ústavou a dohovorom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, bolo obsahovo kvalitatívne zmenené, prestal existovať objektívny záujem na objasnení a vyslovení protiústavnosti napadnutého ustanovenia, ktoré sa malo podrobiť ústavnej kontrole. Ústavný súd preto podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konanie o súlade namietaného ustanovenia § 8 ods. 1 druhej vety časti za bodkočiarkou tlačového zákona s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru zastavil.

K námietke nesúladu § 10 ods. 4 tlačového zákona s čl. 13 ods. 4 prvou vetou, čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry konanie o právnom predpise, resp. o jeho ustanoveniach, ktoré stratili platnosť počas konania vedeného ústavným súdom, zastaví s odvolaním sa na ustanovenie § 41 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

 

Vaše TIPY do DENNÍKa POLITIKA zasielajte na email: TIPYdoDENNIKA@dennikpolitika.sk alebo formou SMS na 0950 857 893

NECENZUROVANÉ SPRÁVY ALEBO BULVÁR – prečítajte si, čo je DENNÍK POLITIKA

Loading…

spracred.

Zdroj info a ilustračné foto: wb

 

Komentáre

Komentár

Pozrite sa tiež

Priama linka s Vladimírom PUTINom. VOLAJte PREZIDENTovi

Na „priamu linku“ s prezidentom Ruska Vladimírom Putinom, ktorá sa konala vo štvrtok 20. júna, …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *